„Veľhad americký ti povedal, že nikdy nebol v Brazílii?“ opakoval Ron ako v mrákotách.
„No a?“ čudoval sa Harry. „Stavím sa že, hadej reči rozumie kopec študentov.“
„To sa teda mýliš,“ povedal Ron. „Je to veľmi ojedinelá schopnosť. Harry, je to zlé.“
„Čo je zlé?“ spýtal sa Harry a pomaly sa začínal na Rona hnevať. „Čo sa vám všetkým porobilo? Počujte, keby som tomu hadovi nepovedal, aby na Justina neútočil...“
„To si mu naozaj povedal?“
„Čo tým myslíš? Veď si tam bol... počul si ma...“
„Počul som, že vravíš niečo v parselčine,“ odsekol Ron. „V jazyku hadov. Mohol si povedať čokoľvek – nečudo, že sa Justin zľakol, vyzeralo to, že toho hada proti nemu huckáš...“
Harry naňho neveriacky zízal.
„Ja som hovoril iným jazykom? Ale... vôbec som si to neuvedomil... ako môžem hovoriť iným jazykom a nevedieť o tom, že to robím?“
Ron pokrútil hlavou. On i Hermiona sa tvárili, akoby niekto umrel. Harry nechápal, čo je na tom také strašné.
„Môžete mi láskavo vysvetliť, čo je zlé na tom, že som zabránil obrovskému hadovi, aby odhryzol Justinovi hlavu?“ opýtal sa Harry. „Nezáleží predsa na tom, ako som to urobil, podstatné je, že Justin nemusí žiadať o prijatie do Bandy bezhlavých, nie?“
„Záleží na tom, a dosť,“ prehovorila Hermiona ustráchaným hlasom, „človek, ktorý bol známy tým, že sa rozpráva s hadmi, sa totiž volal Salazar Slizolin. Preto má Slizolinská fakulta vo svojom znaku hada.“
Harry od prekvapenia otvoril ústa.
„Presne tak,“ dodal Ron, „a teraz si celá škola bude myslieť že si jeho pra-pra-pra-pravnuk alebo niečo také...“
„Nie som,“ bránil sa Harry, no zmocňoval sa ho nepokoj, ktorý si nevedel dosť dobre vysvetliť.
„Ale ako to dokážeš?“ spýtala sa Hermiona. „Salazar žil pred tisíc rokmi a z toho, čo vieme, by si jeho potomkom pokojne aj mohol byť.“
Harry tej noci takmer oka nezažmúril. Medzierkou medzi baldachýnovými závesmi sa pozeral, ako za oknom ich veže začína padať sneh a premýšľal...
Čo ak je naozaj potomkom Salazara Slizolina? Koniec koncov, o svojich rodičoch nič bližšie nevie. Dursleyovci mu zakázali pýtať sa na svojich čarodejníckych príbuzných.
Harry si skúsil potichu povedať niekoľko slov v parselčine. Nijaké mu neprišli na myseľ. Zrejme musí stáť zoči-voči hadovi, keď tak chce rozprávať.
Som predsa v Chrabromile, pomyslel si. Rokfortský klobúk by ma sem nezaradil, keby som mal Slizolinovu krv...
Ale, ale, ozval sa škodoradostný hlások v jeho mysli, Rokfortský klobúk ťa predsa chcel dať do Slizolinu, nepamätáš sa?
Harry sa obrátil na druhý bok. Zajtra na herbológii pôjde za Justinom a vysvetlí mu, že on toho hada naňho nehuckal, ale ho od neho odháňal. To predsa (nahnevane búchal päsťami do vankúša) musel vidieť každý truľo.
Sneženie sa však do rána zmenilo na takú hustú chumelicu, že posledná hodina herbológie v starom roku musela byť zrušená: profesorka Sproutová mala v pláne navliecť mandragorám teplé ponožky a šály, čo bola ozaj náročná procedúra, a navyše teraz, keď veľmi záležalo na tom, aby diví mužíci vyrástli čo najrýchlejšie a mohli čo najskôr oživiť pani Norrisovú a Colina Creeveyho, spoľahla sa radšej len sama na seba.
Harry sedel zadumaný pri kozube v chrabromilskej klubovni, zatiaľ čo Ron s Hermionou využili voľný čas na partičku šachu.
„Prepánakráľa, Harry,“ rozčúlila sa Hermiona, keď jej jeden z Ronových strelcov zhodil z koňa jazdca a vliekol ho preč zo šachovnice. „Ak ti na tom tak záleží, tak choď za Justinom a porozprávaj sa s ním.“
A tak Harry vstal, preliezol cez otvor v stene a vydal sa Justina hľadať.
Za oknami sa chumelil hustý sivý sneh a hoci bol biely deň, hrad bol oveľa tmavší než inokedy. Harry sa triasol od zimy a prechádzal popri triedach, v ktorých sa vyučovalo, pričom počul útržky toho, čo sa v nich dialo. Profesorka McGonagallová práve kričala na niekoho, aspoň to tak znelo, kto premenil svojho spolužiaka na jazveca. Harry mal nutkanie nazrieť dnu, no premohol ho a kráčal ďalej, premýšľajúc, že Justin možno využil voľnú hodinu na štúdium, a rozhodol sa zájsť najskôr do knižnice.
V zadnej časti knižnice naozaj sedel hlúčik bifľomorských študentov, ktorým tiež odpadla herbológia, no nevyzerali, že sa učia. Dlhou uličkou medzi vysokými policami Harry videl, že majú hlavy blízko seba a o čomsi zanietene debatujú. Nevšimol si, či bol medzi nimi aj Justin. Harry vykročil smerom k nim, keď k nemu doľahlo čosi, čo ho prinútilo v oddelení s knihami o neviditeľnosti zastať a načúvať.
„Preto som Justinovi povedal,“ prehovoril nejaký robustný chalan, „aby sa skryl v našej izbe. Ak si ho Potter označil ako ďalšiu obeť, bude lepšie, keď sa mu nejaký čas nebude ukazovať na oči. Justin čakal, že sa niečo také stane, raz sa totiž pred Potterom preriekol, že má rodičov muklov. Nepovedal to síce priamo, ale spomenul, že mal ísť študovať na Eton. A s takým niečím sa neradno chváliť pred Slizolinovým potomkom, no nemám pravdu?“
„Ernie, ty si naozaj myslíš, že to bol Potter?“ opýtalo sa ustráchane dievča s plavými vrkočmi.
„Hannah,“ povedal ten robustný chlapec veľavýznamne, „hovorí po parselsky. A každý vie, že to je znamenie temných čarodejov. Počuli ste o tom, že by sa nejaký uznávaný čarodejník rozprával s hadmi? Samotného Slizolina prezývali Hadí jazyk.“
Ozvalo sa súhlasné mrmlanie a Ernie pokračovaclass="underline" „Pamätáte sa, čo bolo napísané na tej stene? Nepriatelia potomka, majte sa na pozore. Potter mal nejakú potýčku s Filchom. Všetci dobre vieme, čo sa potom stalo Filchovej mačke. A čo ten prvák Creevey, ktorý otravoval Pottera počas metlobalového zápasu a fotil ho, keď ležal v blate? Vieme, čo sa s ním stalo – Harry sa mu pomstil.“
„Vždy sa mi zdal taký milý,“ povedala Hannah nesmelo. „On sa predsa zaslúžil o to, že Veď-Viete-Kto zmizol. Takéto niečo by neurobil!“
Ernie tajomne stíšil hlas, Bifľomorčania dali hlavy dokopy a Harry sa prikradol trochu bližšie, aby zachytil, čo hovorí.
„Nik nevie, ako sa mu podarilo ten útok Veď-Viete-Koho prežiť. Bol predsa celkom malý, keď sa to stalo. Ako to, že z neho neostali len franforce? Takú kliatbu môže prežiť len veľmi mocný temný čarodej.“ A celkom pošepky dodaclass="underline" „Preto sa ho Veď-Viete-Kto rozhodol zabiť. Nechcel, aby mu z neho vyrástol silný protivník, s ktorým by musel neskôr bojovať. Ktovie, aké temné schopnosti v sebe ešte Potter ukrýva.“
Harry to už nemohol dlhšie vydržať. Nahlas zakašľal a vystúpil z uličky medzi policami. Keby s ním nelomcovala toľká zlosť, možno by mu to bolo aj smiešne: keď ho totiž študenti Bifľomoru zbadali, všetci akoby skameneli a Ernie celkom ozelenel.
„Ahojte,“ pozdravil ich Harry. „Hľadám Justina Fincha-Fletchleyho.“
Najhroznejšie obavy Biflbmorčanov sa teda potvrdili. Všetci ustráchane hľadeli na Ernieho.
„A čo od neho chceš?“ opýtal sa Ernie trasľavým hlasom.
„Rád by som mu vysvetlil, ako to bolo s tým hadom v Klube duelantov,“ odvetil Harry.
Ernie si hrýzol biele pery, zhlboka sa nadýchol a povedaclass="underline" „My sme to videli. Vieme, ako to bolo.“
„Tak potom ste museli vidieť aj to, že keď som sa tomu hadovi prihovoril, tak sa stiahol,“ povedal Harry.
„Videl som len to,“ pokračoval Ernie tvrdohlavo, hoci sa triasol na celom tele, „že si hovoril parselčinou a hnal si toho hada rovno na Justina.“
„To nie je pravda!“ vykríkol Harry a hlas mu od hnevu preskakoval. „Veď sa ho ani nedotkol!“