Harry sa posadil na posteľ s baldachýnom, prelistoval stránky, no na žiadnej nebola ani stopa po purpurovom atramente. Potom vybral z nočného stolíka nový kalamár, namočil doň brko a kvapol na prvú stránku zápisníka.
Atrament zažiaril na papieri, zrazu však, akoby ho čosi vtiahlo do papiera, zmizol. Harry opäť rýchlo namočil brko a napísaclass="underline" „Volám sa Harry Potter.“
Slová na okamih zostali na stránke, no vzápätí znova zmizli bez stopy. A potom sa to stalo.
Z papiera začal naspäť presakovať ten istý atrament, no slová, ktoré sa objavili, Harry nikdy nenapísal.
„Ahoj, Harry Potter. Ja som Tom Riddle. Ako si sa dostal k môjmu zápisníku?“
Aj tieto slová vzápätí vybledli, ale to už Harry odpisovaclass="underline"
„Niekto sa ho pokúsil spláchnuť.“
A s napätím čakal na Riddlovu odpoveď.
„Ešte šťastie, že som svoje spomienky zaznamenal niečím trvácnejším, ako je atrament. Vždy som vedel, že budú i takí, ktorých nebude zaujímať, čo som napísal.“
„Ako to myslíš?“ naškriabal Harry a od samého vzrušenia sa mu podarilo urobiť machuľu.
„Tým chcem povedať, že tento zápisník obsahuje hrôzostrašné veci. Opisuje totiž určité udalosti. Udalosti, ktoré sa stali na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej.“
„Aj ja chodím na Rokfort,“ odpísal Harry náhlivo, „a tiež sa tu dejú hrôzostrašné veci. Vieš niečo o Tajomnej komnate?“
Srdce sa mu rozbúchalo ako zvon. Riddlova odpoveď sa objavila okamžite, jeho písmo však už nebolo také úhľadné, akoby chcel rýchlo napísať všetko, čo vie.
„Samozrejme, že viem o Tajomnej komnate. V škole nám vtedy vraveli, že je to len výmysel, že nič také neexistuje. Bola to však lož. Keď som bol piatak, komnatu ktosi otvoril, obluda zaútočila na niekoľkých študentov a jednu študentku dokonca zabila. Ja som dolapil človeka, ktorý komnatu otvoril, a toho potom vylúčili. Ale riaditeľ, profesor Dippet, ktorý sa hanbil, že sa také niečo na Rokforte vôbec stalo, mi zakázal povedať pravdu. Vymyslel historku o tom, že to dievča zomrelo nešťastnou náhodou. Ja som dostal za námahu krásnu, lesklú, gravírovanú trofej a bolo mi povedané, že mám držať jazyk za zubami. Vedel som však, že sa to môže stať znova. Obluda žije ďalej a ten, čo ju môže kedykoľvek vypustiť, neskončil za mrežami.“
Harry sa tak ponáhľal s odpoveďou, že takmer prevrhol kalamár.
„Teraz sa to deje znova. Niekto napadol troch študentov a nikto nevie, kto to spravil. Kto to bol naposledy?“
„Ak chceš, ukážem ti ho,“ odpovedal Riddle. „Mojim slovám veriť nemusíš. Môžem ťa však preniesť do svojich spomienok na tú noc, keď som ho chytil.“
Harry chvíľu váhal, pero nehybne viselo nad zápisníkom. Čo tým Riddle myslel? Ako môže niekoho preniesť do svojich spomienok? Nervózne sa pozrel smerom k dverám izby, v ktorej sa pomaly zotmelo. Keď sa opäť zahľadel na zápisník, vynárali sa z neho ďalšie slová.
„Dovoľ, aby som ti to ukázal.“
Harry sa na okamih zamyslel a potom napísal dve písmená.
„O.K.“
Stránky zápisníka sa začali samy obracať, akoby do nich zafúkal silný vietor, a zastavili sa v polovici, na mesiaci jún. Harry s otvorenými ústami hľadel, ako sa štvorček s dátumom 13. jún premenil na miniatúrnu televíznu obrazovku. Trasúcimi sa rukami zápisník zdvihol a priložil oko k malému okienku, ale skôr ako si stihol uvedomiť, čo robí, začal sa nakláňať dopredu. Okno sa zväčšovalo, zrazu prestal cítiť posteľ pod sebou a letel dolu hlavou otvorom v stránke do víru farieb a tieňov.
Odrazu zacítil, že sa nohami dotkol pevnej zeme, stál, chvejúc sa na celom tele, a rozmazané obrysy vôkol neho sa postupne zaostrovali.
Hneď vedel, kde je. Kruhová miestnosť so spiacimi podobizňami bola predsa Dumbledorova pracovňa – za stolom však sedel ktosi iný. Akýsi scvrknutý, vetchý čarodejník, na hlave mal iba niekoľko chumáčov bielych vlasov, čítal pri sviečke list. Harry toho muža nikdy predtým nevidel.
„Prepáčte,“ ozval sa nesmelo. „Nechcel som vás vyrušiť...
Ale čarodejník sa ani nepohol. Ďalej čítal a trochu sa pritom mračil. Harry podišiel bližšie k stolu a vyjachtaclass="underline" „Hm... tak ja pôjdem, dobre?“
Čarodejník si ho však naďalej nevšímal. Zdalo sa, že ho ani nepočul. Harrymu zišlo na um, že je možno nahluchlý, preto zvýšil hlas.
„Prepáčte, že som vás vyrušil. Už idem,“ zvolal.
Čarodejník si vzdychol, poskladal list, vstal, prešiel popri Harrym, ani sa naňho nepozrel, pristúpil k oknu a zatiahol závesy.
Obloha za oknom bola rubínovočervená, zrejme práve zapadalo slnko. Čarodejník sa vrátil k stolu, znova si sadol a nečinne hľadel na dvere.
Harry sa rozhliadal po miestnosti. Nevidel fénixa Félixa – ani žiadne bzučiace strieborné vynálezy. Toto bol Rokfort tak, ako ho poznal Riddle, takže riaditeľom je teraz tento neznámy čarodejník, nie Dumbledore, a on, Harry, je čosi ako prízrak, pre ľudí spred päťdesiatich rokov absolútne neviditeľný.
Odrazu ktosi zaklopal na dvere.
„Ďalej,“ povedal starý čarodejník slabým hláskom.
Vošiel asi šestnásťročný chlapec a sňal si z hlavy špicatý klobúk. Na hrudi sa mu leskol prefektský odznak. Bol oveľa vyšší od Harryho, mal však rovnaké, uhľovočierne vlasy.
„Ach, Riddle,“ povedal riaditeľ.
„Chceli ste so mnou hovoriť, profesor Dippet?“ opýtal sa Riddle. Zdalo sa, že je veľmi nervózny.
„Sadnite si,“ pokynul mu Dippet. „Práve som si prečítal list, ktorý ste mi poslali.“
„Aha,“ hlesol Riddle. Sadol si a pevne zopäl ruky.
„Môj milý chlapče,“ prihovoril sa mu Dippet milo, „vyzerá to tak, že nebudete môcť zostať cez leto v škole. Naozaj nechcete ísť na prázdniny domov?“
„Nie,“ odvetil Riddle bez váhania. „Oveľa radšej by som zostal na Rokforte, nechcem sa vrátiť do toho... do toho...“
„Cez prázdniny zostávate v muklovskom sirotinci, je tak?“ opýtal sa Dippet so záujmom.
„Áno, pane,“ odpovedal Riddle a mierne sa zapýril.
„Vy pochádzate z muklovskej rodiny?“
„Som pol na pol,“ odvetil Riddle. „Otec mukel, mama čarodejnica.“
„A obaja vaši rodičia sú...?“
„Mama zomrela, keď som sa narodil, pane. V sirotinci mi povedali, že mi ešte stihla dať meno – Tom po otcovi, Marvoloso po starom otcovi.“
Dippet súcitne mľaskol jazykom.
„Problém je v tom,“ vzdychol si, „že vo vašom prípade by sme síce mohli urobiť výnimku, no za súčasnej situácie...“
„Máte na mysli tie útoky, pane?“ spýtal sa Riddle a Harrymu až tak srdce poskočilo. Rýchlo pristúpil bližšie, aby mu nič neuniklo.
„Presne tak,“ povedal riaditeľ. „Môj milý chlapče, určite dokážete pochopiť, že by to bolo odo mňa bláznovstvo, keby som vám dovolil zostať tu, keď sa skončí školský rok. Zvlášť keď vezmeme do úvahy nedávnu tragédiu... smrť toho úbohého dievčatka... V tom vašom sirotinci budete v oveľa väčšom bezpečí. Ak mám byť úprimný, Ministerstvo mágie vraj uvažuje o zatvorení tejto školy. Nepodarilo sa nám totiž objasniť... hm... zdroj všetkých týchto nepríjemností...“
Riddlovi sa zúžili zreničky.
„Pane... a keby sme chytili vinníka... keby to všetko prestalo...“
„Ako to myslíte?“ opýtal sa Dippet chrapľavým hlasom a vzpriamil sa v kresle. „Riddle, chcete mi azda naznačiť, že o tých útokoch niečo viete?“
„Nie, pane,“ odvetil rýchlo Riddle.
Ale Harry bol presvedčený, že Riddle to ,nie‘ povedal podobným spôsobom, ako on nedávno Dumbledorovi.