„Ale veľa nechýbalo,“ povedal Ernie. „A keby dačo,“ dodal rýchlo, „môžeš si to pokojne aj zistiť, deväť pokolení mojich predkov tvoria výlučne čarodejnice a čarodejníci, mám teda absolútne čistú krv...“
„Tvoja krv ma vôbec nezaujíma!“ skríkol Harry nazlostene. „Čo by som mal z toho, keby som útočil na tých, čo majú muklovský pôvod?“
„Počul som, že nenávidíš muklov, u ktorých si vyrastal,“ odvetil mu pohotovo Ernie.
„Dursleyovcov by nenávidel každý,“ povedal Harry. „Chcel by som vidieť teba, čo by si robil na mojom mieste.“
Zvrtol sa na päte a vypochodoval z knižnice, čím si vyslúžil odsudzujúci pohľad madam Pinceovej, ktorá práve leštila pozlátenú obálku akejsi veľkej čarodejníckej knihy.
Rútil sa chodbou a bol taký nazlostený, že ani nevedel, kam ide. A tak sa stalo, že vrazil do čohosi velikánskeho a pevného a ocitol sa na zemi.
„Ach, ahoj, Hagrid,“ pozdravil, keď sa pozrel nad seba.
Hagrid mal síce hlavu i tvár zahalenú vo vlnenej kukle, ktorú pokrývala hrubá vrstva snehu, no musel to byť on, pretože bol odetý v kabáte z krtka a bola ho plná chodba. V mohutnej rukavici držal mŕtveho kohúta.
„Nestalo sa ti nič, Harry?“ opýtal sa, keď si stiahol kuklu tak, aby mohol hovoriť. „Prečo nie si na vyučku?“
„Odpadlo nám,“ povedal Harry a vstal. „A čo tu robíš ty?“
Hagrid mu ukázal bezvládneho kohúta.
„Už druhý v tomto školskom roku,“ vysvetľoval. „Buď sú to líšky, alebo Krv sajúci démon. Musím ísť za riaditeľom, aby mi dal povolenie začarovať kurník.“
Zahľadel sa na Harryho spopod huňatého, zasneženého obočia.
„Fakticky si okej? Si dáky napenený...“
Harry nebol vstave zopakovať, čo o ňom povedal Ernie a jeho spolužiaci.
„Nič mi nie je,“ riekol. „Už musím ísť, Hagrid, o chvíľu máme transfiguráciu a musím si ísť ešte po knihy.“
A odišiel, neustále mysliac na Ernieho slová.
„Justin čakal, že sa niečo také stane, raz sa totiž pred Potterom preriekol, že má rodičov muklov...“
Harry vybehol hore schodmi a zabočil na ďalšiu chodbu, ktorá bola úplne tmavá. Cez vybitú okennú tabuľku prúdil dovnútra silný ľadový vietor a zhasol všetky fakle na stenách. Asi v polovici chodby sa Harry o niečo potkol a opäť sa ocitol na zemi.
Otočil sa a žmurkal do tmy, čo to bolo. Od hrôzy mu zovrelo žalúdok.
Na dlážke ležal Justín Finch-Fletchley, tuhý a studený, na zamrznutej tvári sa mu zračil úžas a doširoka otvorené oči upieral do stropu. Ale to nebolo všetko. Vedľa neho ležal ešte niekto – Harrymu sa naskytol neskutočný pohľad.
Bol to Takmer bezhlavý Nick, nebol však perleťovo-biely a priehľadný, ale čierny a nejasný, vznášal sa nehybne asi pätnásť centimetrov nad zemou. Hlavu mal napoly odklopenú a na tvári mal rovnako užasnutý výraz ako Justin.
Harry sa postavil, zhlboka dýchal a srdce mu bubnovalo o rebrá. Rýchlo skontroloval oba konce opustenej chodby a všimol si, že od nehybných tiel náhlivo cupká zástup pavúkov. Okrem tlmených hlasov učiteľov za dverami priľahlých tried nebolo počuť nič.
Keby rýchlo ušiel, nik by sa nedozvedel, že tu bol. Nemôže však odísť a nechať ich tu len tak... Musí zavolať pomoc... No uveria mu, že s tým nemá nič spoločné?
Ako tam tak stál, nevediac, čo si počať, odrazu sa s buchotom rozleteli najbližšie dvere. A z nich vystrelil duch Zloduch.
„Pozrimeže, pľuhavý Potter!“ chichotal sa Zloduch a prehnal sa tak tesne popri ňom, že mu skoro zhodil okuliare. „Čo má Potter za lubom? Prečo sa tu tak zakráda...“
Zloduch chcel urobiť vo vzduchu kotrmelec, no keď bol dolu hlavou, zarazil sa. Zbadal totiž Justína a Takmer bezhlavého Nicka. Okamžite sa zvrtol hlavou nahor a z plných pľúc zrevaclass="underline" „ÚTOK! ÚTOK! ĎALŠÍ ÚTOK! ŽIADEN SMRTEĽNÍK ANI DUCH NIE JE VIAC V BEZPEČÍ! UTEKAJTE, AK VÁM JE ŽIVOT MILÝ! ÚTOOOK!“
Buch... buch... buch... všetky dvere na chodbách sa rozleteli a žiaci sa vyvalili na chodbu. V priebehu niekoľkých minút zavládla taká panika, že Justina takmer udupali a niekoľkí žiaci dokonca stáli priamo v Takmer bezhlavom Nickovi. Učitelia kričali, nech sú žiaci ticho, a Harry si uvedomil, že stojí pritlačený k stene. Do stredu chodby sa blížila profesorka McGonagallová a za ňou celá jej trieda, jeden z jej žiakov bol ešte stále pokrytý bielo-čiernou srsťou. Mávla prútikom, ozvala sa rana ako z dela, a keď nastalo ticho, prikázala žiakom, aby sa vrátili do svojich tried. Chodba sa pomaly vyprázdnila a na miesto činu odrazu dobehol zadychčaný Ernie z Biflbmoru.
„Konečne ťa prichytili pri čine!“ zrúkol, tvár mal bielu ako stena a prstom ukazoval na Harryho.
„To by stačilo, Macmillan!“ zahriakla ho profesorka McGonagallová prísnym hlasom.
Duch Zloduch sa vznášal nad nimi, škodoradostne sa vyškieral a s uspokojením sa prizeral na výjav pod sebou. Zloduch miloval zmätok. Kým sa nad Justinom a Takmer bezhlavým Nickom skláňali učitelia a zisťovali, čo sa stalo, Zloduch si začal pospevovať:
„Dosť už, Zloduch!“ zvolala profesorka McGonagallová a Zloduch sa pomaly vzďaľoval, pričom vyplazil na Harryho jazyk.
Profesor Flitwick a profesorka Sinistrová, ktorá učila astronómiu, odniesli Justina do nemocničného krídla, no nik nevedel, čo s Takmer bezhlavým Niekom. Napokon profesorka McGonagallová vyčarovala zo vzduchu veľký vejár a odovzdala ho Erniemu s príkazom, aby Takmer bezhlavého Nicka vyvial hore schodmi. Ernie ju poslúchol a Nick poletoval pred ním ako čierne nehlučné vznášadlo. Harry zostal na chodbe sám s profesorkou McGonagallovou.
„Poďte so mnou, Potter,“ prikázala mu.
„Pani profesorka,“ ozval sa Harry, „prisahám, že ja som to...“
„Bez rečí, Potter,“ zahriakla ho prísne.
Prešli mlčky za roh a zastali pred obrovskou a veľmi ohavnou kamennou obludou.
„Citrónový drops!“ zvolala profesorka McGonagallová. Muselo to byť heslo, pretože obluda odrazu ožila, uskočila nabok a stena za ňou sa rozdvojila. Harry aj napriek obavám z toho, čo ho čaká, tíško žasol. Za stenou bolo točité schodisko, ktoré sa pohybovalo nahor ako eskalátor. Keď sa naň s profesorkou McGonagallovou postavili, Harry začul, ako sa stena za nimi zatvorila. Viezli sa špirálovito čoraz vyššie a vyššie, Harrymu sa už krútila hlava, keď sa pred nimi vynorili naleštené dubové dvere s mosadzným klopadlom v tvare grifa, zázračného zvieraťa s hlavou a krídlami orla a telom leva.
Teraz už vedel, kde sú. Tu nemôže bývať nik iný ako Dumbledore.
12
Odvar vsehodžúsu
Vyviezli sa po kamennom schodišti až na samý vrch a profesorka McGonagallová zaklopala na dvere. Tie sa potichu otvorili a oni vošli dnu. Profesorka McGonagallová prikázala Harrymu, aby tam počkal, a odišla.
Harry sa rozhliadol vôkol seba. Jedna vec bola istá: zo všetkých učiteľských pracovní, ktoré v tomto roku navštívil, bola Dumbledorova najzaujímavejšia. Keby sa tak hrozne nebál, že ho vyhodia zo školy, bol by nevýslovne šťastný, že má príležitosť poobzerať si to tu.
Nachádzal sa vo veľkej kruhovej miestnosti, plnej akýchsi smiešnych jemných zvukov. Na stolíkoch s dlhými tenkými nohami ležalo množstvo všakovakých strieborných nástrojov, ktoré jemne bzučali a vychádzali z nich obláčiky dymu. Na stenách viseli podobizne bývalých riaditeľov a riaditeliek školy, ktorí si spokojne podriemkavali vo svojich rámoch. Bol tam aj obrovský stôl, ktorý stál na vtáčích nohách s pazúrmi, a vzadu za ním na polici ležal starý, ošúchaný čarodejnícky klobúk – Rokfortský triediaci klobúk.