Ten útok otriasol aj Hermionou. To, že Hermiona veľa čítala, bolo všeobecne známe, no teraz už nerobila nič iné. A keď sa jej Harry s Ronom opýtali, čo to študuje, priamej odpovede sa nedočkali, dozvedeli sa to až ďalší týždeň v stredu.
Harry sa po hodine elixírov ešte trochu zdržal v triede, pretože Snape mu prikázal, aby zo všetkých lavíc zoškrabal červíky-niťovky. Nahádzal do seba obed a bežal do knižnice, kde sa mal stretnúť s Ronom. Odrazu zbadal, že sa k nemu blíži Justin Finch-Fletchley, bifľomorský študent, s ktorým sa poznal z herbológie. Harry ho chcel pozdraviť, no vtedy ho Justin zbadal, zvrtol sa na päte a rozbehol sa opačným smerom.
Harry našiel Rona v knižnici, ako si meria domácu úlohu z dejín mágie. Profesor Binns im prikázal, aby napísali trištvrtemetrový sloh na tému „Stredoveké zhromaždenie európskych čarodejníkov“.
„To azda nie je možné, ešte vždy mi chýba dvadsať centimetrov...“ zúril Ron, pustil pergamen a ten sa okamžite zroloval. „Hermiona má stodvadsať centimetrov a pritom píše veľmi husto.“
„Ozaj, kde je?“ opýtal sa Harry, vzal do ruky meter a rozroloval svoju domácu úlohu.
„Tam niekde,“ povedal Ron a ukázal smerom k policiam. „Zase hľadá nejakú knihu. Asi sa rozhodla, že do Vianoc prečíta celú knižnicu.“
Harry porozprával Ronovi o tom, ako Justin Finch-Fletchley ušiel, keď ho zbadal.
„Nič si z toho nerob, vždy som vravel, že je to idiot,“ vyhlásil Ron, predlžujúc úlohu, pričom sa usiloval písať čo najväčšími písmenami. „Keď ospevoval Lockharta, aký je úžasný...“
Odrazu sa spomedzi políc s knihami vynorila Hermiona. Tvárila sa podráždene a po dlhom čase prejavila záujem s nimi komunikovať.
„Všetky výtlačky Dejín Rokfortu sú rozobrané,“ povedala a sadla si medzi Harryho a Rona. „Keď si to človek objedná, musí dva týždne čakať. A ja som ten svoj musela nechať doma, pretože sa mi kvôli Lockhartovým knihám nezmestil do kufra.“
„A načo ti to je?“ nechápal Harry.
„Na to, na čo aj ostatným,“ odvetila Hermiona, „chcem si prečítať tú legendu o Tajomnej komnate.“
„A čo je na nej také zvláštne?“ čudoval sa Harry.
„Ani neviem. Už sa nepamätám,“ odvetila Hermiona a hrýzla si peru. „A nikde inde ten príbeh nie je...“
„Hermiona, daj mi prečítať úlohu,“ žobronil Ron zúfalým hlasom a pozrel sa na hodinky.
„Nie, nedám,“ odsekla Hermiona. „Mal si na to desať dní, aby si ju dokončil...“
Zazvonilo. Ron s Hermionou sa celou cestou na dejiny mágie hádali.
Dejiny mágie boli najnudnejším predmetom z celého rozvrhu. Profesor Binns, čo ich učil, bol v celom učiteľskom zbore jediný duch a najvzrušujúcejšou vecou, ktorá sa počas jeho hodín udiala, bolo to, že vchádzal do učebne cez tabuľu. Binns bol staručký a scvrknutý a mnohí o ňom tvrdili, že si vraj nevšimol, že je mŕtvy. Jedného dňa jednoducho vstal, že ide učiť, a zabudol si v zborovni v kresle pri kozube telo. Jeho hodiny sa podobali ako vajce vajcu.
Dnešná hodina bola mimoriadne nudná. Profesor Binns si otvoril zošit s poznámkami a čítal z nich monotónnym hlasom, pripomínajúcim dosluhujúci vysávač, takže celá trieda čoskoro upadla do hlbokej apatie, len z času na čas si niekto zapísal nejaké meno či dátum a spal ďalej. Binns rozprával asi pol hodiny, keď sa stalo čosi nevídané. Prihlásila sa Hermiona.
Profesor Binns, ktorý bol práve v polovici svojej smrteľne nudnej prednášky o Medzinárodnej čarodejníckej konferencii v roku 1289, začudovane zdvihol zrak.
„Slečna... hm...?“
„Grangerová, pán profesor. Chcela som sa vás spýtať, či by ste nám nemohli povedať niečo o Tajomnej komnate,“ povedala Hermiona nahlas.
Dean Thomas, ktorý s otvorenými očami neprítomne hľadel z okna, sa náhle prudko strhol; Lavander Brownová, ktorá spala na lavici s tvárou opretou o skrížené ruky, odrazu zdvihla hlavu, a Nevillovi Longbottomovi, ktorý si podopieral rukou hlavu, sa odrazu zošmykol lakeť z lavice.
Profesor Binns zažmurkal.
„Mojím odborom sú dejiny mágie,“ povedal suchým, dýchavičným hlasom. „Mňa zaujímajú fakty, slečna Grangerová, nie kadejaké mýty a legendy.“ Odkašlal si, vydal pritom zvuk, ako keby niekto zlomil kriedu, a pokračovaclass="underline" „V septembri toho roku podvýbor čarodejníkov Sardínie...“
Vzápätí sa zarazil. Hermiona opäť šermovala rukou vo vzduchu.
„Slečna Grangerová?“
„Pán profesor, a nezakladajú sa legendy vždy na nejakých faktoch?“
Profesor Binns hľadel na ňu v nemom úžase a Harrymu bolo jasné, že nikdy doteraz sa mu nestalo, aby ho nejaký študent, či už živý alebo mŕtvy, prerušil.
„No,“ povedal profesor Binns pomaly, „o tom by som s vami mohol polemizovať.“ Hľadel na Hermionu, akoby ešte nikdy nevidel študenta. „Ale legenda, ktorú máte na mysli vy, je nesmierne vykonštruovaná, povedal by som, že ide skôr o absurdný výmysel...“
No to už celá trieda hltala každučké jeho slovo. Profesor Binns preletel zrakom po svojich žiakoch a zbadal, že všetky tváre sa upierajú naňho. Harrymu neuniklo, že ho tento nezvyčajný záujem zaskočil.
„Dobre,“ povedal pomaly. „Takže teda... Tajomná komnata... Všetci dobre viete, že Rokfort založili pred vyše tisíc rokmi – presný dátum sa nám však nezachoval – štyria najväčší čarodejníci a čarodejnice toho obdobia. Po nich sú pomenované naše štyri fakulty. Boli to: Richard Chrabromil, Brigita Bifľomorová, Brunhilda Bystrohlavová a Salazar Slizolin. Títo páni a dámy spoločne vybudovali tento hrad, ďaleko od zvedavého zraku muklov, lebo to bolo ešte v období, keď mali obyčajní smrteľníci z čarovných vecí strach, a preto čarodejnice a čarodejníkov prenasledovali.“
Odmlčal sa, rozhliadol sa kalným zrakom po triede a pokračoval.
„Niekoľko rokov pracovali zakladatelia školy spoločne, vyhľadávali mladých ľudí, ktorí javili známky čarodejníckych schopností a privádzali ich na hrad, aby im tu dali vzdelanie. No potom medzi Salazarom Slizolinom a zvyšnými tromi zakladateľmi nastali nezhody. Slizolin žiadal, aby sa sprísnil výber žiakov, ktorí môžu študovať na Rokforte. Zastával názor, že čarodejnícke vzdelanie sa má poskytovať iba deťom z výlučne čarodejníckych rodín. Bol proti tomu, aby sa prijímali deti z muklovských rodín, pretože ich považoval za nespoľahlivé. Tieto nezhody po čase prerástli do veľkej hádky medzi Slizolinom a Chrabromilom a Slizolin napokon zo školy odišiel.“
Profesor Binns sa opäť odmlčal, zovrel pery a v tej chvíli pripomínal starú vráskavú korytnačku.
„Toľko, čo sa týka spoľahlivých historických zdrojov,“ povedal. „No tieto skutočné, nefalšované fakty zahmlila akási vymyslená legenda o Tajomnej komnate. Podľa nej Slizolin vybudoval na hrade tajnú komnatu, o ktorej ostatní zakladatelia školy nevedeli. Slizolin vraj Tajomnú komnatu zabezpečil tak, že do nej môže vstúpiť len jeho vlastný potomok. Tento potomok ju bude môcť otvoriť a vypustí z nej všetky hrôzy, ktoré použije na to, aby zo školy vypudil všetkých tých, ktorí nie sú hodní študovať čarodejnícku vedu.“
Keď dohovoril, v triede sa rozhostilo ticho, no nebolo to to zvyčajné ospalé ticho, ktoré na hodinách profesora Binnsa bežne panovalo. Vo vzduchu bolo cítiť napätie, všetci žiaci upierali zrak na profesora Binnsa v očakávaní, že bude pokračovať. Ten sa tváril trochu nahnevane.
„To je však, samozrejme, nehorázna hlúposť,“ povedal. „Prirodzene, že najučenejšie čarodejnice a čarodejníci celú školu niekoľko ráz dôkladne prehľadali, či takáto komnata naozaj neexistuje. Tomuto výmyslu uveria len tí príliš dôverčiví.“
Hermionina ruka opäť vyletela do vzduchu.
„Pán profesor... čo konkrétne ste mali na mysli, keď ste vraveli, že z nej ,vypustí všetky hrôzy‘?“
„Zrejme má ísť o nejakú obludu, ktorú dokáže ovládať len potomok Slizolina,“ povedal profesor Binns suchým chrapľavým hlasom.
Žiaci si vymenili ustráchané pohľady.
„No ja vám vravím, že nič také neexistuje,“ pokračoval profesor Binns a skladal si poznámky. „Neexistuje nijaká komnata, ani nijaká obluda.“
„Ale, pane,“ ozval sa Seamus Finnigan, „ak môže komnatu otvoriť iba Slizolinov skutočný potomok, potom ju nenájde nik iný, však?“
„Hlúposť, O’Flaherty,“ vyhlásil profesor Binns podráždene. „Ak na ňu nenatrafil dlhý rad rokfortských riaditeľov a riaditeliek...“
„Ale, pán profesor,“ prehovorila spevavým hlasom Parvati Patilová, „otvoriť ju zrejme možno len pomocou čiernej mágie...“
„Ak čarodejník nepoužíva čiernu mágiu, to ešte neznamená, že by ju nevedel použiť, slečna Pennyfeatherová,“ zavrčal profesor Binns. „Znova opakujem, keby Dumbledore...“
„Ale ak ten dotyčný musí byť Slizolinov príbuzný, potom Dumbledore predsa nemôže...“ skočil mu do reči Dean Thomas. Profesor Binns toho mal v tej chvíli už dosť.
„Tak to by stačilo,“ povedal rázne. „Je to výmysel! Nič také neexistuje! Neexistuje nijaký dôkaz, že by Slizolin niekedy postavil čo i len tajnú skrýšu na metly! Sám sebe sa čudujem, že vám tu o niečom takom rozprávam! A teraz, ak dovolíte, vrátime sa k dejinám, teda k overeným faktom, na ktoré sa možno spoľahnúť!“
Neprešlo ani päť minút a triedy sa zmocnil zvyčajný útlm.