Hermionina ruka opäť vyletela do vzduchu.
„Pán profesor... čo konkrétne ste mali na mysli, keď ste vraveli, že z nej ,vypustí všetky hrôzy‘?“
„Zrejme má ísť o nejakú obludu, ktorú dokáže ovládať len potomok Slizolina,“ povedal profesor Binns suchým chrapľavým hlasom.
Žiaci si vymenili ustráchané pohľady.
„No ja vám vravím, že nič také neexistuje,“ pokračoval profesor Binns a skladal si poznámky. „Neexistuje nijaká komnata, ani nijaká obluda.“
„Ale, pane,“ ozval sa Seamus Finnigan, „ak môže komnatu otvoriť iba Slizolinov skutočný potomok, potom ju nenájde nik iný, však?“
„Hlúposť, O’Flaherty,“ vyhlásil profesor Binns podráždene. „Ak na ňu nenatrafil dlhý rad rokfortských riaditeľov a riaditeliek...“
„Ale, pán profesor,“ prehovorila spevavým hlasom Parvati Patilová, „otvoriť ju zrejme možno len pomocou čiernej mágie...“
„Ak čarodejník nepoužíva čiernu mágiu, to ešte neznamená, že by ju nevedel použiť, slečna Pennyfeatherová,“ zavrčal profesor Binns. „Znova opakujem, keby Dumbledore...“
„Ale ak ten dotyčný musí byť Slizolinov príbuzný, potom Dumbledore predsa nemôže...“ skočil mu do reči Dean Thomas. Profesor Binns toho mal v tej chvíli už dosť.
„Tak to by stačilo,“ povedal rázne. „Je to výmysel! Nič také neexistuje! Neexistuje nijaký dôkaz, že by Slizolin niekedy postavil čo i len tajnú skrýšu na metly! Sám sebe sa čudujem, že vám tu o niečom takom rozprávam! A teraz, ak dovolíte, vrátime sa k dejinám, teda k overeným faktom, na ktoré sa možno spoľahnúť!“
Neprešlo ani päť minút a triedy sa zmocnil zvyčajný útlm.
„Vždy som si myslel, že Salazar Slizolin bol slizký starý somár,“ povedal Ron Harrymu a Hermione, keď sa predierali chodbami plnými študentov a chceli si ešte predtým, ako pôjdu na večeru, odložiť tašky. „Netušil som však, že to on začal celú tú vec s čistou a špinavou krvou. Na tej ich fakulte by som nebol, ani keby mi za to platili. Vážne, keby ma Rokfortský klobúk chcel dať do Slizolinu, sadol by som na vlak a frčal domov...“
Hermiona vehementne prikyvovala, no Harry ani nemukol. Cítil, ako sa mu zviera žalúdok.
Nepovedal totiž Ronovi a Hermione, že Triediaci klobúk naozaj zvažoval, či ho nepošle do Slizolinu. Pamätal sa, akoby to bolo včera, keď si pred rokom nasadil klobúk na hlavu a tenký hlások mu šepkal do ucha: Môžeš sa stať slávnym, v hlave máš na to všetko, čo treba, a Slizolin ti môže k sláve dopomôcť, o tom niet pochýb...
No Harry, ktorý už vedel, že na Slizolinskej fakulte študovala väčšina temných čarodejov, si vtedy zúfalo želaclass="underline" Len nie Slizolin! A klobúk napokon povedaclass="underline" Dobre, keď tak veľmi chceš... tak teda Chrabromil...
Kráčali po chodbe, zo všetkých strán do nich niekto strkal, a odrazu mu šiel oproti Colin Creevey.
„Čauko, Harry!“
„Ahoj, Colin,“ odvetil Harry automaticky.
„Harry... Harry... jeden chalan z našej triedy povedal, že si...“
Chudučký Colin sa však nedokázal vzoprieť tlakovej vlne, ktorá ho unášala smerom k Veľkej sieni, stihol už len zapišťať „Maj sa, Harry!“ a nebolo ho.
„Čo také mohol povedať ten chalan z ich triedy, nevieš?“ čudovala sa Hermiona.
„Asi že som Slizolinov potomok,“ prehodil Harry a keď si spomenul, ako cez obed Justin Finch-Fletchley ušiel, len čo ho zbadal, opäť mu zovrelo žalúdok.
„Ľudia uveria bársčomu,“ povedal Ron znechutene.
„Naozaj sa nazdávaš, že Tajomná komnata existuje?“ opýtal sa Ron Hermiony.
„Neviem,“ odvetila a zamračila sa. „Dumbledorovi sa pani Norrisovú nepodarilo prebrať, a preto si myslím, že nech už na ňu zaútočil ktokoľvek, možno to... nebol... človek.“
Ako sa rozprávali, zašli za roh a ocitli sa na konci chodby, presne na mieste, kde sa to deň predtým stalo. Zastali a upierali zrak pred seba. Všetko vyzeralo tak, ako v tú osudnú noc, akurát že zo stojana na fakle nevisela mačka a pri stene s nápisom „Tajomná komnata je otvorená“ stála prázdna stolička.
„Tam sedáva Filch,“ zašepkal Ron.
Pozreli sa jeden na druhého. Chodba bola prázdna.
„Keď sa tu trochu porozhliadneme, nič sa nemôže stať,“ vyhlásil Harry, hodil tašku na zem, spustil sa na všetky štyri a začal hľadať stopy.
„Akoby tu niečo horelo!“ zvolal. „Tu... aj tu...“
„Pozrite sa na toto!“ skríkla Hermiona. „To je zvláštne...“
Harry vstal a podišiel k oknu vedľa nápisu na stene. Hermiona ukazovala na najvyššiu okennú tabuľku, na ktorej sa hemžilo asi dvadsať pavúkov a všetky sa usilovali dostať uzučkou štrbinou von. Odtiaľ viselo dlhé striebristé vlákno sťa lano, po ktorom sa zrejme jeden po druhom náhlivo vyšplhali hore v snahe dostať sa von.
„Už si niekedy videl, aby sa pavúky takto správali?“ čudovala sa Hermiona.
„Nie,“ odvetil Harry, „a ty, Ron? Ron?“
Pozrel sa cez plece. Ron stál hodný kus za nimi a zdalo sa, že bojuje sám so sebou, aby neušiel.
„Čo ti je?“ opýtal sa ho Harry.
„Ne-zná-šam pav-vú-ky,“ povedal Ron pridusene.
„To som nevedela,“ povedala Hermiona a prekvapene sa pozrela na Rona. „Na elixíroch sme predsa pavúky používali už veľakrát...“
„Mŕtvi mi neprekážajú,“ vysvetľoval Ron a snažil sa nepozerať na okno. „Hnusí sa mi, ako hýbu nohami...“
Hermiona sa začala chichotať.
„Neviem, čo je na tom smiešne,“ paprčil sa Ron. „Ak by vás to zaujímalo, tak keď som mal tri roky, Fred mi premenil... medvedíka na obrovského chlpatého pavúka, lebo som mu zlomil jeho hračkársku metlu... Asi by sa aj vám hnusili, keby ste si držali svojho macíka a ten by mal z ničoho nič toľko nôh...“
Zarazil sa a celý sa roztriasol. Zdalo sa však, že Hermiona stále premáha smiech. Harry mal pocit, že treba zmeniť tému, a spýtal sa: „Pamätáte sa na tú vodu na zemi? Odkiaľ sa tu vzala? Niekto ju už utrel.“
„Tá mláka bola niekde tu,“ povedal Ron, keď sa ako-tak spamätal a podišiel niekoľko krokov smerom k Filchovej stoličke. „Tu pri týchto dverách.“
Načiahol ruku za mosadznou kľučkou, no odrazu ju prudko stiahol späť, akoby sa popálil.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa Harry.
„Nemôžem ta ísť,“ zavrčal Ron. „To sú babské záchody.“
„Ale, Ron, určite tam nikto nebude,“ presviedčala ho Hermiona a podišla k nemu. „Tu býva Umrnčaná Myrta. Poď, pozrieme sa dnu.“
A nedbajúc na veľký nápis NEFUNGUJE, dvere otvorila.
Takú pochmúrnu a depresívnu umyvárku Harry ešte nevidel. Pod veľkým, popraskaným a fľakatým umývadlom bolo niekoľko poobíjaných umývadiel. Dlážka bola vlhká a zrkadlilo sa na nej matné svetlo, vychádzajúce z niekoľkých dohorievajúcich sviečok, ktorých knôty sa takmer dotýkali železných svietnikov. Drevené dvere záchodov boli celé popraskané a doškriabané, jedny boli dokonca vyvalené z pántov.
Hermiona si priložila ukazovák k ústam a vykročila ku kabínke na samom konci radu. Keď k nej došla, zvolala: „Myrta, si tu?“
Harry s Ronom zvedavo nazreli dnu. Umrnčaná Myrta sa vznášala nad splachovacou nádržkou a práve si vytláčala vyrážku na brade.
„Toto sú dievčenské záchody,“ povedala a podozrievavo si premeriavala Rona a Harryho. „A oni dvaja nie sú dievčatá.“
„Nie,“ súhlasila s ňou Hermiona. „Len som im chcela ukázať... hm... aké to tu máš pekné.“
A mávla rukou smerom k špinavému zrkadlu a vlhkej dlážke.
„Opýtaj sa jej, či niečo nevidela,“ precedil Harry pomedzi zuby.
„Čo si to tam šepkáte?“ spýtala sa Myrta a uprene sa naňho zadívala.