„Ale nič,“ zahováral Harry. „Chceli sme sa ťa len spýtať...“
„Nechápem, prečo sa o mne ľudia rozprávajú za mojím chrbtom!“ zvolala Myrta a hlas sa jej triasol od plaču. „Som síce mŕtva, to však neznamená, že nič necítim...“
„Myrta, nechceli sme ťa nahnevať,“ tíšila ju Hermiona. „Harry iba...“
„Nechcete ma nahnevať! To je teda dobré!“ zavýjala Myrta. „Môj život tu bol iba samé utrpenie a teraz za mnou chodia ľudia a kazia mi dokonca i smrť!“
„Chceli sme sa len opýtať, či si tu v poslednom čase nevidela niečo podozrivé,“ skočila jej do reči Hermiona. „Pretože počas včerajšej halloweenskej oslavy niekto pred dverami tvojich záchodov napadol mačku.“
„Nevidela si tu niekoho?“ spýtal sa Harry.
„Nepozerala som sa,“ povedala Myrta dôležito. „Duch Zloduch ma tak rozčúlil, že keď som sem prišla, chcela som sa zabiť. No potom som si spomenula, že som... že som...“
„Že si už mŕtva,“ pomohol jej Ron.
Myrta si zúfalo vzdychla, vyletela do vzduchu, preklopila sa, vrhla sa strmhlav do záchoda, ostriekala ich všetkých vodou a zmizla im z dohľadu, no podľa pohybu tlmených vzlykov usúdili, že sa usadila v rúre zahnutej do tvaru písmena U.
Harry s Ronom tam stáli s otvorenými ústami, Hermiona však len pokrčila otrávene plecami a povedala: „Keďže Myrtu poznám, musím povedať, že dnes mala celkom dobrú náladu... Poďte, ideme.“
Harry zatvoril dvere za Myrtinými vzlykmi. V tej chvíli z ničoho nič ktosi zreval a všetci traja od laku až tak nadskočili.
„RON!“
Percy Weasley práve vyšiel po schodoch, na hrudi sa mu blýskal prefektský odznak a na tvári sa mu zračilo zdesenie.
„To sú dievčenské záchody!“ zalapal po vzduchu. „Čo ste tam...?“
„Len sme sa tu rozhliadali,“ krčil Ron plecami. „Hľadali sme stopy, vieš...“
Percy sa nafúkol a Harry si nemohol pomôcť, no v tej chvíli mu strašne pripomínal pani Weasleyovú.
„Okamžite – odtiaľ – zmiznite,“ prikázal im Percy, kráčal smerom k nim, tlieskal rukami a vyháňal ich preč. „Neuvedomujete si, čo si môžu ostatní myslieť? Všetci večerajú a vy tu...“
„A prečo by sme tu nemohli byť,“ oboril sa naňho Ron, zastal pred Percym a hľadel mu rovno do očí. „Pozri sa, my sme sa tej mačky ani nedotkli!“
„To isté som tvrdil Ginny aj ja,“ odvrkol Percy, „ona si však stále myslí, že vás vylúčia zo školy, v živote som ju nevidel takú smutnú, ide si oči vyplakať, mohli by ste trochu myslieť aj na ňu, všetci prváci sú z toho, čo sa stalo, úplne vykoľajení...“
„Tebe ani tak nezáleží na Ginny,“ rozohnil sa Ron a uši mal čoraz červenšie. „Bojíš sa, že kvôli mne sa nestaneš hlavným... prefektom.“
„Tak za toto stŕham Chrabromilu päť bodov!“ zvolal Percy, klopkajúc si prstami po prefektskom odznaku. „A dúfam, že si z toho vezmeš ponaučenie! Už nijaké hranie sa na detektívov, lebo napíšem mame!“
A odpochodoval preč. Krk mal vzadu rovnako červený ako Ron uši.
Harry, Ron a Hermiona sedeli v ten večer na opačnej strane klubovne ako Percy. Ron mal ešte vždy zlú náladu, od zlosti si pokvapkal úlohu z čarovania atramentom. Keď sa neprítomne načiahol za prútikom a chcel odstrániť machule, ktoré tam mal, podpálil si pergamen. Rozzúrený zaklapol Všeobecnú príručku kúziel, stupeň 2. Na Harryho prekvapenie Hermiona urobila to isté.
„Kto to len mohol byť?“ opýtala sa tichým hlasom, akoby pokračovali v načatom rozhovore. „Kto chce šmuklom a deťom s muklovským pôvodom nahnať strach?“
„Počkaj,“ povedal Ron, akoby si na niečo spomenul. „Kto z tých, koho poznáme, považuje čarodejníkov z muklovských rodín za menejcenných?“
Pozrel sa na Hermionu. Hermiona jeho pohľad opätovala, no netvárila sa, že by bola príliš presvedčená.
„Ak máš na mysli Malfoya...“
„A koho iného!“ vyskočil Ron dotknuto. „Počula si ho... ,Teraz je rad na vás, humusáci!‘... stačí sa len pozrieť na ten jeho zákerný potkaní ksicht a hneď je ti všetko jasné...“
„Malfoy a Slizolinov potomok?“ krútila hlavou.
„Vezmi si jeho rodinu,“ povedal Harry, ktorý si medzitým tiež spratal učebnice. „Všetci chodili do Slizolinu – stále sa tým chvastá. Pokojne môžu byť Slizolinovi príbuzní. Veď sa len pozri na jeho otca.“
„Možno vlastnia kľúče od Tajomnej komnaty už celé stáročia!“ povedal Ron. „A odovzdávajú si ich z otca na syna...“
„No,“ zamyslela sa Hermiona, „možné to je...“
„Ale ako to dokážeme?“ opýtal sa Harry smutne.
„O jednej možnosti by som tuším vedela,“ povedala Hermiona pomaly, pozrela sa úchytkom na Percyho na opačnej strane klubovne a stíšila hlas. „Ale bude to ťažké. A nebezpečné, veľmi nebezpečné. Podľa mňa pri tom porušíme školský poriadok minimálne päťdesiatkrát...“
„Keď nám to o taký mesiac budeš chcieť naozaj povedať, daj vedieť,“ poznamenal Ron mrzuto.
„Dobre teda,“ povedala Hermiona trochu urazená. „Stačí, ak prenikneme do slizolinskej klubovne a položíme Malfoyovi pár otázok tak, aby nevedel, že hovorí s nami.“
„To sa predsa nedá,“ krútil hlavou Harry a Ron sa začal smiať.
„Ale dá,“ vyviedla ho z omylu Hermiona. „No potrebujeme na to odvar všehodžúsu.“
„A to je čo?“ opýtali sa Ron s Harrym zároveň.
„Snape o ňom hovoril pred niekoľkými týždňami...“
„A ty si myslíš, že my nemáme na hodinách elixírov nič iné na robote ako počúvať Snapa?“ hundral Ron.
„Všehodžús vás premení na niekoho iného. Rozmýšľajte! Mohli by sme sa premeniť na troch študentov Slizolinu. Nik nebude vedieť, že sme to my. A Malfoy nám určite niečo prezradí. Istotne sa aj teraz vystatuje dačím v slizolinskej klubovni, akurát že ho nepočujeme.“
„Len či sa dá na ten všehodžúsový odvar spoľahnúť,“ mračil sa Ron. „Čo ak budeme musieť zvyšok štúdia stráviť ako študenti Slizolinu?“
„Po určitom čase prestane účinkovať,“ vysvetľovala Hermiona a netrpezlivo mávla rukou. „Problém je len v tom, ako získať recept. Snape spomínal, že ho možno nájsť v knihe s názvom Extra efektívne elixíry, tá sa však nachádza v Zakázanom oddelení knižnice.“
Existoval iba jeden spôsob, ako sa mohol študent dostať k nejakej publikácii zo Zakázaného oddelenia. Musel mať povolenie od učiteľa.
„Ako vysvetlíme, že tú knihu potrebujeme,“ rozmýšľal Ron nahlas, „a pritom nechceme pripravovať žiaden elixír?“
„Podľa mňa,“ povedala Hermiona, „sa musíme tváriť, že nás zaujíma čisto teória, potom hádam budeme mať akú-takú šancu...“
„Na to nám nik z učiteľov nenaletí,“ poznamenal Ron uštipačne. „Musel by byť na hlavu padnutý...“
10
Zákerná dorážačka
Profesor Lockhart po tom trapase s piadimužíkmi do triedy viac živé tvory nepriniesol. Namiesto toho žiakom čítal pasáže zo svojich kníh a najdramatickejšie úseky predhrával. Zvyčajne si na to ako pomocníka vyberal Harryho – ten musel doposiaľ nedobrovoľne hrať jednoduchého dedinčana v Transylvánii, ktorého Lockhart zbavil Kliatby koktania, yetiho, ktorého sužovala hrozná nádcha, a upíra, ktorý do stretnutia s Lockhartom nemohol jesť nič iné, iba hlávkový šalát.
Na poslednej hodine obrany proti čiernej mágii musel Harry pred celou triedou predstierať, že je vlkolak. Keby nemal veľmi vážny dôvod na to, aby si Lockharta nepohneval, určite by to bol odmietol.
„Pekne nahlas zavýjajte, Harry... výborne... no a potom, či veríte alebo nie, som ho trafil... asi takto... hodil som ho o dvere... takto... jednou rukou som ho pritlačil k zemi... a v druhej som mal – 130 – to... jednou rukou som ho pritlačil k zemi... a v druhej som mal prútik, ktorý som mu priložil k hrdlu... pozbieral som zvyšky síl a zaklial som ho absolútne dokonalým Zaklínadlom človekopremeny... žalostne zakňučal... no tak, Harry... trochu úpenlivejšie... dobre... srsť mu odrazu zmizla... pazúry sa scvrkli... a zmenil sa na človeka. Jednoduché, ale účinné... a ďalšia dedina bude na mňa navždy spomínať ako na hrdinu, čo ju zbavil hrôzy, ktorú mesiac čo mesiac zažívala, keď v nej vyčíňal vlkolak.“