„Dobre. Ja som vám zase priniesla z práčovne náhradné šaty,“ povedala a podávala im malé vrecko. „Keď budete Crabbom a Goylom, budete potrebovať o niečo väčšie číslo.“
Všetci traja sa zahľadeli na kotlík. Odvar pripomínajúci husté, tmavé blato lenivo bublal.
„Som presvedčená, že som urobila všetko tak, ako treba,“ vyhlásila Hermiona a ešte raz očami nervózne preletela zmáčanú stránku Extra efektných elixírov. „Tu píšu, že by to malo... že keď to vypijeme, máme presne hodinu, kým sa znova premeníme na seba.“
„Čo teraz?“ zašepkal Ron.
„Rozlejeme to do troch pohárov a pridáme vlasy.“
Hermiona naberačkou naliala do každého pohára rovnaký diel nechutnej hmoty. A potom trasúcou sa rukou vysypala z fľaštičky vlas Millicent Bulstrodovej do prvého z nich.
Odvar nahlas zasyčal ako čajník s variacou sa vodou a začal zúrivo peniť. O sekundu neskôr sa zmenil na hustú žltú masu.
„Fuj... vývar z Millicent Bulstrodovej,“ povedal Ron a znechutene sa na to pozeral. „Stavím sa, že to bude riadny hnus.“
„Hoď tam ten svoj,“ súrila ho Hermiona.
Harry vložil Goylov vlas do stredného pohára a Ron Crabbov do toho posledného. Obsah oboch pohárov sa spenil a zasyčaclass="underline" ten s Goylom nadobudol farbu zeleného šušňa, Crabbov zostal špinavohnedý.
„Počkajte,“ zastavil Harry Rona s Hermionou, ktorí sa načiahli za svojimi pohármi. „Nepime to tu... Keď sa premeníme na Crabba a Goyla, nezmestíme sa sem. A Millicent Bulstrodová tiež nie je žiadny cíbik.“
„Správna pripomienka,“ ocenil to Ron a odomkol dvere. „Každý do jednej kabínky.“
Harry vkĺzol do strednej kabínky, pričom dával veľký pozor, aby nevylial ani kvapku svojho všehodžúsu.
„Pripravení?“ zavolal.
„Pripravení,“ ozvali sa Ron s Hermionou svorne.
„Raz... dva... tri...“
Harry si chytil nos a vypil odvar na dva glgy. Chutil ako rozvarená kapusta.
Okamžite mu začalo krútiť vnútornosťami, akoby prehltol živé hady – zohol sa, mal pocit, že bude musieť vracať – no pálivý pocit sa mu odrazu začal šíriť zo žalúdka do končekov prstov – potom zadýchaný padol na všetky štyri a zdalo sa mu, že sa roztápa; koža na celom tele mu bublala ako vriaci vosk – na vlastné oči videl, ako sa mu zväčšujú ruky, nafukujú prsty, rozširujú nechty, nadúvajú hánky – plecia sa mu bolestivo rozťahovali a šteklenie nad čelom mu napovedalo, že mu pučia nové vlasy – hruď sa mu vzdula a roztrhla habit, čo mal na sebe, ako keď sud rozrazí obruče, ktoré ho väznia vo svojom zovretí – chodidlá v topánkach o štyri čísla menších mu spôsobovali neskutočné muky...
Celé sa to skončilo tak náhle, ako sa to začalo. Harry ležal doluznačky na studenej kamennej dlažbe a počul Myrtu, ako nahnevane hundre v poslednej kabínke. Horko-ťažko zo seba skopal topánky a postavil sa. Takže takto sa človek cíti, keď je Goylom. Trasúcou sa obrovskou rukou stiahol zo seba habit, ktorý mu visel dobrého pol metra nad členkami, navliekol si náhradný a zaviazal si šnúrky na Goylových topánkach pripomínajúcich lode. Chcel si odhrnúť vlasy z očí, no nahmatal iba krátke štetiny, pevné ako drôty. Vtom si uvedomil, že vidí zahmlené, zrejme preto, že okuliare, ktoré mal stále na nose, boli Goylovi zbytočné – dal si ich teda dolu a zvolaclass="underline" „Hej, vy dvaja, všetko v poriadku?“ hlas, ktorý mu vychádzal z úst, nápadne pripomínal Goylov hrubý chrapot.
„Áno,“ zahundral Crabbe z kabínky napravo.
Harry odomkol dvere, vyšiel von a zastal pred popraskaným zrkadlom. Odtiaľ naňho zízal svojimi vodnatými, hlbokými očami Goyle. Harry sa poškrabal za uchom. To isté spravil aj Goyle.
Otvorili sa dvere na Ronovej kabínke. Obaja na seba hľadeli. Ron vyzeral trochu bledý a vystrašený, no nebolo pochýb, že tie vlasy, zostrihané akoby podľa Serbia, a dlhé gorilie ruky patria Crabbovi.
„To je neuveriteľné,“ žasol Ron, keď predstúpil pred zrkadlo a stláčal si Crabbov rozčapený nos. „Neuveriteľné.“
„Radšej už poďme,“ povedal Harry a povolil si remienok na hodinkách, pretože sa mu zarezával do Goylovho tučného zápästia. „Musíme nájsť slizolinskú klubovňu. Ja len dúfam, že stretneme niekoho, kto nás ta zavedie...“
Ron vyvalene zízal na Harryho a po chvíli povedaclass="underline" „Nevieš si predstaviť, aké je to absurdné vidieť Goyla, ako rozmýšľa.“ Zabúchal na Hermionine dvere. „Poď už, musíme ísť...“
Odpovedal im neuveriteľne piskľavý hlas.
„Ja... ja som si to rozmyslela. Choďte bezo mňa.“
„Hermiona, vieme, že Millicent Bulstrodová je škrata, tak nerob fóry...“
„Nie... vážne... nikam nejdem. Vy dvaja sa poponáhľajte, nestrácajte čas...“
Harry sa nechápavo pozrel na Rona.
„Teraz si celý Goyle,“ zhodnotil Ron. „Takto tupo hladí vždy, keď sa ho učiteľ niečo spýta.“
„Hermiona, nestalo sa ti nič?“ opýtal sa.
„Nie... nič mi nie je... choďte už...“
Harry sa pozrel na hodinky. Päť drahocenných minút zo šesťdesiatich už uplynulo.
„Dobre, stretneme sa potom tu, áno?“ povedal.
Harry s Ronom opatrne otvorili dvere, skontrolovali, či je vzduch čistý, a vyrazili.
„Nemávaj tak tými rukami,“ pošepol Harry Ronovi.
„Čo?“
„Crabbe ich máva spustené pri tele...“
„Takto?“
„Hej, tak je to lepšie.“
Zišli dolu mramorovým schodišťom. Teraz musia nájsť niekoho zo Slizolinu, čo by ich doviedol do slizolinskej klubovne, no na nikoho takého nenatrafili.
„Máš nejaký nápad?“ zahundral Harry.
„Slizolinčania prichádzajú na raňajky vždy odtiaľ,“ povedal Ron a kývol hlavou smerom k vchodu do podzemných žalárov. Ledva to dopovedal, objavilo sa tam dievča s dlhými, kučeravými vlasmi.
„Prepáč,“ prihovoril sa jej Ron, keď náhlivo pristúpil k nej. „Zabudli sme, ako sa ide do našej klubovne.“
„Prosím?“ opýtala sa dievčina odmerane. „Do našej klubovne? Ja som z Bystrohlavu.“
Odkráčala preč, pričom sa neustále obzerala a podozrievavo si ich premeriavala.
Harry s Ronom zbehli po kamenných schodoch dolu do tmy, ozvena ich krokov bola presne taká dunivá, ako keď po dlažbe dupotali obrovské nožiská Crabba a Goyla. Obaja si uvedomovali, že to, čo ich čaká, nebude zrejme také jednoduché, ako si mysleli.
V labyrinte podzemných chodieb nikoho nestretli. Schádzali čoraz nižšie do útrob školy a neustále sa pozerali na hodinky, koľko času im ešte zostáva. Uplynula asi štvrťhodina, pomaly si začínali zúfať, keď sa odrazu v tme pred nimi čosi pohlo.
„Aha!“ zvolal Ron natešene. „Tam je jeden od nich!“
Z bočnej miestnosti sa vynorila akási postava. Keď k nej pribehli, ich radosť razom pominula. Nebol to študent Slizolinu, ale Percy.
„Čo hľadáš tu dole?“ opýtal sa prekvapený Ron.
Percy sa tváril dotknuto.
„To ťa nemusí zaujímať,“ odvrkol. „Ty si Crabbe, však?“
„Čo si to... ach, áno,“ odvetil Ron.
„Tak choď na svoj internát,“ povedal Percy prísne. „V týchto dňoch nie je príliš bezpečné potulovať sa po tmavých chodbách.“
„A ty tu môžeš byť?“
„Ja,“ povedal Percy a vypol hruď, „ja som prefekt. Mne nik neublíži.“
Odrazu sa za Harrym a Ronom ozval akýsi hlas. Blížil sa k nim Draco Malfoy a Harry bol po prvý raz v živote rád, že ho vidí.
„Tak tu ste,“ povedal afektovane a hľadel na nich. „Už ste vo Veľkej sieni všetko zožrali? Celý čas vás zháňam. Chcem vám ukázať niečo hrozne smiešne.“
Malfoy vrhol na Percyho zlostný pohľad.
„A ty tu čo robíš, Weasley?“ uškrnul sa.
Percy zúril.