„To je tatkov šéf!“ zašepkal Ron. „Kornelius Fudge, minister mágie!“
Harry drgol Rona lakťom, aby bol ticho.
Hagrid zbledol a začal sa potiť. Klesol do jedného z kresiel a vystrašene pozeral raz na Dumbledora, raz na Fudgea.
„Je to zlé, Hagrid,“ prehovoril Fudge priškrtene. „Veľmi zlé. Musel som prísť. Štyri útoky na ľudí s muklovským pôvodom. Zašlo to priďaleko. Ministerstvo musí konať.“
„Ja som fakt nikdy...“ začal Hagrid a skúmavo sa zahľadel na Dumbledora. „Pán profesor Dumbledore, šak vy viete, že som nikdy...“
„Bol by som rád, Kornelius, keby ste zvážili, že Hagrid má moju plnú dôveru,“ povedal Dumbledore, mračiac sa na Fudgea.
„Pozrite sa, Albus,“ povedal Fudge nervózne. „Hagridove záznamy hovoria proti nemu. Ministerstvo musí konať... členovia správnej rady školy čakajú...“
„Ja vás však, Kornelius, opätovne upozorňujem, že ak Hagrida odvediete, absolútne nič tým nevyriešite,“ prerušil ho Dumbledore. Modré oči mu blčali, Harry ho takého nahnevaného ešte nevidel.
„Pozrite sa na to z môjho pohľadu,“ vysvetľoval mu Fudge a nervózne sa pritom hral s klobúkom. „Som pod obrovským tlakom. Musím niečo urobiť. Ak sa ukáže, že to nebol Hagrid, vráti sa späť, akoby sa nič nestalo. Teraz však musí ísť s nami. Musí. Je mojou povinnosťou...“
„S vami?“ opýtal sa Hagrid zhrozene a celý sa roztriasol. „A kam?“
„Nebude to nadlho,“ povedal Fudge a vyhol sa Hagridovmu pohľadu. „Nemá to byť trest, Hagrid, len bezpečnostné opatrenie. Ak chytia niekoho iného, pustíme vás a dodatočne sa vám ospravedlníme...“
„Šak nie do Azkabanu?“ opýtal sa Hagrid priduseným hlasom.
No skôr ako Fudge stihol odpovedať, znova ktosi zabúchal na dvere.
Dumbledore šiel otvoriť. Tentoraz štuchol Harry Rona, ten zjojkol.
Do Hagridovej chatrče vošiel pán Lucius Malfoy zahalený v dlhom čiernom cestovnom plášti a na tvári mal ten svoj mrazivý a spokojný výraz. Tesák začal vrčať.
„Tak už ste tu, Fudge,“ povedal uznanlivo. „Dobre, dobre...“
„Čo tu chcete?“ obrátil sa naňho Hagrid nevrlo. „Vypadnite z môjho domu!“
„Milý môj, verte, že mi nie je príliš veľkým potešením byť vo vnútri vášho... hm... tomuto hovoríte dom?“ Lucius Malfoy sa rozhliadol po malej miestnosti a posmešne sa uškrnul. „Volal som do školy a tam mi povedali, že riaditeľa nájdem tu.“
„A čo ste mi chceli povedať, Lucius?“ opýtal sa Dumbledore. Správal sa síce zdvorilo, no plamene mu v modrých očiach blčali naďalej.
„Hroznú vec, Dumbledore,“ povedal Malfoy afektovane, vyťahujúc dlhý zvitok pergamenu, „členovia správnej rady sú toho názoru, že je najvyšší čas, aby ste odstúpili. Toto tu je príkaz na dočasné zbavenie funkcie – je na ňom všetkých dvanásť podpisov. Mrzí ma to, no zdá sa nám, že sa vám to vymklo z rúk. Ku koľkým útokom doteraz došlo? Dnes popoludní to boli ďalší dvaja, nie? Ak to takto pôjde ďalej, o chvíľu nebude na Rokforte jediného študenta s muklovským pôvodom, a všetci dobre vieme, aká hrozná strata by to bola pre školu.“
„Tak to teda nie, Lucius,“ zvolal Fudge vystrašene, „zbaviť Dumbledora funkcie... nie, nie... nič horšie by sme v tejto situácii nemohli urobiť...“
„Vymenovanie... a odvolávanie... riaditeľa školy je záležitosťou správnej rady, Fudge,“ povedal pán Malfoy úlisne. „A keďže sa Dumbledorovi nepodarilo tie útoky zastaviť...“
„Pozrite sa, Malfoy, ak im nedokázal zabrániť Dumbledore,“ ozval sa Fudge a nad hornou perou sa mu objavili kvapky potu, „kto iný to podľa vás dokáže?“
„Čas ukáže,“ odvetil mu Malfoy s posmešnou grimasou. „No keďže sme všetci dvanásti hlasovali...“
Hagrid odrazu vyskočil a huňatá čierna hlava sa mu dotkla plafónu.
„A koľkým ste sa vyhrážali, aby boli za, Malfoy, čo?“ zahučal.
„Milý môj, kroťte sa, ten váš divý temperament vám môže narobiť nepríjemnosti,“ povedal pokojne Malfoy. „Radím vám, aby ste sa so strážcami v Azkabane nerozprávali takýmto tónom. Určite sa im to nebude páčiť.“
„Len dajte Dumbledora preč!“ zrúkol Hagrid, na čo sa Tesák od strachu schúlil a zaliezol do svojho koša. „Dajte ho preč a muklovským čarodejníkom už nič nepomôže! Všetkých ich vyhubia!“
„Upokojte sa, Hagrid,“ zahriakol ho Dumbledore. Pozrel sa na Luciusa Malfoya.
„Ak si správna rada želá, aby som odstúpil, samozrejme, že to urobím...“
„Ale...“ jachtal Fudge.
„Nie!“ zreval Hagrid.
Dumbledorove prenikavé modré zreničky uprene hľadeli do ľadovosivých očí Luciusa Malfoya.
„Chcem však povedať,“ pokračoval Dumbledore, pričom slová vyslovoval veľmi pomaly a zreteľne, aby mu všetci dobre rozumeli, „že z tejto školy naozaj odídem až vtedy, ak sa tu nenájde jediný človek, ktorý by si ma ešte vážil. A chcem tiež, aby ste vedeli, že každému, kto ma bude na Rokforte potrebovať, ochotne pomôžem.“
V jednej chvíli by bol Harry odprisahal, že Dumbledorove oči zablúdili do rohu, v ktorom stáli oni dvaja s Ronom.
„Úžasne dojemné,“ povedal Malfoy a sklonil hlavu. „Budete nám všetkým chýbať... hm... máte naozaj svojský názor na to, ako riadiť školu, Albus, ja len dúfam, že vášmu nástupcovi sa podarí zabrániť ďalšiemu... hm... zabíjaniu.“
Podišiel k dverám, otvoril ich a vyprevadil Dumbledora von. Fudge žmolil v rukách klobúk a čakal, kým sa Hagrid pohne, ten však stál ako prikovaný, zhlboka sa nadýchol a pomaly vyhlásiclass="underline" „Ak sa chce niekto dozvedieť viac, nech ide za pavúkmi. Ukážu mu cestu! To je, namojdušu, všetko.“
Fudge naňho nechápavo hľadel.
„Už idem,“ povedal potom a obliekol si svoj kabát z krtka. No keď vychádzal za Fudgeom von, opäť zastal a nahlas povedaclass="underline" „A niekto nech dá Tesákovi žrať, keď tu nebudem.“
Dvere sa zabuchli. Ron strhol zo seba neviditeľný plášť.
„A sme v riadnej kaši,“ povedal zachrípnutým hlasom. „Vzali nám Dumbledora. Mali by školu zavrieť hneď. Len čo Dumbledore odíde, znova sa to stane, uvidíš.“
Tesák začal zavýjať a zúrivo škriabal na dvere.
15
Aragog
Po trávnikoch vôkol hradu sa pomaly zakrádalo leto. Obloha i jazero sa zmenili na fialkovomodré a v skleníkoch rozkvitli kvety, veľké ako kapustné hlavy. Z hradných okien však nebolo vidieť Hagrida, ako si vykračuje po školskom pozemku s Tesákom pri nohe, Harry sa preto z tej nádhery vonku vôbec netešil – a navyše, vo vnútri hradu sa začalo všetko uberať zlým smerom.
Harry s Ronom sa niekoľkokrát pokúsili zájsť za Hermionou, no návštevy mali teraz vstup do nemocničného krídla prísne zakázané.
„Nemôžeme si dovoliť riskovať,“ povedala im madam Pomfreyová pomedzi odchýlené dvere ošetrovne. „Nie, je mi naozaj ľúto, no útočník môže kedykoľvek prísť až sem, aby s týmito ľuďmi skoncoval nadobro...“
Odkedy zo školy odišiel Dumbledore, v škole sa natoľko usídlil strach, až sa zdalo, že slniečko zohrievajúce hradné múry nepreniklo ďalej ako za okenné rámy. V celej škole nebolo azda nikoho, kto by sa netváril ustarostene či napäto, a ak aj chodbou zaznel na chvíľu smiech, pôsobil kŕčovito a neprirodzene a veľmi rýchlo opäť utíchol.
Harry si v duchu jednostaj opakoval Dumbledorove slová: „Z tejto školy naozaj odídem až vtedy, ak sa tu nenájde jediný človek, ktorý by si ma ešte vážil... Každému, kto ma bude na Rokforte potrebovať, ochotne pomôžem.“ Čo však mali tieto slová znamenať? Veď kto by teraz žiadal Dumbledora o pomoc, všetkých až príliš premohol zármutok a strach.