Harry mal pocit, akoby mu akási ľadová ruka zovrela srdce.
„Zápas sa ruší,“ oznámila profesorka McGonagallová cez megafón plným tribúnam. Ozvalo sa húkanie a výkriky. Zronený Oliver Wood pristál na trávniku a bežal k profesorke McGonagallovej, ani nezosadol z metly.
„Ale, pani profesorka!“ protestoval. „Musíme predsa hrať... ide nám o pohár... Chrabromil...“
Profesorka McGonagallová si ho však nevšímala a ďalej kričala do megafónu:
„Všetci študenti nech sa hneď a zaraz zhromaždia vo svojich klubovniach, vedúci jednotlivých fakúlt im povedia, čo majú robiť. Podľa možnosti čo najrýchlejšie!“
Potom spustila megafón a pokynula Harrymu, aby prišiel k nej.
„Potter, vy poďte so mnou...“
Harry premýšľal, čo také zasa vyparatil, a vtom si všimol, že z nahnevaného davu študentov sa oddelil Ron. Pribehol k nim a spoločne zamierili k hradu. Harryho prekvapilo, že profesorka McGonagallová proti tomu nič nenamietala.
„Áno, bude lepšie, ak pôjdete s nami aj vy, Weasley...“
Niektorí študenti dávali nahlas najavo svoju nespokojnosť s odvolaním zápasu, iní sa tvárili znepokojene. Harry s Ronom kráčali za profesorkou McGonagallovou späť do školy a potom mramorovými schodmi nahor. Tentoraz však nešli do pracovne niektorého z učiteľov.
„Bude to pre vás asi šok,“ prihovorila sa im profesorka McGonagallová, keď sa blížili k ošetrovni. „Znova sa to stalo.. a opäť dvojitý útok...“
Harrymu skrútilo žalúdok. Profesorka McGonagallová otvorila dvere a oni s Ronom vošli dnu.
Madam Pomfreyová sa práve skláňala nad nejakou piatačkou s kučeravými vlasmi. Harry si uvedomil, že to je tá študentka z Bystrohlavu, ktorej sa vtedy pýtali na cestu do slizolinskej klubovne. A na vedľajšej posteli...
„Hermiona!“ zastenal Ron.
Hermiona ležala celkom nehybne, sklovité oči mala dokorán.
„Našli ich neďaleko knižnice,“ povedala profesorka McGonagallová. „Vie mi to niektorý z vás vysvetliť? Toto ležalo na zemi vedľa nej...“
Ukázala im malé, okrúhle zrkadielko.
Harry s Ronom pokrútili hlavou a nepúšťali oči z Hermiony.
„Odprevadím vás do Chrabromilskej veže,“ povedala napokon profesorka McGonagallová ustarosteným hlasom. „Musím dať žiakom ďalšie inštrukcie.“
„Všetci študenti musia byť najneskôr o šiestej večer v klubovni! Po tomto čase nesmie nik opustiť internát! Na každú vyučovaciu hodinu vás odprevadí príslušný učiteľ! Nikto zo žiakov nesmie ísť bez dozoru ani na WC! Všetky metlobalové tréningy a zápasy sa odkladajú na neurčito! Večerné aktivity sa rušia!“
Žiaci v preplnenej chrabromilskej klubovni počúvali profesorku McGonagallovú mlčky. Tá zrolovala pergamen, z ktorého čítala, a tak trochu priduseným hlasom povedala: „Nemusím azda dodávať, že dávno som už nebola taká ustarostená. Je nanajvýš pravdepodobné, že ak v dohľadnom čase nechytíme vinníka, zodpovedného za všetky tie útoky, našu školu zatvoria. Preto naliehavo žiadam každého, kto má pocit, že by v tejto veci vedel pomôcť, aby nám to oznámil.“
Tak trochu nemotorne preliezla cez otvor v stene a medzi študentmi Chrabromilu vypukla živá debata.
„Medzi obeťami sú dvaja študenti z Chrabromilu, samozrejme, ak nerátame chrabromilského ducha, jeden z Bystrohlavu a jeden z Bifľomoru,“ vypočítaval na prstoch Jordan Lee, ktorý sa priatelil s weasleyovskými dvojičkami. „To si vážne ani jeden z učiteľov nevšimol, že medzi postihnutými nie je nik zo Slizolinu? Podľa mňa je úplne jasné, že to robí niekto od nich. Slizolinov potomok, slizolinská obluda... prečo všetkých Slizolinčanov jednoducho nevyrazia?“ zvolal na plné hrdlo, zatiaľ čo ostatní prikyvovali a kde-tu sa dokonca ozval potlesk.
Percy Weasley sedel v kresle za Jordanom, no svoj názor výnimočne nezverejnil. Bol veľmi bledý a na tvári mal nechápavý výraz.
„Percyho to riadne vzalo,“ pošepol George Harrymu. „To dievča z Bystrohlavu – Penelopa Clearwaterová – je tiež prefektka. Zrejme si doteraz nepripustil, že by obluda mohla napadnúť aj prefekta.“
Harry ho však počúval iba na pol ucha. V mysli sa mu stále vynáral obraz Hermiony, ako leží na nemocničnom lôžku sťaby vytesaná do kameňa. Ak toho útočníka v dohľadnom čase nedolapia, naveky bude musieť žiť s Dursleyovcami. Tom Riddle zradil Hagrida, lebo sa nedokázal zmieriť s tým, že keď zatvoria školu, bude sa musieť vrátiť do sirotinca. Harry teraz presne vedel, ako sa vtedy Riddle cítil.
„Čo urobíme?“ pošepol Ron Harrymu do ucha. „Myslíš si, že podozrievajú Hagrida?“
„Musíme sa s ním porozprávať,“ povedal Harry odhodlane. „Neverím, že to tentoraz bol on, no ak pred päťdesiatimi rokmi naozaj tú obludu vypustil, bude vedieť, ako sa dostať do Tajomnej komnaty, a to nám stačí.“
„Ale profesorka McGonagallová kázala, aby sme mimo vyučovania zostali vo veži...“
„Mám taký pocit,“ povedal Harry sprisahanecky, „že je načase prevetrať otcov neviditeľný plášť.“
Harry po svojom otcovi zdedil jedinú vec: dlhý, striebristý neviditeľný plášť. A to bola teraz ich jediná možnosť, ako sa dostať zo školy za Hagridom tak, aby ich nikto nevidel. Ľahli si spať ako zvyčajne, počkali, kým sa Neville, Dean a Seamus prestanú rozprávať o Tajomnej komnate a konečne zaspia, potom vstali, znova sa obliekli a prehodili cez seba plášť.
Cesta po chodbách, inokedy tmavých a pustých, však nebola taká jednoduchá. Harry mal už za sebou niekoľko nočných potuliek, no nikdy tu nebolo po západe slnka tak rušno ako teraz. Učitelia, prefekti i duchovia sa premávali po hrade vo dvojiciach a sliedili, či neuvidia niečo podozrivé. Neviditeľný plášť ich síce ukryl, no zvuky, ktoré vydávali, neutlmil, a Ron sa v jednej chvíli potkol iba pár metrov od miesta, kde hliadkoval Snape.
Ešte šťastie, že práve v okamihu, keď Ron zahrešil, Snape kýchol. Obom úžasne odľahlo, keď dorazili k dubovej bráne a vykĺzli z hradu von.
Bola jasná mesačná noc. Náhlili sa k vysvieteným oknám Hagridovej chatrče a plášť si vyzliekli, až keď stáli na prahu jeho dverí.
Vzápätí zaklopali a Hagrid prudko otvoril dvere. Stáli mu zočivoči a on na nich mieril kusou. Za ním zúrivo brechal Tesák.
„Ach,“ vydýchol si, spustil kušu a prekvapený na nich hľadel. „Šmária, čo vy tu?“
„To máš načo?“ spýtal sa ho Harry, keď vošli dnu, ukazujúc na kušu.
„Ale... to len tak...“ hundral Hagrid. „Som si myslel, že... veď je to fuk... sadnite si... spravím čaj...“
Vôbec však nevedel, čo robí. Takmer uhasil oheň, keď mu naň z kotlíka vyšplechla voda, potom zas obrovskou rukou nešikovne drgol do kanvice na čaj a tá sa rozbila.
„Je ti niečo, Hagrid?“ opýtal sa ho Harry. „Ozaj, počul si o Hermione?“
„Hej, počul, počul,“ odvetil Hagrid zlomeným hlasom.
Celý čas nervózne hľadel na okná. Obom nalial do obrovských šálok vriacu vodu (na čajové vrecúška celkom zabudol) a práve kládol na tanier kusisko ovocnej torty, keď ktosi silno zabúchal na dvere.
Hagridovi vypadla torta z rúk. Harry s Ronom si vymenili vystrašené pohľady, rýchlo cez seba prehodili neviditeľný plášť a schovali sa do rohu. Hagrid pohľadom skontroloval, či ich naozaj nevidno, schmatol kušu a opäť prudko roztvoril dvere.
„Dobrý večer, Hagrid.“
Bol to Dumbledore. Vošiel dnu a tváril sa smrteľne vážne. Za ním sa objavil veľmi čudne vyzerajúci pán.
Neznámy muž mal strapaté sivé vlasy, tváril sa zmätene a na sebe mal neuveriteľnú kombináciu odevov: páskovaný oblek, šarlátovočervenú kravatu a špicaté ružové topánky. Pod pazuchou si držal trávovozelený klobúk.