Harry zaváhal. Hodil očkom po spiacich čarodejniciach a čarodejníkoch na stenách. Hádam by sa nič nestalo, keby si ho nasadil ešte raz? Len na chvíľu, aby... aby sa ubezpečil, že ho naozaj zaradil do tej správnej fakulty...
Opatrne obišiel okolo stola, vzal z police klobúk a pomaly si ho položil na hlavu. Bol mu veľký a zošuchol sa mu až na nos, presne ako keď si ho skúšal naposledy. Harry hľadel do tmavého vnútra klobúka a čakal. Vtom mu tenký hlások prehovoril rovno do ucha: „Tak tebe to nedá pokoj, Harry Potter, však?“
„Hm, no,“ šepkal Harry, „hm... prepáčte, že vás otravujem... chcel som sa len spýtať...“
„Rozmýšľaš nad tým, či som ťa zaradil do správnej fakulty,“ povedal klobúk bez váhania. „Áno... mal som s tým značné problémy. Ale trvám na to, čo som povedal,“ Harrymu srdce poskočilo od radosti, „v Slizoline by sa ti tiež darilo...“
Harrymu zovrelo žalúdok. Schmatol klobúk za špičku a strhol si ho z hlavy. Obdratý a vyblednutý klobúk mu teraz ochabnuto visel v ruke. Harry ho položil späť na policu a cítil sa mizerne.
„Mýliš sa,“ povedal nahlas nemému klobúku. Ten sa ani nepohol. Harry ustúpil, nespúšťajúc z neho oči. Odrazu sa za jeho chrbtom ozval čudný pridusený zvuk a on sa strhol.
Nebol tu sám. Na zlatom bidielku na dverách stál akýsi vypĺznutý vták, ktorý pripomínal napoly ošklbaného moriaka. Harry zízal na vtáka a vták hľadel uhrančivo na Harryho, pričom opäť vydal ten smiešny zvuk. Harrymu sa zdalo, že musí byť veľmi chorý. Mal mútne oči a kým sa Harry naňho pozeral, vypadli mu z chvosta ďalšie perá.
Harrymu preblesklo mysľou, že by mu už nič iné ku šťastiu nechýbalo, len aby Dumbledorovo domáce zvieratko zomrelo vo chvíli, keď je s ním v pracovni celkom sám. No vták zrazu vzbĺkol.
Harry od hrôzy vykríkol a ustupoval k stolu. Horúčkovito sa obzeral, či niekde nezazrie pohár s vodou, ale nijaký tam nebol. Vták sa medzitým premenil na horiacu guľu, hlasno zaškriekal a zostala z neho iba tlejúca kôpka popola.
Dvere pracovne sa otvorili. Do miestnosti vošiel Dumbledore a tváril sa veľmi zachmúrene.
„Pán profesor,“ povedal Harry nešťastne. „Ten vták... nemohol som mu pomôcť... z ničoho nič začal horieť...“
Dumbledore sa na Harryho prekvapenie usmial.
„Už bolo veru načase,“ povedal. „V posledných dňoch vyzeral dosť zle. Stále som mu vravel, aby s tým niečo spravil.“
Keď zbadal Harryho začudovaný výraz, nahlas sa rozosmial.
„Félix je fénix, Harry. Keď fénixovia cítia, že sa blíži ich koniec, vzbĺknu, aby opäť vstali z popola. Len sa naňho pozri...“
Harry sa pozrel na zem a zbadal, ako z popola vykúka hlavička drobného, pokrkvaného, práve vyliahnutého vtáčatka. Bolo približne také škaredé ako jeho predchodca.
„To ma mrzí, že si sa s ním zoznámil akurát v deň, keď horí,“ povedal Dumbledore a sadol si za stôl. „Inak máva krásne červenozlaté perie. Nádherné vtáky, títo fénixovia. Dokážu odniesť veľmi ťažký náklad, ich slzy majú hojivé účinky a sú to úžasne oddané zvieratá.“
Keď Félix vzbĺkol, Harryho sa zmocnila taká hrôza, že úplne zabudol, prečo tu je, no len čo sa Dumbledore usadil vo vysokom kresle za stolom a uprel naňho svoje prenikavé bledomodré oči, hneď sa na všetko rozpamätal.
No kým Dumbledore stihol niečo povedať, dvere na pracovni sa s obrovským rachotom rozleteli a dnu sa vrútil Hagrid, oči sa mu divo leskli, vlnenú kuklu mal zrolovanú na vrchu strapatej čiernej hlavy a v ruke sa mu hompáľal mŕtvy kohút.
„To nebol Harry, pán profesor Dumbledore!“ zvolal Hagrid naliehavo. „Debatoval som s ním pár sekúnd predtým, ako toho chalana našli, pane, to by namojdušu nestihol...“
Dumbledore chcel niečo povedať, no Hagrid sa nedal zastaviť, zúrivo mával kohútom, z ktorého lietalo perie na všetky strany.
„... on to fakt nebol, odprisahám to trebárs aj pred Ministerstvom mágie...“
„Hagrid, ja...“
„... šmária, chytili ste toho nepravého, pane, Harry by nikdy...“
„Hagrid!“ zrúkol naňho Dumbledore. „Ja si predsa nemyslím, že tých ľudí napadol Harry.“
„Ach,“ zarazil sa Hagrid a kohút mu opäť bezvládne visel pri nohe. „Jasné. Dočkám vonku, pán riaditeľ.“
A s dupotom vypochodoval von, tváriac sa veľmi zmätene.
„Pán profesor, vy si naozaj nemyslíte, že som to bol ja?“ opýtal sa Harry uľahčene, zatiaľ čo Dumbledore zhŕňal zo stola perie.
„Nie, Harry, nemyslím,“ povedal Dumbledore, ale tváril sa pritom veľmi vážne. „No i tak potrebujem s tebou hovoriť.“
Dumbledore si oprel končeky dlhých prstov o seba, uprene sa na Harryho zahľadel a ten nervózne čakal, čo bude.
„Chcem sa ťa, Harry, spýtať, či neexistuje niečo, s čím by si sa mi chcel zdôveriť,“ povedal milo. „Nech je to čokoľvek.“
Harry nevedel, čo na to povedať. Spomenul si na Malfoya, ako kričí: „Ďalšími v poradí ste vy, humusáci!“ i na odvar všehodžúsu, bublajúci v záchode Umrnčanej Myrty. Potom sa mu v mysli vybavil ten hlas bez tela, ktorý začul dva razy, a spomenul si i na to, čo povedal Ron: „Počuť hlasy, ktoré iní nepočujú, je aj v čarodejníckom svete zlé znamenie.“ Spomenul si tiež na to, čo o ňom hovoria ostatní študenti, a znovu sa ho zmocnila hrôza, že má predsa len niečo spoločné so Salazarom Slizolinom...
„Nie,“ povedal napokon. „O ničom takom neviem, pán profesor...“
Dvojitý útok na Justina a Takmer bezhlavého Nicka spôsobil, že strach, ktorý na škole panoval, sa zmenil na skutočnú hrôzu. Bolo zvláštne, že študentov sa najviac dotkol osud Takmer bezhlavého Nicka. Čo je to za temnú silu, ktorá dokáže ublížiť aj duchovi? pýtali sa žiaci jeden druhého. Aká strašná moc to musí byť, keď dokáže ublížiť niekomu, kto je už dávno mŕtvy? Študenti si ozlomkrky bežali rezervovať miesta v Rokfortskom exprese, aby mohli ísť na sviatky domov.
„Keď to pôjde takto ďalej, zostaneme tu sami,“ povedal Ron Harrymu a Hermione. „My, Malfoy, Crabbe a Goyle. To budú úžasné prázdniny!“
Crabbe a Goyle, ktorí vždy robili to, čo Malfoy, sa tiež zapísali na zoznam študentov, ktorí zostávajú na Rokforte. Inak bol Harry rád, že väčšina žiakov odchádza. Už bol nervózny z toho, že sa mu ľudia na chodbách vyhýbajú, akoby mal na nich každú chvíľu vyceriť obrovské tesáky alebo ich opľuť jedom; už mal po krk toho šuškania, ukazovania prstom a syčania, ktoré nasledovalo vždy, keď sa niekde objavil.
Fred a George však celú situáciu brali s humorom. Vykračovali si po chodbách pred Harrym a vykrikovali: „Uvoľnite cestu Slizolinovmu potomkovi, prichádza skutočný temný čarodej...“
Percy ich správanie veľmi rozhodne odsudzoval.
„To vôbec nie je na smiech,“ povedal odmerane.
„Uhni z cesty, Percy,“ odbil ho Fred. „Harry sa ponáhľa.“
„Hej, je na ceste do Tajomnej komnaty, chce si tam dať šálku čaju so svojou slizkou zubatou obludkou,“ vyhlásil George zadúšajúc sa smiechom. Ani Ginny to nepovažovala za smiešne. „Ach, prestaň s tým,“ nariekala vždy, keď sa Fred nahlas pýtal Harryho, koho má v pláne omráčiť ako ďalšieho, alebo keď George predstieral, že od seba odháňa Harryho veľkým strúčikom cesnaku.
Harrymu to bolo jedno. Pravdu povediac, cítil sa lepšie, keď videl, že aspoň Fred s Georgeom považujú myšlienku, že by bol Slizolinovým potomkom, za úplne absurdnú. Ich šašoviny však dráždili Draca Malfoya. Vždy, keď ich stretol, tváril sa neuveriteľne kyslo.
„To preto, lebo má sto chutí všetkým vytrúbiť, že tým potomkom je on,“ vyhlásil Ron dôležito. „Viete predsa, že hrozne neznáša, keď ho niekto v niečom porazí, a vyzerá to tak, že všetky zásluhy za jeho špinavú prácu teraz prislúchajú tebe.“