„Vo chvíli, keď začnú liezť jedna druhej do kvetináča, budeme vedieť, že sú už úplne dospelé,“ povedala Harrymu. „A potom budeme môcť konečne oživiť tých nešťastníkov v nemocničnom krídle.“
Cez veľkonočné prázdniny sa však druháci museli pasovať s celkom iným problémom. Mali si premyslieť, o aké predmety majú v treťom ročníku záujem, a Hermiona, hádam ako jediná, pristupovala k tomu smrteľne vážne.
„Môže to ovplyvniť našu budúcnosť,“ povedala Harrymu s Ronom, ktorí si šli nad zoznamom nových voliteľných predmetov oči vyočiť a sem-tam niektorý zaškrtli.
„Elixíry rozhodne vypustím,“ povedal Harry.
„Tie sú povinné,“ vzdychol si Ron smutne. „Všetky staré predmety nám zostávajú, keby sa dalo, ja by som ako prvú vyčiarkol obranu proti čiernej mágii.“
„Ten predmet je predsa nesmierne dôležitý!“ pohoršovala sa Hermiona.
„Nesmel by ho však učiť Lockhart,“ odsekol Ron. „Doteraz nás naučil iba to, ako sa z klietky vypúšťajú piadimužíci.“
Nevillovi poslali všetky čarodejnice a čarodejníci z ich rodiny listy, v ktorých mu radili, pravdaže, každý inak, ktorý predmet si má vybrať. Zmätený a ustarostený čítal ten zoznam znova a znova, pomáhajúc si pritom jazykom, a podchvíľou sa vypytoval ľudí, či je podľa nich aritmotyka ťažšia ako štúdium starovekých magických znakov. Dean Thomas, ktorý podobne ako Harry vyrastal u muklov, to napokon vzdal, zatvoril oči a niekoľkokrát priložil k pergamenu špičku prútika; predmety, ktorých sa dotkla, zaškrtol. Hermiona sa neradila s nikým a prihlásila sa na všetky predmety.
Harry sa trpko usmial pri pomyslení, ako by asi strýko Vernon s tetou Petuniou reagovali, keby sa chcel s nimi poradiť o svojej čarodejníckej budúcnosti. Nie že by mu nemal kto poradiť: Percy Weasley sa s ním s radosťou podelil o svoje skúsenosti.
„Záleží na tom, čo chceš robiť,“ povedal. „Nikdy nie je príliš skoro myslieť na budúcnosť, preto by som navrhoval veštenie. Ľudia vravia, že život a zvyky muklov za veľa nestoja, ja osobne si však myslím, že čarodejníci by sa mali podrobne oboznámiť aj s nečarodejníckym svetom, zvlášť ak uvažujú o tom, že budú možno neskôr pracovať v úzkom kontakte s nimi – pozri sa na môjho tatka, ten sa s muklami stretáva dennodenne. Brat Charlie odjakživa inklinoval skôr k práci v teréne, preto si zvolil starostlivosť o zázračné tvory. Vyber si, čo ti je najbližšie, Harry.“
No Harrymu sa zdalo, že jediné, čo mu je blízke, je metlobal. Napokon si vybral tie isté predmety čo Ron, povedal si totiž, že ak sa mu aj nebude dariť, je dobré mať nablízku niekoho, kto mu ochotne pomôže.
V nasledujúcom metlobalovom zápase mal Chrabromil nastúpiť proti Bifľomoru. Wood naliehal, že musia trénovať každý deň aj po večeri, takže Harry okrem metlobalu a domácich úloh nič iné nestíhal. Ešte šťastie, že sa umúdrilo počasie, konečne už nepršalo, a keď Harry večer pred sobotňajším zápasom kráčal po schodoch na internátnu izbu, aby si odložil metlu, mal pocit, že Chrabromil ešte nikdy nemal také šance na zisk Školského pohára ako tento rok.
Jeho radostná nálada však netrvala dlho. Keď vyšiel po schodoch vedúcich k ich izbe, zrazil sa s Nevillom Longbottomom, ktorý bol od hrôzy celý bez seba.
„Harry... neviem, kto to urobil... keď som vošiel, už to tak bolo...“
Ustráchane hľadel na Harryho a otvoril dvere.
Obsah Harryho kufra bol rozhádzaný po celej izbe. Na zemi ležal jeho roztrhnutý habit. Posteľné obliečky boli zvlečené, všetky zásuvky na nočnom stolíku povyťahované a ich obsah vysypaný na matraci.
Harry podišiel k posteli, ústa dokorán, a stúpil na niekoľko listov, vytrhnutých z Potuliek s trolmi. Keď spolu s Nevillom naťahovali na posteľ plachtu, vošli do izby Ron s Deanom a Seamusom. Dean nahlas zanadával.
„Čo sa stalo, Harry?“
„Netuším,“ odvetil Harry. Ron však skúmavo hľadel na Harryho habity. Vrecká na nich boli povyvracané.
„Vyzerá to tak, že čosi hľadali,“ povedal Ron. „Nechýba ti nič?“
Harry začal dvíhať veci zo zeme a hádzal ich do kufra. Keď hodil dnu poslednú z Lockhartových kníh, zistil, čo chýba.
„Zmizol Riddlov zápisník,“ pošepol Ronovi.
„Čože?“
Harry kývol hlavou ku dverám a spoločne s Ronom vyšli von. Zbehli do chrabromilskej klubovne. Bola poloprázdna. Prisadli si k Hermione, ktorá sedela sama a čítala knihu s názvom Ako čo najrýchlejšie rozlúštiť magické znaky.
Hermionu tá správa úplne vydesila.
„Ale veď... to mohol vziať iba niekto z Chrabromilu... nik iný predsa nevie heslo...“
„Máš pravdu,“ súhlasil s ňou Harry.
Na druhý deň ráno sa zobudili do nádherného dňa, svietilo slniečko a pofukoval svieži vetrík.
„Ideálne podmienky na metlobal!“ zvolal Wood nadšene pri chrabromilskom stole, keď nakladal hráčom na taniere praženicu. „Harry, vzchop sa, musíš sa poriadne najesť.“
Harry pohľadom kĺzal po ľuďoch sediacich pri plnom chrabromilskom stole a rozmýšľal, či je medzi nimi aj nový majiteľ Riddlovho zápisníka. Hermiona mu dohovárala, aby tú krádež oznámil, Harrymu sa však tá myšlienka nepozdávala. Musel by učiteľom porozprávať všetko o tom zápisníku, a koľko ľudí na škole vie, prečo Hagrida pred päťdesiatimi rokmi vyhodili zo školy? Nechcel byť tým, kto ten prípad opäť vytiahne na svetlo.
Keď spolu s Ronom a Hermionou vychádzal z Veľkej siene a šiel si po veci na metlobal, do jeho neustále sa rozrastajúceho zoznamu starostí pribudla ďalšia. Len čo položil nohu na mramorové schodište, začul to znova...
„Chcem zabiť... dovoľ mi rozpárať... roztrhať...“
Nahlas vykríkol a Ron s Hermionou od laku uskočili.
„Ten hlas!“ zvolal Harry, obzerajúc sa ponad plece. „Zasa som ho počul – vy nie?“
Ron pokrútil hlavou, oči mal doširoka roztvorené. Hermiona si však plesla dlaňou do čela.
„Harry... tuším som na niečo prišla! Musím rýchlo do knižnice!“
A vybehla hore schodmi.
„Na čo také mohla prísť?“ spýtal sa Harry roztržito a stále sa rozhliadal vôkol seba, či nezistí, odkiaľ ten hlas vychádzal.
„Určite na niečo, na čo by som ja v živote neprišiel,“ krútil Ron nechápavo hlavou.
„Ale prečo išla do knižnice?“
„Pretože tam chodí vždy,“ pokrčil plecami Ron. „Keď si niečím nie je istá, beží do knižnice.“
Harry tam váhavo stál, pokúšal sa znova zachytiť ten hlas, no z Veľkej siene sa medzitým začali trúsiť študenti, nahlas sa rozprávali a hrnuli sa k hlavnému vchodu, aby si obsadili dobré miesta na metlobalovom štadióne.
„Radšej si švihni,“ súril ho Ron. „Už je takmer jedenásť... zápas...“
Harry vybehol do Chrabromilskej veže, schytil svoj Nimbus 2000 a pridal sa k bzučiacemu davu na trávniku pred školou, hoci mysľou bol ešte stále v hrade pri tom hlase bez tela. Keď si v šatni navliekal chrabromilský habit, v duchu sa utešoval tým, že v hrade nik nezostal, lebo všetci sú na metlobalovom zápase.
Príchod oboch tímov sprevádzal ohlušujúci potlesk. Oliver Wood vyletel do vzduchu a dal si zahrievací okruh okolo bránkoviska. Madam Hoochová vypustila lopty. Hráči Bifľomoru, hrajúci v kanárikovožltom, stáli v hlúčiku a tréner im dával posledné pokyny.
Harry práve vysadal na metlu, keď stredom ihriska napoly kráčala, napoly bežala profesorka McGonagallová a v ruke držala obrovský purpurovočervený megafón.