„Nebola to úplná strata času,“ dychčal Ron, keď zatváral za sebou dvere. „Síce sme sa nedozvedeli, kto je za tými útokmi, no hneď zajtra napíšem tatkovi, aby sa pozreli Malfoyovcom pod obývačku.“
Harry sa skontroloval v popraskanom zrkadle. Jeho stará podoba sa mu už vrátila. Dal si okuliare a Ron zatiaľ búchal na dvere Hermioninej kabínky.
„Hermiona, vylez, keď ti povieme, čo sme sa dozvedeli...“
„Choďte preč!“ zapišťala Hermiona.
Harry s Ronom si vymenili nechápavé pohľady.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa Ron. „Veď už si zase normálna, či nie? My dvaja...“
Odrazu cez dvere kabínky vyletela Umrnčaná Myrta. Harry ju ešte nikdy nevidel takú šťastnú.
„Joooj, len počkajte, až ju uvidíte. Vyzerá príšerne...“
Počuli cvaknúť zámok a vo dverách kabínky stála Hermiona – vzlykala a cez hlavu mala prehodený habit.
„Čo ti je?“ opýtal sa Ron neistým hláskom. „Zostal ti Millicentin nos, či čo?“
Hermiona spustila habit a Ron od prekvapenia ustúpil k umývadlu.
Hermioninu tvár pokrývala čierna srsť. Oči mala žlté a spomedzi vlasov jej vytŕčali dlhé, špicaté uši.
„To bol chlp z m-mačky!“ plakala. „M-Millicent Bulstrodová m-má určite m-mačku! A ten o-odvar sa nemá p-používať na transformáciu z-zvierat!“
„Hmm,“ zarazil sa Ron.
„Uvidíš, ako hrozne si budú z teba všetci uťahovať,“ povedala Myrta šťastne.
„To nič, Hermiona,“ utešoval ju Harry. „Vezmeme ťa do nemocničného krídla. Madam Pomfreyová sa nikdy veľmi ne vypytuje...“
Trvalo im dlho, kým presvedčili Hermionu, aby vyšla zo záchoda. Umrnčaná Myrta letela vedľa nich a srdečne sa chichúňala: „A počkaj, čo bude, keď zistia, že máš aj chvost!“
13
Veľmi tajný zápisník
Hermiona zostala v nemocničnom krídle niekoľko týždňov. Keď sa zvyšok osadenstva školy vrátil z vianočných prázdnin, vynorili sa v spojení s jej zmiznutím rôzne dohady, pretože všetci si, samozrejme, mysleli, že sa stala ďalšou obeťou útoku. Okolo nemocničného krídla sa obšmietali davy študentov, ktorí sa pokúšali dostať k nej, madam Pomfreyová preto umiestnila okolo Hermioninej postele závesy, aby ju ušetrila od hanby, že niekto zazrie jej chlpatú tvár.
Harry s Ronom ju navštevovali každý večer. Keď sa opäť začala škola, nosievali jej úlohy.
„Keby mne narástli mačacie fúzy, ani by mi na um nezišlo učiť sa,“ povedal Ron, keď raz večer ukladal Hermione na nočný stolík haldu kníh.
„Nebuď smiešny, Ron, vieš, koľko toho musím doháňať?“ odvetila Hermiona. Mala už oveľa lepšiu náladu, pretože srsť jej z tváre zmizla a farba očí sa pomaly začínala meniť zo žltej na hnedú. „Tak čo, máte nejaké nové stopy?“ pokračovala pošepky, aby ju madam Pomfreyová nepočula.
„Nie,“ odvetil Harry smutne.
„Bol som si istý, že je to Malfoy,“ povedal Ron hádam už po stýkrát.
„Čo to tam máš?“ opýtal sa Harry a ukázal na niečo zlatisté, čo vytŕčalo spod Hermioninho vankúša.
„To je len pohľadnica,“ zahovárala rýchlo Hermiona a pokúšala sa ju zastrčiť hlbšie pod vankúš, no Ron bol rýchlejší. Vytiahol kartičku, roztvoril ju a nahlas čítaclass="underline"
„Slečne Hermione Grangerovej skoré uzdravenie praje jej ustarostený učiteľ profesor Gilderoy Lockhart, Merlinov rad tretieho stupňa, čestný člen Ligy na obranu proti čiernej mágii a päťnásobný víťaz ankety týždenníka Čarodejka za najčarovnejší úsmev.“
Ron sa znechutene pozrel na Hermionu.
„A to spávaš s týmto pod hlavou?“
Do miestnosti však práve vtedy vošla madam Pomfreyová s večernou dávkou liekov a ušetrila Hermionu odpovede.
„Lockhart je ten najúlisnejší chlap, akého som kedy stretol, nemám pravdu?“ opýtal sa Ron Harryho, keď vyšli z ošetrovne a zamierili ku schodom vedúcim k Chrabromilskej veži. Snape im dal hrozne veľa domácich úloh, Harry si trpko pomyslel, že kým ich napíše, bude už možno v šiestom ročníku. Ron mu práve vravel, že sa mohli Hermiony spýtať, koľko potkaních chvostov treba pridať do Odvaru na rast vlasov, keď odrazu začuli, ako niekto o poschodie vyššie nadáva.
„To je Filch,“ zašepkal Harry a obaja vybehli hore schodmi, kde zastali a nepozorovaní načúvali.
„Myslíš si, že opäť na niekoho zaútočili?“ opýtal sa Ron ustráchane.
Stáli tam v tichosti a natŕčali uši, aby lepšie počuli Filchov hlas, ktorý znel naozaj hystericky.
„... zase ďalšia robota! Celý večer utierať dlážku, akoby som nemal nič iné na práci! Nie, už toho mám naozaj dosť, idem za Dumbledorom...“
Ozvena jeho krokov sa vzďaľovala chodbou a oni počuli, ako treskli dvere.
Vykukli spoza rohu. Filch zjavne sedel na svojom stanovišti: opäť raz hliadkoval na mieste, kde prepadli pani Norrisovú. Hneď pochopili, čo ho tak rozčúlilo. Polovica chodby bola zaplavená a všetko nasvedčovalo tomu, že voda ešte vždy vyteká spopod dverí záchoda Umrnčanej Myrty. Teraz, keď Filch odišiel, bolo zo záchoda počuť Myrtin nárek.
„Čo sa jej zase stalo?“ krútil hlavou Ron.
„Poďme tam a uvidíme,“ navrhol Harry. Obaja si nadvihli habity a kráčali obrovskou mlákou k dverám s nápisom NEFUNGUJE, ktorý, ako napokon vždy, ignorovali a vošli dnu.
Zdalo sa im, že Umrnčaná Myrta plače oveľa hlasnejšie a srdcervúcejšie než kedykoľvek predtým. Zvuky vychádzali z jej obvyklej kabínky. V umyvárke bola úplná tma, pretože keď sa zo záchodov vyvalil prúd vody, pozhasínal všetky sviečky a ostali po ňom premočené steny a mokrá dlážka.
„Čo sa stalo, Myrta?“ ozval sa Harry.
„Kto je to?“ vzlykala zúbožená Myrta. „Zase do mňa chcete niečo hodiť?“
Harry sa prebrodil k jej záchodu a spýtal sa: „Prečo by som mal do teba niečo hádzať?“
„Mňa sa nepýtaj!“ vrešťala Myrta a vynorila sa spolu s prílivom ďalšej vody, ktorá s čľupotom dopadala na mokrú podlahu. „Ja si tu čučím, do nikoho sa nestarám, a niekto považuje za veľmi vtipné, keď do mňa šmarí knihu...“
„Ak do teba niekto niečo hodí, nemôže ti predsa ublížiť,“ poznamenal Harry celkom logicky. „Chcel som tým povedať, že aj tak to tebou preletí, či nie?“
Ale to nemal povedať. Myrta sa nafučala a jačala: „Dobre, tak teraz všetci začnite po Myrte hádzať knihy, ona predsa nič necíti! Ak jej to preletí cez brucho – desať bodov! Ak jej to preletí hlavou – päťdesiat bodov! Výborne, ha ha ha! To je ale úžasná hra, čo poviete?“
„A kto ju do teba hodil?“ opýtal sa Harry.
„Neviem... sedela som si v potrubí a premýšľala o svojej smrti, keď mi tá kniha odrazu preletela čelom,“ povedala Myrta a nespúšťala z nich oči. „Tam leží, voda ju vyplavila von...“
Harry s Ronom sa pozreli pod umývadlo, kam ukazovala Myrta. Ležala tam akási tenká knižka. Mala ošúchané čierne dosky a bola celá nasiaknutá vodou, koniec koncov tak ako všetko naokolo. Harry pristúpil bližšie, že ju zodvihne, no Ron ho prudko zastavil.
„Čo je?“ nechápal Harry.
„Zbláznil si sa?“ oboril sa naňho Ron. „Môže to byť nebezpečné.“
„Nebezpečné?“ smial sa Harry. „Ale, prosím ťa, prečo by to malo byť nebezpečné?“
„To by si sa čudoval,“ povedal Ron a skúmavo sa na knihu zahľadel. „Medzi knihami, čo ministerstvo zhabalo, sa veru našli už všelijaké – to viem od tatka – jedna z nich, napríklad, vypaľovala ľuďom oči. A ten, kto si prečíta Čarodejníkove sonety, do smrti hovorí vo veršoch. A jedna stará ježibaba v mestečku Bath mala knihu, ktorú nebolo možné prestať čítať! Musel si všade chodiť s nosom v knižke a všetko robiť jednou rukou. A...“