Dippet sa opäť zhrbil v kresle a zatváril sa trochu sklamane.
„Môžete ísť, Tom...“
Riddle vstal a vykĺzol z miestnosti. Harry vyšiel za ním.
Zišli dolu točitým schodišťom a vynorili sa na tmavej chodbe hneď vedľa kamennej obludy. Riddle zastal, Harry urobil to isté a pozoroval ho. Vycítil, že Riddle premýšľa o niečom dôležitom. Hrýzol si totiž pery a na čele sa mu urobili vrásky.
A odrazu, zrejme celkom náhle, dospel k rozhodnutiu, vykročil a Harry sa nehlučne kĺzal za ním. Po celý čas nikoho nestretli, no keď prišli do vstupnej haly, z mramorového schodišťa zavolal na Riddla vysoký čarodejník s dlhými gaštanovými vlasmi a bradou.
„Čo tu robíte tak neskoro večer, Tom?“
Harry nemohol od toho čarodejníka oči odtrhnúť. Nebol to nik iný ako Dumbledore, len o päťdesiat rokov mladší.
„Bol som u riaditeľa, pane,“ vysvetľoval Riddle.
„Dobre, ale teraz už choďte rovno do postele,“ prikázal mu Dumbledore a zahľadel sa na Riddla prenikavým pohľadom, ktorý Harry tak dôverne poznal. „V týchto dňoch je lepšie nepotĺkať sa zbytočne po chodbách. Odkedy...“
Hlboko si vzdychol, zaželal Riddlovi dobrú noc a vzdialil sa. Riddle počkal, kým mu zmizne z dohľadu, a potom náhlivo vykročil smerom ku kamennému schodišťu vedúcemu do podzemných žalárov, s Harrym v pätách.
No aké bolo Harryho sklamanie, keď ho Riddle nezaviedol do tajnej chodby, ani do utajeného tunela, ale do žalára, v ktorom mávali hodiny elixírov so Snapom. Všetky fakle boli pozhasínané a keď Riddle privrel dvere, Harry videl iba obrysy tmavej postavy, ktorá nehybne stála pri dverách a pozorovala chodbu.
Harry mal pocit, že tam čakali asi hodinu. Riddle ešte vždy stál ako socha a medzierkou medzi dverami hľadel von. Harryho to už prestávalo baviť, najradšej by sa bol vrátil do súčasnosti, keď sa odrazu za dverami ozval akýsi zvuk.
Ktosi sa zakrádal po chodbe. Nech už to bol ktokoľvek, prešiel popri žalári, v ktorom sa ukrývali spolu s Riddlom. Riddle potichučky ako myška vykĺzol z dverí a vyšiel na chodbu. Harry kráčal po prstoch za ním a celkom zabudol, že ho vlastne nik nepočuje.
Asi päť minút prenasledovali tie kroky, keď tu Riddle náhle zastal a naklonil hlavu smerom k novým zvukom. Harry počul, ako niekde zaškrípali dvere a ktosi chrapľavo šepká.
„No poď... musíš ísť preč... no tak poď... vlez si sem...“
Ten hlas mu bol dáky povedomý...
Odrazu Riddle vyskočil spoza rohu. Harry za ním. Zbadal tieň akéhosi velikánskeho chlapca, ktorý sa hrbil pred otvorenými dverami a vedľa neho stála velikánska debna.
„Zdravím ťa, Rubeus,“ povedal Riddle ostro.
Chlapec zabuchol dvere a oprel sa o ne.
„Čo tu robíš, Tom?“
Riddle pristúpil bližšie k nemu.
„Je po všetkom,“ povedal. „Rozhodol som sa, že to na teba poviem, Rubeus. Chcú totiž zatvoriť školu, ak sa tie útoky neskončia.“
„Šmária, o čom to...“
„Viem, že si nechcel nikoho zabiť. Ale chovať obludy ako domáce zvieratká, to nie je najlepší nápad. Vypustil si ju zrejme len preto, aby si trochu pobehala...“
„Nikdy nikoho nezabila!“ zvolal veľký chlapec a pritisol sa silnejšie o dvere. Harry počul, ako sa spoza neho ozýva čudné šušťanie a cvakanie.
„No tak, Rubeus,“ pokračoval Riddle a pristúpil tesne k nemu. „Zajtra sem prídu rodičia toho mŕtveho dievčaťa. Jediné, čo môže Rokfort spraviť, je ubezpečiť ich, že tá obluda, čo zabila ich dcéru, je už zneškodnená...“
„On to neurobil!“ zreval chlapec a ozvena jeho hlasu sa rozliehala po tmavej chodbe. „On to neurobil! Namojdušu, že nie!“
„Ustúp,“ prikázal mu Riddle a vytiahol prútik.
Chodbou prebleskla oslnivá žiara. Dvere za mohutným chlapcom sa rozleteli s takou silou, že ho hodilo o náprotivnú stenu. Harry pri pohľade na to, čo z nich vyšlo, vyrazil zo seba dlhý, prenikavý výkrik, ktorý však nik nepočul...
Obrovské, spletité chlpaté telo a klbko čiernych nôh; lesk početných očí a pár hryzadiel ostrých ako britva – Riddle opäť zdvihol prútik nad hlavu, no prineskoro. Obluda ho odhodila nabok, odcupitala chodbou a zmizla z dohľadu. Riddle s námahou vstal a hľadel za ňou. Zodvihol prútik, no ten veľký chalan naňho skočil, prútik mu vytrhol, odhodil ho a pritom revaclass="underline" „NIEEEEE!“
Odrazu sa všetko okolo neho začalo krútiť a úplne sa zotmelo. Harry cítil, že padá a padá, až napokon s rachotom dopadol na svoju baldachýnovú posteľ v chrabromilskom internáte a ostal tam ležať roztiahnutý s Riddlovým roztvoreným zápisníkom na bruchu.
Ešte ani nestihol poriadne lapiť dych, keď sa dvere izby otvorili a vošiel Ron.
„Tak tu si,“ potešil sa.
Harry sa posadil. Potil sa a triasol na celom tele.
„Čo ti je?“ preľakol sa Ron.
„Bol to Hagrid. Hagrid pred päťdesiatimi rokmi otvoril Tajomnú komnatu.“
14
Kornelius Fudge
Harry, Ron a Hermiona vedeli, že Hagrid holduje dosť nešťastnej záľube v obrovských a hrôzostrašných tvoroch. Keď boli prváci, pokúšal sa chovať vo svojej drevenej chatrči draka. Veľmi dlho tiež trvalo, kým zabudli na ďalšiu príšeru – trojhlavého psa, ktorého pomenoval „Chlpáčik“. A Harrymu bolo úplne jasné, že keď sa Hagrid ako chlapec dozvedel o nejakej oblude, ukrytej kdesi v hrade, urobil všetko pre to, aby sa k nej priblížil. Zrejme sa nevedel zmieriť s tým, že obluda je tak dlho zatvorená, a mal pocit, že by si mala trochu pretiahnuť svoje početné nohy; Harry si vedel živo predstaviť, ako sa trinásťročný Hagrid pokúša nasadiť jej dokonca obojok s retiazkou. Bol si však absolútne istý, že Hagrid nikdy nemal v úmysle niekoho zabiť.
Harry veru aj oľutoval, že prišiel na to, ako funguje Riddlov zápisník. Ron s Hermionou ho nútili, aby im stále dokola rozprával o tom, čo videl, mal toho už po krk, rovnako ako mal po krk stále tých istých debát, čo nasledovali.
„Čo ak Riddle chytil toho nesprávneho?“ rozmýšľala Hermiona nahlas. „Možno bola v tom čase na hrade aj iná obluda a tá napádala ľudí...“
„Ty si myslíš, že sa tu budú premávať obludy v zástupoch a nik si ich nevšimne?“ poznamenal Ron sucho.
„Vedeli sme predsa, že Hagrida vyhodili,“ povedal Harry smutne. „A keď Hagrida vykopli, zrejme tie útoky prestali. Inak by Riddlovi predsa nedávali tú cenu.“
Ron to skúsil z inej strany.
„Riddle mi hrozne pripomína Percyho – a vôbec, kto ho nútil, aby Hagrida udal?“
„Ale tá obluda niekoho zabila, Ron,“ pripomenula mu Hermiona.
„A keby Rokfort zavreli, Riddle by musel ísť do nejakého muklovského sirotinca,“ doplnil ju Harry. „Vôbec sa mu nečudujem, že tu chcel zostať...“
„Ty si stretol Hagrida v Zašitej uličke, však, Harry?“
„Kupoval tam mäsožravý prostriedok proti slimákom,“ povedal Harry rýchlo.
Všetci traja zmĺkli. Po dlhej chvíli napokon Hermiona váhavým hlasom vyslovila to, čoho sa všetci tak obávali.
„Nemyslíte si, že by sme mali za ním zájsť a opýtať sa ho na to?“
„To už len bude návšteva,“ poznamenal Ron. „Ahoj, Hagrid. Prezraď nám, nevypustil si z hradu v poslednom čase niečo zúrivé a chlpaté?“
Napokon sa dohodli, že pokiaľ nedôjde k ďalšiemu útoku, Hagridovi nič nepovedia. Odvtedy, čo Harry naposledy začul ten hlas bez tela, uplynulo veľa dní a oni dúfali, že sa s Hagridom už nebudú musieť rozprávať o tom, prečo ho vyhodili zo školy. Odo dňa, čo Justin a Takmer bezhlavý Nick znehybneli, prešli už skoro štyri mesiace a na Rokforte boli takmer všetci presvedčení, že útočník, nech už to bol ktokoľvek, to zrejme nadobro vzdal. Ducha Zloducha už unavila tá jeho odrhovačka „Pozor na Pottera, hrozného netvora...“ Ernie Macmillan raz na herbológii dokonca Harryho slušne požiadal, aby mu podal vedro so skákajúcimi žabami, a v marci v skleníku číslo tri zorganizovalo niekoľko mandragor hlučný a neviazaný žúr. Profesorka Sproutová z toho mala veľkú radosť.