Obaja chodili medzi študentmi a dávali ich do párov. Lockhart dal dokopy Nevilla s Justinom Finchom-Fletchleym, k Harrymu a Ronovi dorazil však ako prvý Snape.
„Je načase rozdeliť našu nerozlučnú dvojicu,“ uškrnul sa. „Weasley, vy budete s Finniganom, Potter...“
Harry sa automaticky postavil k Hermione.
„Nie, nie, chlapče,“ na Snapovej tvári sa zjavil mrazivý úsmev. „Pán Malfoy, poďte sem. Uvidíme, ako si poradíte so slávnym Harrym Potterom. A vy, slečna Grangerová... vy budete vo dvojici so slečnou Bulstrodovou.“
Malfoy si pyšne vykračoval smerom k nim a vyškieral sa. Za ním išla jeho spolužiačka, ktorá Harrymu pripomínala fotografiu z knižky Besedy s bosorkami. Bola vysoká, zavalitá a sánka jej hrozivo vytŕčala. Hermiona sa na ňu chabo usmiala, no ona jej úsmev neopätovala.
„Obráťte sa tvárou k súperovi!“ zvolal Lockhart, ktorý stál opäť na pódiu. „A pokloňte sa mu!“
Harry i Malfoy takmer nepohli hlavami a nespúšťali oči jeden z druhého.
„Prútiky pripraviť!“ zvolal Lockhart. „Keď narátam do troch, vyrieknite zaklínadlo a odzbrojte súpera – máte ho iba odzbrojiť – nechceme tu nijaké zranenia... raz... dva... tri...“
Harry zdvihol svoj prútik nad hlavu, no Malfoy začal už na ,dva‘: jeho zaklínadlo zasiahlo Harryho tak tvrdo, že mal pocit, akoby ho niekto tresol panvicou po hlave. Zapotácal sa, no keďže usúdil, že sa mu nič vážne nestalo, nestrácal čas, namieril prútik priamo na Malfoya a zvolaclass="underline" „Rictusempra!“
Malfoya zasiahol prúd strieborného svetla do žalúdka, zvalil sa na zem a ťažko dýchal.
„Povedal som, že len odzbrojiť!“ kričal zmätený Lockhart ponad hlavy bojujúcich študentov. Keď Malfoy klesol na kolená, Harry ho zasiahol Štekliacim zaklínadlom, takže sa od smiechu nevládal ani pohnúť. Harry vyčkával, lebo mal pocit, že by od neho nebolo fér, keby zaútočil na Malfoya, keď je na zemi, no urobil veľkú chybu. Malfoy zalapal po dychu, namieril prútik na Harryho kolená a priškrteným hlasom zvolaclass="underline" „Tarantallegra!“ a v tej chvíli začalo Harrymu nekontrolovateľne mykať nohami, ako keby tancoval nejaký divoký tanec.
„Stačí! Stačí!“ vrieskal Lockhart, no velenie prevzal Snape.
„Finite Incantatem!“ zvolal. Harryho nohy prestali tancovať, Malfoy sa prestal rehotať a všetci hľadeli na Snapa.
Nad nimi sa vznášal zelenkastý dym. Neville i Justin ležali na zemi a dychčali. Ron pomáhal vstať Seamusovi, ktorý mal popolavosivú tvár, a ospravedlňoval sa mu za vyčíňanie svojho zlomeného prútika. Hermiona s Millicent Bulstrodovou však ešte neskončili; Millicent držala Hermionu ako vo zveráku a tá kňučala od veľkej bolesti. Harry pribehol k nim a snažil sa od nej Millicent odtrhnúť. No nedarilo sa mu to – bola oveľa väčšia ako on.
„Ale, ale,“ krútil hlavou Lockhart, keď cupkal medzi žiakmi, hľadiac na výsledky súbojov. „Vstaňte, Macmillan... opatrne, slečna Fawcettová... Boot, silno si to zatlačte, hneď vám to prestane krvácať...“
„Asi bude lepšie, keď vás najskôr naučím, ako odblokovať útočníkovo kúzlo,“ povedal Lockhart nervózne, stojac v strede sály. Pozrel sa na Snapa, ktorému sa čierne oči hrozivo leskli, a rýchlo odvrátil zrak. „Potrebujem dvoch dobrovoľníkov – Longbottom a Finch-Fletchley, poďte sem...“
„To nie je dobrý nápad, profesor Lockhart,“ prerušil ho Snape a plachtil smerom k nemu, pripomínajúc obrovského zlostného netopiera. „Longbottom dokáže spôsobiť pohromu aj pri tom najjednoduchšom kúzle. Aby sme nemuseli to, čo z Fincha-Fletchleyho zvýši, posielať do nemocničného krídla v zápalkovej škatuľke.“
Nevillova ružová tvár nadobudla ešte sýtejší odtieň. „Čo takto Malfoy s Potterom?“ navrhol Snape a uškrnul sa.
„Výborný nápad!“ potešil sa Lockhart a pokynul Harrymu a Malfoyovi, aby prišli do stredu sály. Ostatní im uvoľňovali cestu. „Takže, Harry,“ poúčal ho Lockhart. „Keď na vás Draco namieri prútikom, urobte toto.“
Zdvihol prútik nad hlavu, začal ním zúrivo mávať všetkými smermi, až mu odletel. Snape sa zaškľabil a Lockhart sa rýchlo zohol po prútik so slovami: „Hop... môj prútik je akýsi rozrušený...“
Snape pristúpil k Malfoyovi, sklonil sa k nemu a pošepkal mu čosi do ucha. Malfoy sa uškrnul. Harry sa nervózne pozrel na Lockharta a spýtal sa: „Pán profesor, mohli by ste mi to odblokovanie ukázať ešte raz?“
„Máš plné gate, čo?“ zamrmlal Malfoy tak, aby to Lockhart nepočul.
„Z teba určite,“ precedil Harry cez zuby.
Lockhart zovrel Harryho radostne okolo pliec. „Stačí, ak urobíte to, čo som pred chvíľou robil ja, Harry!“
„To mám hodiť prútik na zem!?“
Lockhart ho však nepočúval.
„Tri... dva... jeden... teraz!“ zvolal.
Malfoy zdvihol prútik a zrevaclass="underline" „Serpensortia!“
Z konca prútika zaznel výbuch. Zhrozený Harry sa prizeral, ako z neho vystrelil dlhočizný čierny had, sťažka dopadol na dlažbu medzi nimi a vzopäl sa, pripravený zaútočiť. Spomedzi rýchlo ustupujúcich študentov sa ozývali výkriky.
„Nehýb sa, Potter,“ prikázal mu Snape a bolo na ňom vidno, že mu robí potešenie sledovať, ako tam Harry stojí zoči-voči rozdráždenému hadovi. „Ja sa oňho postarám...“
„Nechajte mňa, ja to urobím!“ zvolal Lockhart. Niekoľkokrát sa po hadovi ohnal prútikom a ozvala sa rana. Had namiesto toho, aby zmizol, vyletel zopár metrov nad zem a potom s hlasným buchnutím dopadol na zem. Zúrivo syčal a kĺzal sa rovno k Justinovi Finchovi-Fletchleymu, tesne pred ním sa vztýčil, odhalil svoje jedovaté zubiská a chystal sa zaútočiť.
Harry nevedel, čo to doňho vošlo. Nebol si dokonca vôbec istý, či to chcel urobiť. Uvedomoval si len, že sa rúti vpred, akoby stál na šliapacom koliesku, a že reve na hada: „Daj mu pokoj!“ A akoby zázrakom – celkom nepochopiteľne – sa had mäkučko, sťa hrubá čierna hadica, skrútil na zem, pričom nespúšťal oči z Harryho. Harry cítil, že z neho strach pomaly vyprcháva. Vedel, že had už na nikoho nezaútočí, no vedel i to, že nedokáže vysvetliť prečo.
Pozrel sa na Justina a usmial sa naňho v domnienke, že Justinovi sa na tvári bude zračiť úľava, údiv, či aspoň vďačnosť – ale že bude nahnevaný a vystrašený, to veru nečakal.
„Na čo sa to tu hráš?!“ zreval naňho Justin a skôr než Harry stihol otvoriť ústa, otočil sa a vybehol zo sály.
Harry pristúpil bližšie, mávol prútikom a had sa vyparil, ostal po ňom iba oblak čierneho dymu. Aj Snape sa naňho pozeral akosi čudne: jeho odsudzujúci a vyčítavý pohľad sa veru Harrymu vôbec nepáčil. Zdalo sa mu tiež, akoby sa od stien odrážal akýsi zlovestný šepot. Vtom pocítil, že ho ktosi ťahá vzadu za habit.
„Poď,“ pošepol mu do ucha Ronov hlas. „Hýb sa... no tak, poď...“
Ron ho navigoval smerom von, Hermiona drobčila vedľa nich. Keď prechádzali dvermi, študenti po oboch stranách im ustupovali, akoby sa báli, že od nich chytia dáku chorobu. Harry nechápal, čo sa deje, ani Ron, ani Hermiona sa mu neunúvali niečo vysvetliť, len ho vliekli hore schodmi do prázdnej chrabromilskej klubovne. Ron vtlačil Harryho do kresla a povedaclass="underline" „Ty si Parselan. Prečo si nám to nepovedal?“
„Čo som?“ nechápal Harry.
„Parselan!“ zakričal Ron. „Rozprávaš sa s hadmi!“
„Ja viem,“ pripustil Harry. „Teda, dnes sa mi to stalo len druhý raz. Raz som v ZOO nechtiac poštval na svojho bratranca Dudleyho veľhada amerického – to je na dlhšie rozprávanie – skrátka, povedal mi, že v živote nebol v Brazílii, a ja som ho, bez toho, aby som si to uvedomoval, pustil na slobodu... ale to bolo ešte predtým, ako som sa dozvedel, že som čarodejník...“