Ale kým Hermiona zisťovala, či je vzduch čistý a či môžu vyjsť zo záchodov, pošepol Harrymu: „Oveľa jednoduchšie by bolo, keby si Malfoya zajtra zhodil z metly.“
Harry sa v sobotu zobudil zavčas ráno, hodnú chvíľu ležal v posteli a premýšľal o nadchádzajúcom metlobalovom zápase. Bol nervózny, zvlášť pri pomyslení na to, čo im povie Wood, keď Chrabromil prehrá, desila ho však i predstava, že majú nastúpiť proti družstvu hrajúcemu na najrýchlejších metlách, aké momentálne dostať. Hádam ešte nikdy tak veľmi netúžil po tom, aby Slizolin porazili. Polhodinu premýšľal, od nervozity sa mu celý čas zvieral žalúdok, vstal, obliekol sa a zišiel dolu na raňajky, kde pri dlhom, opustenom chrabromilskom stole sedel hlúčik jeho spoluhráčov, ktorí sa tvárili zachmúrene a veľa toho nenahovorili.
Pred jedenástou sa celá škola vydala k metlobalovému štadiónu. Bolo dusno a v diaľke sa ozývalo hrmenie. Ron s Hermionou čakali Harryho pred šatňou, aby mu zaželali veľa šťastia. Harry a jeho spoluhráči sa prezliekli do chrabromilských habitov, potom si sadli a počúvali Woodov pravidelný predzápasový príhovor.
„Slizolin má lepšie metly ako my,“ začal. „To nemožno poprieť. No na našich metlách sedia lepší hráči. Trénovali sme oveľa tvrdšie ako oni, lietali sme za každého počasia...“ („To nech ani nespomína,“ šomral George Weasley. „Od augusta neviem, čo je to mať na sebe suché handry“) „... a dnes im to ukážeme, oľutujú deň, keď dopustili, aby si ten úlisný Malfoy kúpil miesto v ich družstve.“
Wood od samého vzrušenia vypäl hruď a obrátil sa k Harrymu.
„Je to všetko na tebe, Harry, ukáž im, že mať bohatého otecka nestačí, aby bol človek dobrým stíhačom. Buď získaš ohnivú strelu skôr ako Malfoy, alebo polož svoj život v boji o ňu, pretože dnes musíme vyhrať, musíme!“
„Takže nijaký stres,“ poznamenal Fred a sprisahanecky naňho žmurkol.
Keď vychádzali na ihrisko, diváci ich búrlivo vítali. Väčšina z nich nadšene tlieskala, pretože aj Bystrohlav a Bifľomor si túžobne priali, aby Slizolin porazili, fanúšikov Slizolinu však bolo počuť tiež – pískali a húkali. Madam Hoochová, profesorka metlobalu, vyzvala Flinta a Wooda, aby si podali ruky, čo aj urobili, pričom po sebe vrhali nenávistné pohľady a ruky si stisli podstatne silnejšie, než sa vyžadovalo.
„Keď zapískam, začnete hrať,“ pripomenula im madam Hoochová. „Tri... dva... jeden...“
Za búrlivého pokriku divákov vyštartovalo proti sivočiernej oblohe štrnásť hráčov. Harry vyletel najvyššie a obzeral sa po ohnivej strele.
„Tak ako, zjazvený ksicht?!“ zakričal naňho Malfoy, keď ako blesk prefrčal pod ním, demonštrujúc tak rýchlosť svojej metly.
Harry nemal čas, aby mu odpovedal. V tej chvíli sa totiž priamo naňho rútila ťažká čierna dorážačka, len tak-tak odskočil, cítil, ako sa mu obtrela o vlasy.
„To bola tesnotka, Harry!“ zvolal George, ktorý sa vynoril vedľa neho s pálkou v ruke, pripravený odraziť dorážačku späť na slizolinských hráčov. Harry videl, ako ju prudko vystrelil priamo na Adriana Puceyho, no lopta v polovici dráhy zmenila smer a opäť zaútočila na Harryho.
Harry sa jej vyhol a George loptu mocne odrazil na Malfoya. Ale dorážačka opísala oblúk a letela sťa bumerang naspäť, rovno Harrymu do hlavy.
Harry sa zaprel do metly a vyštartoval na opačnú stranu ihriska. Počul, ako dorážačka presvišťala tesne popri ňom. Čo sa deje? Veď dorážačky sa nikdy nesústredia iba na jedného hráča, ich úlohou predsa je pokúsiť sa zasiahnuť čo možno najväčší počet hráčov...
Na opačnej strane ihriska čakal na dorážačku Fred Weasley. Harry zohol hlavu a Fred z celej sily udrel – dorážačka letela opačným smerom.
„A je pokoj!“ zvolal Fred spokojne, no mýlil sa. Harry ju priťahoval sťa magnet – dorážačka opäť letela priamo naňho a Harry plnou rýchlosťou uhol.
Začalo pršať. Harry cítil, ako mu na tvár dopadajú ťažké kvapky a stekajú mu po okuliaroch. Nemal potuchy, ako tento zápas dohrá, začul komentátora Lee Jordána, ktorý oznámiclass="underline" „Slizolin vedie 60:0...“
Špičkové metly slizolinských hráčov zrejme urobili svoje a o zvyšok sa postarala bláznivá dorážačka, ktorá robila, čo mohla, aby Harryho zhodila z metly. Fred s Georgeom teraz lietali tak tesne vedľa neho, že Harry okrem ich šermujúcich rúk nevidel vôbec nič, šanca, že zazrie ohnivú strelu, bola preto mizivá, ani nehovoriac o tom, že by ju mal aj chytiť.
„Niekto... tú... dorážačku... začaroval...“ nadával Fred a z celej sily sa po nej zahnal, pretože znova na Harryho zaútočila.
„Potrebujeme oddychový čas,“ povedal George, pokúšal sa dať Woodovi signál a zároveň odraziť dorážačku, ktorá sa práve chystala zlomiť Harrymu nos.
Wood okamžite pochopil, o čo ide. Madam Hoochová odpískala, Harry, Fred a George leteli smerom na zem, pričom sa celý čas obratne vyhýbali otravnej dorážačke.
„Čo sa deje?“ nechápal Wood, keď sa chrabromilskí hráči zhŕkli do hlúčika a priaznivci Slizolinu jasali. „Dávajú nám riadne na frak. Fred, George, kde ste boli, keď jedna z dorážačiek zastavila Angelinu tesne pred bránkoviskom?“
„Oliver, boli sme sedem metrov nad ňou a pokúšali sme sa zabrániť druhej dorážačke, aby Harrymu rozbila kečku,“ poznamenal George nahnevane. „Niekto ju zaklial – nenechá Harryho ani chvíľu na pokoji. Počas celej hry nezaútočila na nikoho iného. V tom budú mať prsty Slizolinčania.“
„Ale veď dorážačky sme po poslednom tréningu zamkli v kabinete madam Hoochovej, a vtedy im predsa nič nebolo...“ povedal Wood znepokojene.
Blížila sa k nim madam Hoochová. Ponad jej plece Harry videl, ako sa družstvo Slizolinu raduje a posmešne si na nich ukazuje.
„Počujte,“ ozval sa Harry, keď bola skoro pri nich, „keď budete vy dvaja naďalej lietať tesne pri mne, tak ohnivú strelu chytím jedine vtedy, ak mi vletí do rukáva. Vráťte sa k ostatným hráčom, ja si s tou zákernou dorážačkou už nejako poradím.“
„Len aby si na to nedoplatil,“ poznamenal Fred. „Odrazí ti gebuľu.“
Wood kĺzal pohľadom z Harryho na Weasleyovcov.
„Oliver, to je choré,“ povedala Alica Spinnetová nahnevane. „Nemôžeš predsa nechať Harryho, aby to zvládol sám. Požiadaj o preskúmanie...“
„Ak sa teraz zápas preruší, s víťazstvom sa môžeme rozlúčiť!“ zvolal Harry. „A neprehráme predsa proti Slizolinu kvôli nejakej hlúpej dorážačke! No tak, Oliver, povedz im, nech ma nechajú na pokoji!“
„To je všetko tvoja vina,“ oboril sa George zlostne na Wooda. „Chyť ohnivú strelu, alebo polož svoj život v boji o ňu...“
Madam Hoochová zastala pri nich.
„Môžeme pokračovať?“ opýtala sa Wooda.
Wood sa zahľadel na Harryho odhodlanú tvár.
„Áno,“ povedal. „Fred, George, počuli ste Harryho... nechajte ho, nech si s tou dorážačkou poradí sám.“
Pršalo čoraz silnejšie. Madam Hoochová zapískala, Harry sa odrazil od zeme a okamžite začul, ako mu pri uchu sviští dorážačka. Letel stále vyššie; kľučkoval, robil vývrtky, zvŕtal sa, prevracal, uskakoval. Trochu sa mu krútila hlava, no oči mal doširoka otvorené, vrtko sa vyhýbal dorážačke, dážď mu sa mu rinul po sklách okuliarov, a keď visel dolu hlavou, stekal mu rovno do nosných dierok. Z hľadiska k nemu doliehal smiech. Vedel, že to, čo robí, musí vyzerať veľmi smiešne, no zákerná dorážačka bola ťažká a nedokázala meniť smer tak rýchlo ako on. Krúžil po ihrisku, jeho let pripomínal jazdu na obrovskej horskej dráhe a žmúril cez striebristý závoj dažďových kvapiek smerom k chrabromilskému bránkovisku, kde sa Adrian Pucey práve pokúšal obísť Wooda...