Dumbledore neodpovedal. Otvoril zadnú časť fotoaparátu.
„Prepánajána!“ zhíkla madam Pomfreyová.
Z fotoaparátu sa vyvalil dym. Harry, ležiaci o tri postele ďalej, zacítil štipľavý zápach spálenej umelej hmoty.
„Roztopil sa,“ žasla madam Pomfreyová. „Načisto sa roztopil...“
„Čo to znamená, Albus?“ spýtala sa profesorka McGonagallová nástojčivým hlasom.
„To znamená,“ povedal Dumbledore, „že Tajomná komnata je opäť otvorená.“
Madam Pomfreyová si zakryla dlaňou ústa. Profesorka McGonagallová neveriacky civela na Dumbledora.
„Ale... Albus... to hádam... kto?“
„Nie je dôležité kto,“ povedal Dumbledore, nespúšťajúc pritom pohľad z Colina, „ale ako...“
Harry hľadel na tvár profesorky McGonagallovej, ponorenej v tieni, a bolo mu jasné, že z toho nie je o nič múdrejšia ako on sám.
11
Klub duelantov
Keď sa Harry v nedeľu ráno prebudil, izbu zalievalo zimné slnko. Ruku mal síce veľmi stuhnutú, no boli v nej kosti. Rýchlo sa posadil a pozrel smerom ku Colinovej posteli, výhľad mu však zakrývali dlhé závesy, za ktorými sa včera aj on prezliekal. Madam Pomfreyová si všimla, že je už hore, docupkala k nemu s podnosom s raňajkami a začala mu ohýbať a naťahovať ruku i prsty.
„Všetko v poriadku,“ oznámila mu, zatiaľ čo sa ľavou rukou nemotorne kŕmil ovsenou kašou. „Keď doješ, môžeš ísť.“
Harry sa obliekol najrýchlejšie, ako vedel, a trielil do Chrabromilskej veže – už sa nemohol dočkať, kedy Ronovi a Hermione rozpovie o Colinovi a Dobbym, ani jedného však nenašiel. Vybral sa ich teda hľadať, hoci netušil, kde by mohli byť, a pravdu povediac, trochu sa ho dotklo, že ich ani nezaujíma, či mu tie kosti dorástli, alebo nie.
Keď míňal knižnicu, práve z nej vychádzal Percy. Mal oveľa lepšiu náladu, ako keď sa videli naposledy.
„Ach, ahoj, Harry,“ pozdravil ho veselo. „Podal si včera skvelý výkon, naozaj skvelý. Chrabromil sa dostal na čelo v celkovom hodnotení súťaže o školský pohár – za víťazstvo v metlobale sme si pripísali päťdesiat bodov!“
„Nevidel si Rona s Hermionou?“ prerušil ho Harry.
„Nie, nevidel,“ odvetil Percy a úsmev z tváre mu zmizol. „Dúfam, že sa Ron zase nezašíva na dievčenskom záchode...“
Harry sa silene zasmial, počkal, kým Percy odíde, a zamieril rovno k záchodom Umrnčanej Myrty. Nevedel síce, čo by tam Ron s Hermionou teraz robili, no keď sa presvedčil, že nablízku nie je Filch ani žiaden z prefektov, otvoril dvere a začul ich hlasy zo zamknutej kabínky.
„To som ja,“ zavolal a zatvoril za sebou dvere. V kabínke čosi cinklo, potom sa ozvalo spláchnutie a prekvapený výkrik a Harry zazrel v kľúčovej dierke Hermionino oko.
„Harry!“ vykríkla. „Ty si nás riadne naľakal... poď sem... čo ruka?“
„Fajn,“ povedal Harry a vkĺzol do kabínky. Na záchodovej mise trónil starý kotlík a čosi pod ním praskalo – Harry okamžite pochopil, že je to ohník. Vyčarovať prenosný, vodovzdorný oheň, to bola Hermionina špecialita.
„Chceli sme ísť za tebou, no potom sme sa rozhodli, že sa najskôr pustíme do prípravy všehodžúsu,“ vysvetľoval Ron Harrymu, ktorému sa s menšími problémami konečne podarilo zamknúť dvere kabínky. „Rozhodli sme sa, že tento úkryt bude najbezpečnejší.“
Harry im začal rozprávať o Colinovi, no Hermiona ho prerušila.
„Už vieme – počuli sme dnes ráno profesorku McGonagallovú, vravela to Flitwickovi. Preto sme sa rozhodli, že to nesmieme odkladať...“
„Čím skôr vymámime od Malfoya priznanie, tým lepšie,“ zavrčal Ron. „Viete, čo si myslím? Že po tom včerajšom zápase si potreboval na niekom vybiť zlosť, a odniesol si to Colin.“
„Ale je tu ešte niečo,“ povedal Harry, pozorujúc Hermionu, ako trhá chumáče stavikrvu a hádže ich do odvaru. „V noci bol za mnou Dobby.“
Ron s Hermionou sa naňho zarazene pozreli. Harry im rozpovedal všetko, čo mu Dobby povedal – i to, čo nepovedal. Hermiona s Ronom ho počúvali s otvorenými ústami.
„Tajomná komnata bola už raz otvorená?“ čudovala sa Hermiona.
„Tým sa vysvetľuje mnohé,“ vyhlásil Ron víťazoslávne. „Otvoril ju Lucius Malfoy, keď tu kedysi študoval, a teraz poradil svojmu drahému synáčikovi Dracovi, aby spravil to isté. Je to jasné. Len škoda, že ti Dobby neprezradil, aká obluda to tam číha. Nechápem totiž, ako je možné, že by si ju tu nik nevšimol.“
„Možno vie byť neviditeľná,“ povedala Hermiona a hádzala na dno kotlíka pijavice. „Alebo sa vie premieňať – napríklad na brnenie – čítala som o démonovi chameleónovi...“
„Priveľa čítaš, Hermiona,“ zahriakol ju Ron a nasypal na pijavice mŕtve muchy zlatoočky. Prázdne vrecúško od múch potom pokrkval a zahľadel sa na Harryho.
„Takže Dobby nám najskôr zabránil dostať sa k vlaku a potom ti zlomil ruku...“ pokrútil hlavou. „Vieš čo, Harry? Ak sa bude i naďalej snažiť zachrániť ti život, určite ťa raz zabije.“
V pondelok ráno sa chýr o tom, že napadli Colina a ten teraz leží v nemocničnom krídle sťaby mŕtvy, rozletel po celej škole. Na hrade zavládla atmosféra neistoty a podozrievania. Prváci sa začali pohybovať po hrade v skupinkách, chodili vždy tesne jeden vedľa druhého, akoby sa báli, že ak sa odvážia urobiť čo i len krok vpred, neznámy démon na nich zaútočí.
Ginny Weasleyová, ktorá na hodinách čarovania sedávala vedľa Colina Creeveyho, bola od strachu celá bez seba, a Harry zastával názor, že Fred s Georgeom si nevybrali práve najlepší spôsob, ako ju rozveseliť. Striedavo si, raz jeden, raz druhý, pričarovali srsť alebo hnusné vyrážky, a keď to najmenej čakala, vyskakovali na ňu spoza sôch na chodbe. Prestali s tým, až keď im Percy, od zlosti celý popolavý, oznámil, že napíše pani Weasleyovej, lebo Ginny sa bojí a nemôže v noci spávať.
Žiaci začali potajomky, za chrbtami učiteľov, obchodovať so všakovakými talizmanmi, amuletmi a ďalšími vecami, ktoré mali človeka ochrániť od temných síl. Neville Longbottom si kúpil obrovskú, neskutočne zapáchajúcu zelenú cibuľu, špicatý purpurový kryštál a rozkladajúci sa mločí chvost, no potom mu nejaký chlapec z Chrabromilu vysvetlil, že jemu nijaké nebezpečenstvo nehrozí; má predsa čistú krv, a preto je veľmi nepravdepodobné, že by naňho zaútočili.
„Ako prvého chceli nastrašiť Filcha,“ povedal vyplašený Neville. „A každý vie, že ja tiež nemám od šmukla ďaleko.“
Druhý decembrový týždeň, tak ako každý rok, obišla profesorka McGonagallová študentov a zapisovala si mená tých, ktorí zostanú počas Vianoc na Rokforte. Na zoznam sa podpísali aj Harry, Ron a Hermiona. Počuli, že aj Malfoy ostáva, a zdalo sa im to dosť podozrivé. Vianočné prázdniny boli ideálnym obdobím na to, aby vyskúšali všehodžús a vymámili z Malfoya priznanie.
No odvar nebol ešte zďaleka hotový. Stále im chýbal roh dvojrožca a koža juhoafrického hada Dispholidus typus a jediným miestom, kde bolo možné oboje nájsť, bol Snapov kabinet. Harry si v duchu pomyslel, že by veru radšej stál zoči-voči tej oblude Salazara Slizolina, než by ho mal Snape prichytiť vo svojom kabinete.
„Viem, ako to urobíme,“ vyhlásila Hermiona vo štvrtok popoludní pred dvojhodinovkou elixírov, „vyvoláme v triede chaos. A potom sa jeden z nás prešmykne do Snapovho kabinetu a vezme, čo potrebujeme.“
Harry s Ronom sa na ňu nervózne pozreli.
„Najlepšie bude, ak to kradnutie necháte na mňa,“ vyhlásila vecným tónom. „Vy dvaja sa nesmiete do ničoho zapliesť, lebo by vás vyhodili, ja mám záznam čistý. Takže vašou úlohou bude spôsobiť v triede zmätok a Snapa na takých päť minút zamestnať.“