Harry sa chabo usmial. Robiť výtržnosti na Snapovej hodine elixírov bolo niečo podobné ako pichať spiaceho draka do oka.
Hodiny elixírov sa konali v jednom z veľkých žalárov. Štvrtkové vyučovanie prebiehalo ako zvyčajne. Medzi drevenými lavicami, na ktorých stáli mosadzné váhy a nádobky s prísadami, bolo rozložených dvadsať kotlíkov, z ktorých sa parilo. Snape sa zakrádal dymom, uštipačne sa vyjadroval na adresu práce študentov z Chrabromilu, zatiaľ čo nad kotlíkmi slizolinských študentov sa uznanlivo usmieval. Draco Malfoy, Snapov najobľúbenejší študent, neustále hádzal po Ronovi a Harrym oči morského štvorzubca, tí však vedeli, že keby sa nechali vyprovokovať, leteli by zo školy skôr, než by stihli povedať ,to nie je fér‘.
Harryho Roztok puchnutia bol príliš riedky, jeho však teraz trápilo čosi celkom iné. Čakal na Hermionin signál a Snapa, ktorý práve kritizoval jeho vodnatý odvar, takmer nevnímal. Keď sa Snape zvrtol a odkráčal, aby znemožnil Nevilla, Hermiona zachytila Harryho pohľad a prikývla.
Harry sa prikrčil za kotlíkom, z vrecka vytiahol Fredov delobuch doktora Fillibustera a dotkol sa ho prútikom. Delobuch začal syčať a prskať. Harry vedel, že nesmie strácať čas, rýchlo vstal, zacielil a hodil – delobuch zasiahol cieľ a skončil rovno v Goylovom kotlíku.
Goylov odvar vybuchol a ostriekal celú učebňu. Žiaci, ktorých Roztok puchnutia zasiahol, jačali ako diví. Malfoy dostal plný zásah do tváre a nos mu napuchol ako balón, Goyle sa tackal po triede a dlaňami si zakrýval oči, ktoré sa mu zväčšili do rozmeru obedových tanierov – Snape sa pokúšal žiakov utíšiť a zistiť, čo sa stalo. Harry v tom zmätku zazrel Hermionu, ako sa prešmykla do Snapovho kabinetu.
„Ticho! TICHO!“ reval Snape. „Koho to ostriekalo, nech si príde sem ku mne po Odvar spľasnutia – keď zistím, kto to bol...“
Harry zbadal Malfoya, ako beží k učiteľskému stolu s hlavou sklonenou pod váhou nosiska veľkého sťa dyňa, a mal čo robiť, aby nevybuchol do smiechu. Pri Snapovom stole sa zhromaždila takmer polovica triedy, niektorí žiaci boli zhrbení, lebo mali ruky ako bejzbalové pálky, iní nemohli rozprávať, pretože im neuveriteľne spuchli pery. Harry si všimol, že Hermiona medzitým nenápadne vkĺzla späť do triedy a habit sa jej vpredu trochu vydúval.
Keď všetci postihnutí vypili za hit protilátky a opuchy im konečne spľasli, Snape sa prihnal ku Goylovmu kotlíku a vylovil z neho pokrútený čierny zvyšok delobuchu. V triede to len tak zašumelo.
„Ak zistím, kto to tam hodil,“ zašepkal Snape, „okamžite poletí zo školy.“
Harry sa zo všetkých síl usiloval tváriť prekvapene. Snape hľadel priamo naňho a zvonec, ktorý sa ozval o desať minút neskôr, bol preňho skutočným vyslobodením.
„Vedel, že som to bol ja,“ povedal Harry Ronovi a Hermione, keď sa všetci traja spoločne náhlili k záchodom Umrnčanej Myrty. „Na betón.“
Hermiona nahádzala ukoristené ingrediencie do kotlíka a energicky celú zmes pomiešala.
„O dva týždne bude hotový,“ oznámila im a celá sa rozžiarila.
„Snape nemá ako dokázať, že si to bol ty,“ upokojoval Harryho Ron. „Čo také môže vymyslieť?“
„Ako ho poznám, tak niečo veľmi podlé,“ povedal Harry vo chvíli, keď odvar začal peniť a bublať.
O týždeň prechádzali Harry, Ron a Hermiona vstupnou halou a zbadali hlúčik študentov, ako sa tlačia pred nástenkou a čítajú kus pergamenu, čo tam visel. Seamus Finnigan s Deanom Thomasom na nich kývali a na tvárach sa im zračilo vzrušenie.
„Otvárajú Klub duelantov!“ volal Seamus. „Prvé stretnutie je už dnes večer! Príprava na boj zoči-voči nepriateľovi nie je na zahodenie, to sa môže človeku v týchto dňoch zísť...“
„Hádam si nemyslíš, že Slizolinova obluda ťa bude vyzývať na súboj?“ smial sa Ron a so záujmom sa začítal do oznamu na nástenke.
„Nie je to zlá vec,“ oznámil Harrymu a Hermione cestou na večeru. „Pôjdeme tam?“
Harry s Hermionou boli za, a tak o ôsmej zišli opäť do Veľkej siene. Dlhé stoly zmizli, pri jednej zo stien vyrástlo zlaté pódium a nad ním sa vznášali tisíce sviečok, ktoré ho ožarovali. Strop bol znova zamatovočierny a pod ním sa zišla skoro celá škola, všetci mali so sebou čarodejnícke prútiky a tvárili sa napäto.
„Ktovie, kto to bude učiť,“ poznamenala Hermiona, keď sa pripojili k debatujúcim študentom. „Ktosi mi vravel, že Flitwick bol za mlada šampión v súbojoch – možno on.“
„Len aby to nebol...“ začal Harry a vzápätí vydal zúfalý pazvuk: na pódium vystúpil Gilderoy Lockhart vo vlajúcom slivkovomodrom habite a za ním – kto iný než Snape, ako zvyčajne celý v čiernom.
Lockhart pokynul študentom, aby sa utíšili, a zvolaclass="underline" „Rozostavte sa okolo pódia, rozostavte sa okolo pódia! Vidíte na mňa všetci? Počujete ma všetci? Výborne! Takže, profesor Dumbledore súhlasil so založením takého malého Klubu duelantov, v ktorom sa naučíte, ako sa brániť v prípade, že to budete potrebovať, tak ako sa to stalo mne už nespočetnekrát... ak sa chcete dozvedieť všetky podrobnosti, prelistujte si moje publikované práce.
Dovoľte mi, aby som vám predstavil svojho pomocníka, profesora Snapa,“ pokračoval Lockhart a zaceril sa. „Zdôveril sa mi, že čo-to o súbojoch vie, a súhlasil, že skôr ako začneme, bude mi asistovať pri krátkej ukážke, čo považujem od neho za veľmi športové gesto. Rád by som vás, milí študenti, ubezpečil, že sa nemáte čoho báť – profesora elixírov vám nezabijem, sľubujem!“
„Mohli by sa zahlušiť navzájom, čo ty na to?“ pošepol Ron Harrymu do ucha.
Snapovi sa od hnevu triasla horná pera. Harry nechápal, ako sa môže Lockhart usmievať. Keby naňho Snape takto zazeral, neváhal by ani chvíľu a utekal by od neho čo najďalej.
Lockhart a Snape sa obrátili tvárami k sebe a uklonili sa – teda Lockhart sa uklonil, pričom nervózne pohyboval prstami, zatiaľ čo Snape len zlostne mykol hlavou. Potom na seba namierili prútiky sťa meče.
„Ako ste si iste všimli, držíme prútiky v predpísanej bojovej pozícii,“ prihovoril sa Lockhart mlčiacemu davu. „Keď poviem tri, každý z nás vyriekne zaklínadlo. Ani jeden z nás však nebude chcieť svojho súpera zabiť, to je pochopiteľné.“
„Na jeho mieste by som si tým nebol až taký istý,“ zahundral Harry, keď videl, ako Snape zatína zuby.
„Raz... dva... tri...“
Obaja zdvihli prútiky nad hlavu a namierili ich jeden na druhého. Snape vykríkoclass="underline" „Expelliarmus!“ Z prútika vyšľahla šarlátovočervená žiara a Lockhart vyletel do vzduchu: preletel do zadnej časti pódia, vrazil do steny, zviezol sa po nej dolu a zostal rozčapený ležať na dlážke.
Malfoy spolu so svojimi spolužiakmi zo Slizolinu jasali. Hermiona nervózne prešľapovala. „Čo poviete, stalo sa mu niečo?“ pišťala a zakrývala si dlaňami tvár.
„Koho to trápi,“ odvetili Harry s Ronom naraz.
Lockhart horko-ťažko vstal. Klobúk mu odletel a vlasy mu vzadu na hlave odstávali.
„Takže ste to videli,“ zvolal a šplhal sa späť na pódium. „Toto bolo Odzbrojovacie zaklínadlo... určite ste si všimli, že som prišiel o prútik... ach, ďakujem, slečna Brownová... áno, to bol veľmi dobrý nápad predviesť im práve toto, profesor Snape, dúfam, že sa na mňa nebudete hnevať, ale dopredu som vedel, čo urobíte. Keby som vám v tom chcel zabrániť, bolo by to až príliš jednoduché... napadlo mi však, že názorná ukážka tohto zaklínadla bude pre študentov oveľa poučnejšia...“
Snape ho prepichoval vražedným pohľadom. Lockhart si to zrejme všimol, pretože povedaclass="underline" „Dosť bolo názorných ukážok! Teraz zídem dolu a zadelím vás do dvojíc. Profesor Snape, buďte taký milý a pomôžte mi...“