Dobby pomaly pokrútil hlavou.
„Nie... s Tým-Čo-Ho-Netreba-Menovať nie, pane...“
Dobbyho oči však zostávali i naďalej doširoka otvorené a zdalo sa, akoby chcel Harrymu niečo naznačiť. No Harry nechápal čo.
„Nemá brata, však?“
Dobby pokrútil hlavou a oči mal ešte vypučenejšie ako predtým.
„Dobre, tak potom nechápem, kto iný by mohol robiť na Rokforte hrozné veci,“ povedal Harry. „Je tam predsa Dumbledore, to po prvé – vieš, kto je Dumbledore, nie?“
Dobby prikývol.
„Albus Dumbledore je najväčší riaditeľ, akého kedy Rokfort mal. Dobby to vie, pane. Dobby počul, vraj Dumbledore má takú moc, že sa dokázal postaviť aj Tomu-Čo-Ho-Netreba-Menovať ešte v čase, keď ten bol na vrchole svojich síl. Ale, pane...“ Dobbyho hlas prešiel do naliehavého šepotu, „...sú aj schopnosti, ktoré Dumbledore... ktoré žiaden slušný čarodejník...“
A skôr ako by mu v tom Harry stihol zabrániť, Dobby zoskočil z postele, schmatol stolnú lampu a začal sa ňou trieskať po hlave, pričom vydával hrôzostrašné zvuky.
Odrazu sa dolu rozhostilo ticho. O dve sekundy neskôr začul Harry, ktorému srdce divo búšilo, strýka Vernona, ako z haly kričí: „Dudley, určite si zase zabudol vypnúť televízor, ty nezbedník jeden!“
„Rýchlo! Do šatníka!“ zasipel Harry, vopchal Dobbyho dnu, zavrel za ním dvere a dopadol na posteľ práve vo chvíli, keď sa kľučka na dverách pohla.
„Čo – to – tu – dočerta – stváraš?“ škrípal strýko zubami a jeho tvár sa ocitla hrozivo blízko pred Harrym. „Práve sa ti podarilo pokaziť mi pointu úžasného vtipu o japonskom golfistovi... Ešte raz pípneš a oľutuješ, že si sa narodil!“
A vypochodoval z izby, dupotajúc ako slon.
Chvejúcimi sa rukami vypustil Harry Dobbyho zo šatníka.
„Vidíš, ako to tu chodí?“ povedal. „Už chápeš, prečo sa musím vrátiť na Rokfort? Nemám kam inam ísť – a navyše, tam mám aj priateľov.“
„Priateľov, ktorí Harrymu Potterovi nepíšu?“ opýtal sa Dobby zlomyseľne.
„No asi majú veľa... počkaj,“ zamračil sa. „Odkiaľ vieš, že mi nenapísali?“
Dobby prešľapoval z nohy na nohu.
„Harry Potter sa nesmie na Dobbyho hnevať. Dobby to robil len pre jeho dobro...“
„Ty si mi schovával listy?“
„Dobby ich má tu, pane,“ povedal škriatok. Svižne uskočil z Harryho dosahu a z obliečky, čo mal na sebe, vytiahol tučný zväzok obálok. Harry hneď poznal Hermionino úhľadné písmo, Ronove kliky-háky i neuveriteľný škrabopis rokfortského hájnika Hagrida.
Dobby na Harryho ustráchane žmurkal.
„Harry Potter sa nesmie hnevať... Dobby bol presvedčený... že ak si Harry bude myslieť, že jeho priatelia naňho zabudli... že Harry Potter sa možno nebude chcieť vrátiť do školy, pane...“
Harry ho nepočúval. Načiahol sa za listami, no Dobby mu uskočil.
„Harry Potter ich dostane, pane, ak Dobbymu sľúbi, že sa do Rokfortu nevráti. Ach, pane, toľkému nebezpečenstvu sa nesmiete vystaviť! Povedzte, že sa tam nevrátite, pane!“
„Nie,“ povedal Harry nahnevane. „A už aj mi daj tie listy!“
„Tak potom Dobby nemá inú možnosť,“ vzdychol si škriatok smutne.
Kým sa Harry stihol čo i len pohnúť, Dobby vystrelil ku dverám sťa šíp, otvoril ich a letel dolu schodmi.
Harry vybehol za ním, v ústach mal sucho, žalúdok takmer v krku, a zo všetkých síl sa snažil, aby ho nebolo počuť. Posledných šesť schodov preskočil naraz, pristál v hale na koberci nečujne ako mačka a rozhliadal sa okolo seba, či neuvidí Dobbyho. Z jedálne sa ozval hlas strýka Vernona: „... povedzte Petunii tú veselú historku o tých amerických inštalatéroch, pán Mason. Zomiera túžbou, aby to počula...“
Harry prebehol halou do kuchyne a mal pocit, akoby stratil žalúdok.
Vrcholné dielo tety Petunie, obrovská hora šľahačky s cukrovými fialkami, sa vznášalo tesne pod stropom kuchyne. A na príborníku sa krčil Dobby.
„Nie,“ zaúpel Harry. „Prosím... zabijú ma...“
„Harry Potter musí sľúbiť, že sa do školy nevráti...“
„Dobby... prosím ťa...“
„Povedzte to, pane...“
„Nemôžem...“
Dobby naňho vrhol tragický pohľad.
„Potom Dobbymu nezostáva nič iné, ako to urobiť, pane, ale je to len v záujme Harryho Pottera.“
Torta sa s ohlušujúcim rachotom rozpleskla na dlážke. Tanier sa rozletel a šľahačka sa rozprskla na okná i steny. Ozval sa zvuk, ako keď zasviští bič, a Dobbyho nebolo.
Z obývačky bolo počuť výkriky, do kuchyne vrazil strýko Vernon a celý sinavý od jedu tam našiel Harryho, od hlavy až po päty pokrytého tortou tety Petunie.
V prvej chvíli to vyzeralo, že to strýko Vernon nejako zahovorí. „To je len náš synovec... veľmi neposedný... prítomnosť cudzích ľudí ho vždy veľmi rozruší, preto sme ho nechali hore v izbe...“ Zahnal Masonovcov späť do obývačky, Harrymu sľúbil, že z neho kožu zoderie, len čo hostia odídu, a vrazil mu do ruky metlu. Teta Petunia vyhrabala z mrazničky nejakú zmrzlinu a Harry, ktorý sa stále triasol na celom tele, začal drhnúť kuchyňu.
Možno by sa to strýkovi Vernonovi aj podarilo zahrať do autu – nebyť tej sovy.
Teta Petunia práve ponúkala hostí mätovými cukríkmi, keď oknom obývačky vletela dovnútra obrovská plamienka driemavá, pustila pani Masonovej na hlavu akýsi list a odletela. Pani Masonová zajačala ako všemocná víla banší a vybehla z domu, drmoliac čosi o bláznoch. Pán Mason sa zdržal akurát tak dlho, aby Dursleyovcom povedal, že jeho žena má panický strach z vtákov všetkých tvarov a veľkostí a opýtal sa ich, či toto považovali za vtipné.
Harry stál v kuchyni, a keď sa k nemu strýko Vernon blížil a drobné očká sa mu diabolsky leskli, bol rád, že sa opiera o rúčku metly, inak by asi spadol.
„Prečítaj si to!“ zasyčal hrozivo a šermoval mu pred nosom listom, ktorý doručila sova. „No tak – čítaj!“
Harry vzal list do ruky. Nebolo v ňom blahoželanie k narodeninám.
Vážený pán Potter! Doniesla sa nám správa, že dnes večer o dvadsiatej prvej hodine dvanástej minúte ste v mieste svojho bydliska vyriekli Vznášacie zaklínadlo. Ako Vám je známe, mladiství čarodejníci nesmú mimo školy čarovať a ďalšie porušenie tohto zákazu môže viesť k vylúčeniu zo školy, na ktorej študujete (Nariadenie vymedzujúce obmedzenie činnosti mladistvých čarodejníkov, 1875, paragraf C). Zároveň si Vás dovoľujeme upozorniť, že akákoľvek čarodejnícka činnosť, pri ktorej hrozí, že ju zaregistrujú príslušníci nečarodejníckeho obyvateľstva (muklovia), je vážnym porušením záverov odseku 13 Zákona o utajovaní, ktorý schválila Medzinárodná konfederácia čarodejníkov. Prajeme Vám príjemné prežitie zvyšku prázdnin! So srdečným pozdravom
Harrymu znova skĺzol pohľad na list a preglgol.
„Ty si nám však zatajil, že máte zakázané čarovať mimo školy,“ povedal strýko Vernon a z očí mu sršali hromy-blesky. „S najväčšou pravdepodobnosťou si sa o tom zabudol zmieniť... asi ti to celkom vyšumelo z hlavy...“
Blížil sa k Harrymu s vycerenými zubami sťa obrovský buldog. „Mám pre teba novinu, môj milý... zamknem ťa hore v izbe... do tej školy viac nepáchneš... nikdy, počuješ... a ak sa pokúsiš dostať odtiaľ von čarami – aj tak ťa z nej vyrazia!“