„Nechajte ma!“ zvolal a hneď nato: „Dobby!“
Domový škriatok vyvaľoval na Harryho oči ako tenisové loptičky. Dolu dlhým, špicatým nosom sa mu kotúľala slza.
„Harry Potter sa vrátil do školy,“ zašepkal žalostne. „Dobby Harryho Pottera varoval a varoval. Pane, prečo ste Dobbyho nepočúvli? Prečo sa Harry Potter nevrátil domov, keď zmeškal vlak?“
Harry sa zodvihol z podušky a odstrčil Dobbyho ruku s uteráčikom.
„Čo tu robíš?“ opýtal sa. „A ako vieš, že som nestihol vlak?“
Dobbymu sa roztriasla pera a Harryho sa zmocnilo podozrenie.
„To si bol ty!“ povedal pomaly. „Ty si začaroval tú stenu, aby sme ňou nemohli prejsť!“
„Presne tak, pane,“ priznal sa Dobby a odušu prikyvoval, až mu ušiská plieskali. „Dobby sa ukryl, počkal na Harryho Pottera a zapečatil vchod a doma si potom musel prejsť po prstoch horúcou žehličkou,“ a ukázal Harrymu desať dlhých zafačovaných prstov, „ale Dobbymu to neprekážalo, pane, myslel si, že Harry je v bezpečí, Dobbymu by ani vo sne na um neprišlo, že Harry Potter sa dostane do školy iným spôsobom!“
Pohojdával sa vpred a vzad a krútil ohyzdnou hlavou. „Dobby bol v takom šoku, keď sa dozvedel, že Harry Potter sa vrátil na Rokfort, až pripálil svojmu pánovi obed! Taký výprask Dobby ešte nezažil, pane...“
Harry sa zvalil na vankúš.
„Kvôli tebe nás s Ronom skoro vyrazili,“ povedal nahnevane. „Radím ti, zmizni, kým mi dorastú kosti, Dobby, lebo ťa zaškrtím.“ Dobby sa chabo usmial.
„Dobby je zvyknutý, že sa mu vyhrážajú smrťou, pane. Dobby to doma počuje najmenej päťkrát za deň.“
Vysmrkal sa do rožka špinavej vankúšovej obliečky, čo mal na sebe, a tváril sa tak skľúčene, že z Harryho, hoci sa tomu bránil, sa hnev začal vytrácať.
„Prečo v tom chodíš, Dobby?“ opýtal sa ho zvedavo.
„V tomto?“ Dobby zaťahal za obliečku. „To je symbol zotročenia domového škriatka, pane. Dobby sa môže stať slobodným iba vtedy, keď mu jeho pán daruje šaty. Preto si rodina, u ktorej slúžim, dáva pozor, aby nepodala Dobbymu ani len ponožku, pretože tým by mu darovala slobodu a Dobby by od nich navždy odišiel.“
Dobby si utrel vypučené oči a odrazu rázne vyhlásiclass="underline" „Harry Potter musí ísť domov! Dobby si myslel, že jeho dorážačka Harryho Pottera prinúti, aby...“
„Tvoja dorážačka?“ neveril Harry vlastným ušiam a znova v ňom vzkypel hnev. „Čo tým chceš povedať, že tvoja dorážačka? To ty si ju začaroval tak, že ma takmer zahlušila?“
„Nie zahlušila, pane, nie zahlušila!“ bľabotal Dobby zhrozene. „Dobby chcel Harrymu Potterovi zachrániť život! Radšej nech ide ťažko ranený domov, než by mal ostať tu, pane! Dobby chcel, aby sa Harry Potter zranil tak, aby sa vrátil domov!“
„Naozaj?! To myslíš vážne?!“ zrúkol naňho Harry. „Predpokladám však, že mi neprezradíš, prečo si chcel, aby som domov cestoval po častiach?“
„Ach, keby len Harry Potter tušil!“ kvílil Dobby a na dotrhanú obliečku sa mu valili potoky sĺz. „Keby len tušil, čo pre nás znamená, pre nás nízkych, zotročených, čo sme spodinou čarodejníckeho sveta! Dobby si pamätá, ako sa žilo, keď bol Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať pri moci, pane! S nami, domovými škriatkami, sa vtedy zaobchádzalo ako s najpodradnejšou háveďou, pane! K Dobbymu sa tak síce správajú stále, pane,“ pripustil a utieral si tvár do povliečky. „Ale odkedy ste zvíťazili nad Tým-Čo-Ho-Netreba-Menovať, sa život mojich druhov v mnohom zlepšil. Harry Potter prežil, moc temného lorda pominula a nastal nový úsvit, pane, Harry Potter žiaril ako páv nádeje pre nás všetkých, ktorí sme si mysleli, že doba temná sa nikdy neskončí, pane... Teraz sa však na Rokforte budú diať strašné veci, možno sa už aj dejú, a Dobby nemôže pripustiť, aby tu Harry Potter ostal, teraz, keď sa história opakuje a Tajomná komnata je opäť otvorená...“
Dobby sa zarazil, v tvárí sa mu zračila hrôza, schmatol Harryho krčah s vodou, ktorý stál na stolíku pri posteli, treskol si ním o hlavu, zapotácal sa a zmizol Harrymu z dohľadu. O malú chvíľu sa opäť vyšplhal na posteľ, neskutočne škúlil a hundral si popod nos: „Zlý Dobby, veľmi zlý Dobby...“
„Takže Tajomná komnata existuje,“ zašepkal Harry. „A... nepovedal si, že bola otvorená už aj predtým?! No tak, hovor, Dobby!“
Dobby sa opäť načiahol za džbánom, no Harry ho chytil za kostnaté zápästie. „Ale ja som nemal rodičov muklov... aké nebezpečenstvo mi teda hrozí?“
„Ach, pane, už sa úbohého Dobbyho na nič nepýtajte,“ jachtal škriatok a velikánske oči mu v tme svietili. „Na tomto mieste sa majú diať temné činy, no keď sa to stane, Harry Potter tu už nesmie byť... choďte domov, Harry Potter, choďte domov. Harry Potter sa nesmie do toho zapliesť, pane, je to veľmi nebezpečné...“
„Kto je za tým, Dobby?“ opýtal sa Harry a pevne stisol Dobbymu zápästie, aby si opäť nezačal trieskať džbánom o hlavu. „Kto ju otvoril? Kto ju otvoril naposledy?“
„Dobby nemôže, pane, Dobby nemôže, Dobby to nesmie prezradiť!“ pišťal škriatok. „Chodťe domov, Harry Potter, choďte domov!“
„Nikam nepôjdem!“ zahučal naňho Harry. „Moja najlepšia kamoška je z muklovskej rodiny. Ak je tá komnata naozaj otvorená, bude prvá na rane...“
„Harry Potter riskuje kvôli priateľom vlastný život!“ drmolil Dobby ako vo vytržení. „Je taký šľachetný! Taký statočný! Musí však zachrániť sám seba, musí, Harry Potter nesmie...“
Dobby odrazu zmĺkol, netopierie uši sa mu trepotali. Harry tiež niečo začul. Z chodby k nim doliehali blížiace sa kroky.
„Dobby musí ísť!“ dychčal škriatok ustráchane. Ozvalo sa puknutie a Harry zvieral v pästi len vzduch. Hodil sa na vankúš, načúval zvuku krokov a upieral zrak na tmavé dvere.
O chvíľu do nich nacúval Dumbledore, na sebe mal dlhú vlnenú nočnú košeľu a čiapku na spanie. Držal jeden koniec čohosi, čo vyzeralo ako socha. Vzápätí sa objavila profesorka McGonagallová, ktorá držala tej soche nohy. Spoločne ju potom položili na posteľ.
„Choďte po madam Pomfreyovú,“ zašepkal Dumbledore, profesorka McGonagallová prešla náhlivým krokom popri Harryho posteli a zmizla. Harry nehybne ležal a tváril sa, že spí. Začul naliehavú vravu a o chvíľu zbadal profesorku McGonagallovú a hneď za ňou madam Pomfreyovú, ktorá si na nočnú košeľu práve navliekala pletenú vestu. Odrazu zhíkla.
„Čo sa stalo?“ zašepkala smerom k Dumbledorovi a sklonila sa nad sochou na posteli.
„Ďalší útok,“ povedal Dumbledore. „Minerva ho našla na schodoch.“
„Vedľa neho ležal strapec hrozna,“ pokračovala profesorka McGonagallová. „Domnievame sa, že sa chcel potajomky prešmyknúť k Potterovi.“
Harrymu zovrelo žalúdok. Pomaličky a opatrne sa nadvihol tak, aby videl na sochu na posteli. Na užasnutú tvár dopadal pás mesačného svitu.
Bol to Colin Creevey. Oči mal doširoka otvorené, obe ruky pred sebou a v nich zvieral fotoaparát.
„Zmeravel?“ zašepkala madam Pomfreyová.
„Áno,“ odvetila profesorka McGonagallová. „Desím sa však čo i len pomyslieť... keby si Albus nešiel dolu po šálku horúcej čokolády... ktovie, čo by sa...“
Všetci traja uprene hľadeli na Colina. Potom sa Dumbledore naklonil a vypáčil z Colinovho tuhého zovretia fotoaparát.
„Myslíte si, že sa mu podarilo útočníka odfotografovať?“ ožila profesorka McGonagallová.