Tlačil Harryho hore schodmi a rehotal sa pritom ako blázon.
A strýko Vernon svoje slovo dodržal. Na druhý deň ráno zohnal človeka, ktorý namontoval Harrymu na okno mrežu. A sám zmajstroval na spodku dverí otváraciu záklopku, aby mu tadiaľ mohli trikrát do dňa dávať stravu. Vždy ráno a večer mu dovolili ísť do kúpeľne a na záchod. Inak bol po celý čas zatvorený v izbe.
Prešli tri dni, Dursleyovci neprejavili ani náznak zľutovania, a Harry netušil, ako sa z tohto dostane. Ležal na posteli, pozoroval slnko, ako zapadá za mrežami okna, a zúfalo premýšľal, čo s ním len bude.
Keby sa aj čarami dostal von, načo by mu to bolo, keď ho za to vylúčia z Rokfortu? Práve zažíval svoje najstrašnejšie obdobie v dome na Privátnej ceste vôbec. Teraz, keď Dursleyovci vedeli, že ich nepremení na obrovské netopiere, prišiel aj o svoju jedinú zbraň. Dobby ho možno zachránil od hrozných vecí, čo sa majú diať na Rokforte, no všetko nasvedčovalo tomu, že i tak čoskoro zhynie od hladu.
Záklopka na dvierkach zarachotila, objavila sa ruka tety Petunie, ktorá vtisla do izby misku s polievkou z konzervy.
Harry, ktorému až tak skrúcalo vnútornosti od hladu, vyskočil z postele a vrhol sa na misku. Polievka bola úplne ľadová, no vypil ju na dva glgy. Potom prešiel k Hedviginej klietke a vyklopil kúsky gumovej zeleniny zo dna misky do jej prázdnej nádoby na žrádlo. Hedviga naježila perie a fľochla po ňom nanajvýš zhnuseným pohľadom.
„Nemala by si nad tým ohŕňať zobák – nič iné nemáme,“ povedal Harry skormútene.
Položil prázdnu misku na dlážku k záklopke a ľahol si opäť na posteľ s pocitom, že je ešte hladnejší, než bol predtým.
Ak bude ešte i o štyri týždne nažive, čo sa asi stane, keď sa neobjaví na Rokforte? Pošlú sem niekoho, aby zistil, prečo neprišiel? Podarí sa im Dursleyovcov prinútiť, aby ho pustili?
V izbe sa zotmelo. Vyčerpaný Harry, ktorému škvŕkalo v bruchu a v mysli sa mu vynárali stále tie isté otázky, na ktoré nepoznal odpovede, upadol napokon do nepokojného spánku.
Snívalo sa mu, že bol exponátom v ZOO a na klietke mal pripnutú tabuľku MLADISTVÝ ČARODEJNÍK. Ležal zúbožený a slabý na slamníku a ľudia naňho civeli pomedzi mreže. V dave zazrel Dobbyho tvár, zakričal naňho, aby mu pomohol, no Dobby naňho zavolaclass="underline" „Harry Potter je tu v bezpečí, pane!“ a zmizol. Potom sa objavili Dursleyovci, Dudley myksľoval mrežami a smial sa na ňom.
„Prestaň,“ hundral Harry, ktorému ten nepríjemný zvuk ešte viac mučil ubolenú hlavu. „Daj pokoj... odpáľ... nevidíš, že chcem spať...“
Otvoril oči. Cez okenné mreže dopadal do izby mesačný svit. A ktosi naňho naozaj civel pomedzi mreže: ktosi pehavý, červenovlasý a odlhonosý.
Na druhej strane Harryho okna bol Ron Weasley.
3
Brloh
„Ron,“ zašepkal Harry, vyliezol z postele a otvoril okno, aby sa mohli rozprávať pomedzi mreže. „Ron, ako si sa sem... čo to...?“
Keď si Harry uvedomil, čo vidí, zostal stáť s otvorenými ústami. Ron sa vykláňal cez zadné okienko starého tyrkysového auta, zaparkovaného vo vzduchu. Z predných sedadiel sa na Harryho usmievali Fred a George, Ronovi starší bratia.
„Všetko v poriadku, Harry?“ spýtal sa George.
„Čo je s tebou?“ chcel vedieť Ron. „Prečo si mi neodpísal? Minimálne dvanásťkrát som ťa pozval k nám a minule tatko prišiel z práce a povedal, že si dostal písomné napomenutie, lebo si čaroval pred muklami...“
„To som nebol ja... a ako sa to dozvedel?“
„Pracuje na ministerstve,“ povedal Ron. „Čo si zabudol, že nesmieme čarovať mimo školy...“
„Ty mi o tom niečo hovor,“ vzdychol si Harry, nespúšťajúc pohľad z lietajúceho auta.
„Ale, toto sa neráta,“ vysvetľoval Ron. „To sme si len požičali. Začaroval ho tatko, nie my. Ale robiť kúzla priamo pred muklami, a navyše pred takými, u ktorých bývaš...“
„Už som ti raz povedal, že to som nebol ja... ale to je na dlhšie vysvetľovanie... počuj, mohol by si na Rokforte povedať, že Dursleyovci ma tu zamkli a nedovolia mi vrátiť sa do školy, čarami si pomôcť nemôžem, lebo ministerstvo si bude myslieť, že som v priebehu troch dní po druhý raz porušil ich zákaz...“
„Upokoj sa, dobre?“ prerušil ho Ron. „Prišli sme, aby sme ťa vzali k nám.“
„Ale veď ani vy nesmiete čarovať...“
„Na to nepotrebujeme čary,“ povedal Ron, kývol hlavou smerom k predným sedadlám a uškrnul sa. „Nevšimol si si, kto je tu so mnou?“
„Priviaž to o mrežu,“ prikázal Fred a hodil Harrymu koniec lana.
„Ak sa Dursleyovci zobudia, je po mne,“ vzdychol si Harry, keď priväzoval pevne lano o kovovú tyč mreží a Fred začal túrovať auto.
„Neboj,“ upokojoval ho Fred, „ustúp trochu.“
Harry cúvol do tieňa vedľa Hedvigy, ktorá zrejme pochopila vážnosť situácie a ani nepípla. Motor zavýjal čoraz silnejšie, odrazu sa ozval strašný rachot, Fred vyletel s autom vysoko do vzduchu a mreža sa zrazu hompáľala niekoľko metrov nad zemou. Ron ju vyťahoval hore do auta a riadne sa pritom zadýchal. Harry napäto načúval, no v spálni Dursleyovcov bolo ticho.
Keď Ron uložil mrežu na zadné sedadlo vedľa seba,
Fred zaradil spiatočku a zacúval čo najbližšie k Harryho oknu.
„Nasadaj,“ povedal mu Ron.
„Ale veci do školy... prútik... metlu...“
„Kde ich máš?“
„Zamknuté v komore pod schodmi, no nemôžem vyjsť z izby...“
„Nijaký problém,“ vyhlásil George zo sedadla spolujazdca. „Uhni z cesty, Harry.“
Fred a George vkĺzli cez otvorené okno do izby ako mačky.
Tiež mi to mohlo zísť na um, pomyslel si Harry, keď George vybral z vrecka obyčajnú sponku do vlasov a pchal ju do zámky.
„Mnoho čarodejníkov považuje tento muklovský trik za stratu času,“ povedal Fred, „my osobne si však myslíme, že stojí za to naučiť sa ho, aj keď je trochu pomalý.“
Ozvalo sa slabé cvaknutie a dvere sa otvorili.
„Takže – my donesieme kufor – ty si zatiaľ pober všetky veci z izby a podaj ich Ronovi,“ zašepkal George.
„Pozor na posledný schod – vŕzga,“ upozornil dvojičky Harry, keď vykĺzli na tmavú chodbu.
Harry pobehoval po izbe, bral veci a podával ich cez okno Ronovi. Potom šiel pomôcť Fredovi a Georgeovi vyniesť kufor hore schodmi. Počul, ako strýko Vernon zakašľal.
Celí udychčaní vyšli až hore a prešli s kufrom Harryho izbou k otvorenému oknu. Fred preliezol naspäť do auta a pomáhal Ronovi ťahať, zatiaľ čo Harry s Georgeom tlačili z izby. Kufor sa centimeter po centimetri posúval cez okno.
Strýko Vernon opäť zakašľal.
„Už len kúsok,“ fučal Fred z auta. „Ešte raz poriadne zatlačte...“
Harry s Georgeom sa zapreli do kufra, ten sa zošuchol na zadné sedadlo auta.
„Super, ideme,“ zašepkal George.
No len čo sa Harry vyšplhal na parapetnú dosku, za chrbtom sa mu ozvalo hlasité zaškriekanie a hneď po ňom začul hromový hlas strýka Vernona.
„ZASE TÁ PREKLIATA SOVA!“
„Zabudol som na Hedvigu!“
Vo chvíli, keď na chodbe šťukol vypínač, Harry vyštartoval na opačnú stranu izby – schmatol Hedviginu klietku, trielil k oknu a podával ju Ronovi. Keď sa opäť štveral na bielizník pod oknom, strýko Vernon začal búchať na nezamknuté dvere – a tie sa rozleteli.
Stotinu sekundy ostal strýko Vernon stáť vo dverách. Potom zaručal ako rozzúrený býk, priskočil k Harrymu a zdrapil ho za členok.
Ron, Fred a George schmatli Harryho za ruky a ťahali tak silno, ako len vládali.
„Petunia!“ zareval strýko Vernon. „On chce ujsť! ON CHCE UJSŤ!“
Weasleyovci však mocne trhli a Harryho noha vykĺzla z pevného zovretia strýka Vernona – Harry sa ocitol v aute – zabuchol dvere...