„Dobre, dobre, pochopil som,“ zastavil ho Harry.
Malá knižočka ležala na dlážke, neprebádaná a zmáčaná.
„Keď sa do nej nepozrieme, nebudeme vedieť, čo je zač,“ vyhlásil, obišiel Rona a zdvihol ju zo zeme.
Harry hneď pochopil, že je to čísi zápisník, vyblednutý dátum na obálke mu napovedal, že má už päťdesiat rokov. Nedočkavo ho otvoril. Na prvej strane bolo rozpitým atramentom napísané meno „T. M. RIDDLE“.
„Počkaj,“ zastavil ho Ron, opatrne pristúpil bližšie a nakúkal Harrymu cez plece. „To meno poznám... T. M. Riddle získal pred päťdesiatimi rokmi cenu Za zásluhy o rozvoj školy...“
„A to vieš odkiaľ?“ nevychádzal z údivu Harry.
„Filch ma vtedy prinútil leštiť tú tabuľku vari päťdesiatkrát,“ rozčúlil sa Ron. „Podarilo sa mi ju totiž celú ogrcať slimákmi. Keby si hodinu drhol z nejakého mena sliz, tiež by si si ho zapamätal.“
Harry rozlepoval vlhké stránky. Boli úplne čisté. Nebola v nich ani čiarka, žiaden záznam, nič, dokonca ani poznámky typu Narodeniny tety Mabel alebo O trištvrte na tri zubár.
„Nič si tam nezapísal,“ usúdil Harry sklamane.
„Prečo sa ho potom rozhodol niekto spláchnuť?“ čudoval sa Ron.
Harry sa pozrel na zadnú stranu obálky a našiel tam adresu londýnskeho obchodu so zmiešaným tovarom na Vauxhall Road.
„Musel mať muklovský pôvod,“ zamyslel sa Harry. „Keď si kupoval zápisník na Vauxhall Road...“
„Takže ti je na nič,“ povedal Ron a vzápätí stíšil hlas: „Päťdesiat bodov, ak trafíš Myrtu do nosa.“
Harry si však aj napriek tomu vopchal zápisník do vrecka.
Začiatkom februára opustila Hermiona nemocničné krídlo – bez fúzov, bez chvosta a bez srsti. Večer jej Harry v Chrabromilskej veži ukázal zápisník T. M. Riddla a vyrozprával jej, ako sa k nemu dostali.
„Fíha, môže v sebe ukrývať tajomnú moc,“ potešila sa Hermiona, vzala do ruky zápisník a skúmavo sa naň zahľadela.
„Ak je to tak, ako vravíš, potom ju ukrýva veľmi dobre,“ ozval sa Ron. „Možno bol hanblivý. Nechápem, prečo ho nevyhodíš, Harry.“
„Keby som len tušil, prečo sa ho chcel niekto zbaviť,“ rozmýšľal Harry nahlas. „Ale aj tak by som rád vedel, za čo dostal Riddle tú cenu Za zásluhy o rozvoj Rokfortu.“
„Mohlo to byť za hocičo,“ povedal Ron. „Možno to bol bifľoš a získal z tridsiatich predmetov V.Č.Ú., alebo zachránil učiteľa pred obrovskou sépiou. Možno zabil Myrtu – tým sa určite zavďačil každému...“
Harry však zo zarazeného výrazu Hermiony vycítil, že aj ona si myslí to, čo on.
„Čo vy na to?“ nadhodil Ron a pozeral sa raz na jedného, raz na druhého.
„Takže, Tajomná komnata bola naposledy otvorená pred päťdesiatimi rokmi, je tak?“ spýtal sa Harry. „To nám povedal Malfoy.“
„Hej...“ odvetil Ron zamyslene.
„Aj tento zápisník má päťdesiat rokov,“ povedala Hermiona a vzrušene po ňom klepkala prstami.
„No a?“
„Ach, Ron, preber sa,“ osopila sa naňho Hermiona. „Vieme, že toho, čo tú komnatu otvoril, pred päťdesiatimi rokmi vyhodili. Vieme aj to, že T. M. Riddle dostal pred päťdesiatimi rokmi cenu Za zásluhy. A čo ak tú cenu získal za to, že chytil Slizolinovho potomka? Jeho zápisník by nám mohol všeličo prezradiť – kde je tá komnata, ako ju možno otvoriť, čo za obludu tam žije – ten, čo je zodpovedný za terajšie útoky, by bol určite nerád, keby sa tu ten zápisník len tak povaľoval, nie?“
„To je skvelá teória, Hermiona,“ vyhlásil Ron, „má len jedinú chybičku. V tom zápisníku nie je vôbec nič napísané.“
Hermiona však vytiahla z tašky svoj prútik.
„Možno je písaný neviditeľným atramentom!“ zašepkala.
Poklepkala tri razy po zápisníku a zvolala: „Aparecium!“
Nestalo sa však nič. No Hermiona sa nevzdávala, strčila opäť ruku do tašky a vylovila odtiaľ čosi, čo vyzeralo ako sýtočervená guma na gumovanie.
„To je Odhaľovač, kúpila som si ho v Šikmej uličke,“ vysvetlila im.
Začala gumovať 1. január. Nestalo sa však nič.
„Vravím vám, že tam niet čo nájsť,“ povedal Ron. „Riddle dostal na Vianoce zápisník, no nenapísal doň nič, lebo sa mu nechcelo.“
Harry si nevedel dosť dobre vysvetliť, prečo Riddlov zápisník jednoducho nezahodí. Vedel, že je prázdny, no tu a tam ho predsa len vzal do ruky a listoval v ňom, akoby chcel dočítať napínavý príbeh. A hoci si bol istý, že meno T. M. Riddla doteraz nepočul, stále mal pocit, akoby bol s ním nejako spätý, akoby bol Riddle jeho priateľom z detstva, na ktorého už skoro zabudol. Bola to však hlúposť. Kým neprišiel na Rokfort, nikdy nijakého kamaráta nemal, za čo vďačil Dudleymu.
Napriek tomu bol Harry pevne odhodlaný zistiť o Riddlovi niečo viac, hneď na druhý deň zamieril cez prestávku do Siene slávy, aby si zblízka pozrel Riddlovu mimoriadnu cenu, sprevádzala ho aj zvedavá Hermiona a nedôverčivý Ron, ktorý im povedal, vraj v Sieni slávy strávil toľko času, že mu to stačí dokonca života.
Riddlova naleštená zlatá tabuľka bola zastrčená celkom v rohu. Neobsahovala nijaké podrobnosti, ktoré by vysvetľovali, prečo ju dostal práve on („Ako dobre, lebo by bola oveľa väčšia a leštil by som ju ešte teraz,“ poznamenal Ron). Riddlovo meno však našli aj na starej Medaile za mimoriadne čarodejnícke zásluhy i na zozname bývalých hlavných prefektov.
„To bol zrejme podobný typ ako Percy,“ povedal Ron a pokrčil znechutene nosom. „Prefekt, hlavný prefekt... určite bol vo všetkom najlepší...“
„Vravíš to takým tónom, akoby na tom bolo niečo zlé,“ povedala Hermiona trochu dotknuto.
Slnko opäť nesmelo svietilo na Rokfort. Nálada v hrade bola badateľne optimistickejšia. Od útoku na Justina a Takmer bezhlavého Nicka sa nič zlé nestalo a profesorka Sproutová prišla s dobrou správou, že mandragory začínajú byť náladové a tajnostkárske, čo značí, že čoskoro dorastú.
„Keď im zmizne akné, budeme ich môcť opäť presadiť,“ počul Harry, ako vraví raz popoludní profesorka Sproutová Filchovi. „Potom už nepotrvá dlho a budeme ich môcť rozrezať a uvariť. Ani sa nenazdáte a pani Norrisová bude opäť pri vás.“
Možno, že Slizolinov potomok stratil nervy, zišlo Harrymu na um. Otvoriť Tajomnú komnatu musí byť čoraz riskantnejšie, keď je celá škola taká ostražitá a podozrievavá. A možno sa tá obluda, nech už je to čokoľvek, medzitým uložila na ďalší päťdesiatročný zimný spánok...
Ernie Macmillan z Bifľomoru však jeho veselú náladu nezdieľal. Ešte vždy bol presvedčený, že tým vinníkom je Harry, lebo vtedy v Klube duelantov sa vraj „prezradil“. Duch Zloduch celú situáciu len komplikoval; objavoval sa na chodbách, pospevujúc si „Pozor na Pottera, hrozného netvora...“ a teraz sa pri tom aj vlnil do rytmu.
Gilderoy Lockhart bol toho názoru, že útoky zastavil on. Harry počul, ako sa tým chváli profesorke McGonagallovej, keď raz stál spolu s ostatnými študentmi pred učebňou transfigurácie.
„Myslím si, že už nijaké problémy nebudú, Minerva,“ povedal jej, veľavýznamne si pritom ťukal po nose a žmurkol na ňu. „Tajomná komnata je podľa mňa zamknutá už nadobro. Páchateľ musel tušiť, že je len otázkou času, kedy ho chytím. Vedel, že bude rozumnejšie, keď s tým prestane teraz, skôr než naňho riadne pritlačím. Osobne som presvedčený, že študenti teraz potrebujú niečo, čo by im zlepšilo náladu. Niečo, čo by prehlušilo nepríjemné spomienky na prvý polrok! Viac vám teraz neprezradím, ale nazdávam sa, že to zaberie...“