Svišťanie pri uchu Harryho upozornilo, že ho dorážačka opäť tesne minula. Rýchlo sa zvrtol a vyrazil opačným smerom.
„Nacvičuješ balet, Potter?“ zakričal naňho Malfoy. Harry musel urobiť vo vzduchu smiešnu vývrtku, aby sa zbavil neodbytnej lopty a letel ďalej, s prenasledujúcou dorážačkou v pätách. Zlostne sa obzrel za Malfoyom, a zbadal – ohnivú strelu. Vznášala sa niekoľko centimetrov nad Malfoyovým ľavým uchom – a Malfoy, ktorý sa stále rehotal na Harrym, si ju vôbec nevšimol.
Harry, prežívajúc obrovské muky, visel nehybne vo vzduchu, no neodvážil sa vyraziť proti Malfoyovi, aby si tú strelu nevšimol.
BUCH!
Váhal o sekundu dlhšie, ako sa vyplatilo. Dorážačke sa konečne podarilo zasiahnuť ho, vrazila mu do lakťa a Harry cítil, že mu zlomila ruku. Od bolesti sa mu zakrútila hlava, zošmykol sa z klzkej metly, stihol sa ešte zachytiť jednou nohou, no pravá ruka mu bezvládne visela po boku – dorážačka sa už vracala, aby znova zaútočila, tentoraz smerovala priamo na jeho tvár – Harry uhol a v otupenej mysli sa mu usadila jediná myšlienka: musí sa stoj čo stoj dostať k Malfoyovi.
Napriek prívalu dažďa a bolesti sa vrhol strmhlav pod seba a videl, ako sa Malfoyovi od strachu zúžili zreničky – myslel si totiž, že Harry útočí naňho.
„Čo to...“ hlesol, uhýbajúc Harrymu z cesty.
Harry sa zdravou rukou pustil metly a načiahol sa pred seba; prsty ovinul okolo ohnivej strely, držal sa metly len nohami, rútil sa na zem, z tribún k nemu doliehali výkriky a on sa zo všetkých síl snažil neomdlieť.
Capol do blata, okolo neho sa rozstrekol prúd vody a on sa skotúľal z metly. Ruka mu ležala po boku vo veľmi čudnej polohe. Bolesť mu celkom zatemnila zmysly, počul, ako k nemu z obrovskej diaľky dolieha piskot a krik. Pozrel sa na svoju zdravú ruku, v ktorej zvieral strelu.
„Aha,“ pomyslel si ako v mrákotách. „Vyhrali sme.“
A stratil vedomie.
Keď precitol, stále ležal na trávniku, dážď mu omýval tvár a ktosi sa nad ním skláňal. Zazrel žiarivobiely chrup.
„Ach, nie, nie, nie,“ zakňučal.
„Nevie, čo hovorí,“ povedal Lockhart nahlas ustarostenému hlúčiku Chrabromilčanov, ktorí sa zhŕkli okolo neho. „Nebojte sa, Harry. Ja vám tú ruku dám hneď do poriadku.“
„Nie!“ zreval Harry. „Chcem ju mať takúto, ďakujem...“
Pokúsil sa sadnúť si, no premohla ho neznesiteľná bolesť. Odrazu začul kdesi nablízku povedomé cvakanie.
„Colin, nefoť ma,“ prosil úpenlivo.
„Zostaňte ležať, Harry,“ upokojoval ho Lockhart. „Je to veľmi jednoduché zaklínadlo, použil som ho už nespočetne veľakrát...“
„Prečo ma neodnesiete do nemocničného krídla?“ opýtal sa Harry so zaťatými zubami.
„Nemali by sme ho tam vziať, pán profesor?“ poznamenal zablatený Wood, ktorý bol šťastný, že vyhrali, a usmieval sa i napriek tomu, že sa im zranil stíhač. „Skvelá finta, Harry, naozaj úžasná, najlepšia, akú si doteraz predviedol...“
Cez les nôh zbadal Harry Freda a Georgea Weasleyovcov, ako sa márne pokúšajú zavrieť vzpierajúcu sa dorážačku do debničky. Tá sa ani teraz nemienila vzdať.
„Ustúpte,“ prikázal Lockhart ľuďom okolo Harryho a začal si vyhŕňať nefritovozelené rukávy.
„Ne – rob – te – to,“ namietol Harry chabo, no Lockhart už šermoval prútikom a vzápätí mu ním mieril na ruku.
Harry odrazu pocítil v pleci akési čudné šteklenie, ktoré sa šírilo po celej ruke a prešlo mu až do končekov prstov. Mal pocit, akoby mu celá ruka spľasla. Neodvážil sa pozrieť, čo sa mu s ňou stalo. Mal zatvorené oči, tvár držal odvrátenú, no keď ľudia nad ním začali híkať a Colin Creevey fotografoval ako divý, vedel, že jeho najhoršia predtucha sa naplnila. Ruka ho už nebolela – ale mal pocit, akoby to, čo tam teraz mal, ani nebola ruka.
„Ach,“ vzdychol Lockhart. „Nič to. To sa stáva. Podstatné je, že kosti už nie sú zlomené. To treba mať v prvom rade na pamäti. Takže, Harry, vstaňte a choďte do nemocničného krídla... pán Weasley, slečna Grangerová, odprevadíte ho tam? Madam Pomfreyová mu s tým... hm... už niečo spraví.“
Harry sa postavil a pripadal si akýsi nesúmerný. Zhlboka sa nadýchol a pozrel sa napravo. To, čo tam uvidel, spôsobilo, že znova takmer zamdlel.
Z habitu mu vytŕčalo čosi, čo vyzeralo ako hrubá gumená napodobenina ruky. Pokúsil sa pohnúť prstami. Nepodarilo sa mu to.
Lockhart Harrymu kosti nenapravil. On mu ich odstránil.
Madam Pomfreyová nebola vôbec nadšená.
„Mal si hneď a zaraz prísť ku mne!“ hnevala sa, keď Harrymu nadvihla smutný, bezvládny zvyšok čohosi, čo bolo ešte pred polhodinou funkčnou rukou. „Vyrobiť kosti za sekundu veru neviem... musím ich nechať znova narásť...“
„Ale dokážete to, však?“ opýtal sa Harry zúfalo.
„Samozrejme, že to dokážem, ale bude to veľmi bolestivé,“ odvetila madam Pomfreyová zachmúrene a hodila Harrymu pyžamo. „Budeš tu musieť prespať...“
Ron pomohol Harrymu prezliecť sa a Hermiona zatiaľ čakala za závesom. Trvalo hodnú chvíľu, kým spoločnými silami napchali dlhočiznú gumenú ruku do rukáva.
„Nechápem, Hermiona, prečo sa Lockharta aj po tomto všetkom zastávaš!“ zakričal Ron cez záves a pokúšal sa pretiahnuť Harryho necitlivú ruku cez úzku manžetu pyžamového kabáta. „Keby Harry chcel byť bez kostí, tak to povie.“
„Každý sa môže zmýliť,“ riekla Hermiona. „Aspoň už necíti bolesť, však, Harry?“
„Nie,“ hlesol Harry a štveral sa do postele. „Teraz pre zmenu necítim vôbec nič.“
Hodil sa na posteľ a ruka bezvládne plesla vedľa neho.
Záves sa rozhrnul a k posteli pristúpila madam Pomfreyová s Hermionou. V ruke držala veľkú fľašku čohosi označeného ako Kostro-rast.
„Čaká ťa ťažká noc,“ povedala, naliala plnú odmerku pariacej sa tekutiny a podala mu ju. „Obnovovanie kostí je veľmi náročný proces.“
To isté platilo aj o užívaní Kostro-rastu. Keď ho Harry prehltol, začali ho hrozne páliť ústa i hrdlo, rozkašľal sa a prskal na všetky strany. Madam Pomfreyová sa vzdialila, hundrúc si čosi o nebezpečných druhoch športu a neschopných učiteľoch, a Ron s Hermionou zatiaľ pomáhali Harrymu prehltnúť trochu vody.
„Ale vyhrali sme,“ vyhlásil Ron a na tvári mu zažiaril úsmev. „Chytil si ju parádne, to ti teda poviem. Keby si videl Malfoya... keby mohol, zabije ťa...“
„Zaujímalo by ma, čo spravili s tou dorážačkou,“ poznamenala Hermiona nahnevane.
„Môžeme si to poznačiť na zoznam otázok, ktoré sa chceme Malfoya opýtať, keď vypijeme ten všehodžús,“ navrhol Harry a opäť klesol na vankúš. „Len dúfam, že bude chutiť lepšie než táto kostrorastová žbrnda...“
„Keď tam budú plávať kúsky Slizolinčanov? Žartuješ, nie?“ podotkol Ron.
V tej chvíli sa dvere nemocničného krídla rozleteli a vošli Harryho spoluhráči, celí premáčaní a zablatení.
„Letel si úplne bombasticky, Harry,“ vyhŕkol George. „Marcus Flint práve ziapal na Malfoya. Vraj či je slepý, či nevidí, že má pri uchu ohnivú strelu. Malfoy sa netváril bohvieako nadšene.“
Spoluhráči priniesli zákusky, cukríky a niekoľko fľašiek tekvicového džúsu, posadali si okolo Harryho na posteľ a práve sa chystali riadne to osláviť, keď do miestnosti vtrhla madam Pomfreyová a zrevala: „Ten chlapec si potrebuje odpočinúť, do rána mu musí narásť tridsaťtri kostí! Von! VON!“
A tak Harry osamel a nebolo nikoho, kto by ho rozptýlil, aby nemusel myslieť na bodavú bolesť v bezvládnej ruke.
O niekoľko hodín neskôr sa Harry strhol zo spánku, vykríkol od bolesti a zahľadel sa do hlbokej tmy. Mal pocit, akoby mal ruku plnú obrovských triesok. Práve sa chcel zamyslieť nad tým, čo ho prebudilo, keď si s hrôzou uvedomil, že mu ktosi v tej tme utiera vlhkým uteráčikom čelo.