Hagridovej narážke o pavúkoch rozumel síce Harry o niečo lepšie – no v celom hrade akoby nezostal ani jediný, ktorého by mohli sledovať. Harry sa pozeral všade a Ron mu pritom (aj keď len veľmi neochotne) pomáhal. Ich úsilie však marila skutočnosť, že teraz nesmeli chodiť po škole sami; po hrade sa neustále presúvali v sprievode ďalších študentov Chrabromilu. Väčšina ich spolužiakov bola rada, že ich učitelia vodia z triedy do triedy ako nejaké stádo, no Harrymu to šlo hrozne na nervy.
Ale medzi študentmi bol i niekto, komu celá tá atmosféra teroru a podozrievania viditeľne spôsobovala potešenie. Draco Malfoy si vykračoval po škole, akoby ho práve vymenovali za prefekta. Harry si nevedel jeho správanie vysvetliť, pochopil to až raz počas hodiny elixírov, asi dva týždne po Dumbledorovom a Hagridovom odchode, keď – sediac za Malfoyom – začul, ako sa ten vyťahuje pred Crabbom a Goylom.
„Mal som také tušenie, že foter bude jedným z tých, čo Dumbledora odvolajú,“ vyhlásil, ani sa neunúval stíšiť hlas. „Vravel som vám, že považuje Dumbledora za najhoršieho riaditeľa, aký tu kedy bol. Možno konečne dostaneme niekoho na úrovni. Niekoho, kto bude chcieť Tajomnú komnatu naozaj zatvoriť. McGonagallka tu dlho nebude, zaskakuje len dočasne...“
Snape prešiel popri Harrym, no zdržal sa akejkoľvek poznámky na účet neprítomnej Hermiony.
„Pane,“ ozval sa Malfoy, „prečo sa neuchádzate o miesto riaditeľa?“
„Ale, ale, Malfoy,“ pokarhal ho naoko Snape, no nedokázal na úzkych perách potlačiť úsmev. „Profesora Dumbledora odvolala správna rada len dočasne. Ani sa nenazdáme a bude opäť medzi nami.“
„To určite,“ uškrnul sa Malfoy. „Keby ste sa na to miesto prihlásili, môj otecko by vám určite dal svoj hlas – ja mu poviem, že ste ten najlepší učiteľ na škole...“
Snape pobehoval po učebni a uškŕňal sa a našťastie si nevšimol Seamusa Finnigana, ktorý predstieral, že dávi do kotlíka.
„Nechápem, prečo sa humusáci ešte nezbalili,“ pokračoval Malfoy. „Stavím sa o päť galleónov, že ten ďalší určite zomrie. Škoda, že to nebude Grangerová...“
Ešte šťastie, že v tej chvíli zazvonilo. Počas jeho posledných slov totiž rozzúrený Ron vyskočil zo sedadla, no ostatní si už pchali knihy a zošity do tašiek a jeho útok na Malfoya si v tom hrmote a šuchote nevšimli.
„Pustite ma,“ vrčal Ron na Harryho a Deana, ktorí mu držali ruky. „Je mi to jedno, nepotrebujem prútik, zadrhnem ho vlastnými rukami...“
„Poponáhľajte sa, musím vás odviesť na herbológiu,“ vybrechol Snape na triedu a Harry s Ronom a Deanom vyšli z triedy ako poslední, držiac ustavične sa vzpierajúceho Rona. Pustili ho, až keď ich Snape vyviedol pred hrad a oni vykročili krížom cez zeleninovú záhradku k skleníkom.
Žiaci na hodine herbológie boli nezvyčajne mĺkvi. Chýbali im už dvaja spolužiaci – Justin a Hermiona.
Profesorka Sproutová im kázala prestrihať etiópske scvrknuté figy. Harry chcel práve hodiť na kompostovú kopu za náruč suchých vetvičiek, keď sa ocitol zoči-voči Erniemu Macmillanovi. Ernie sa zhlboka nadýchol a prehovoril trochu oficiálnym tónom: „Mrzí ma, že som ťa upodozrieval, Harry, len to som ti chcel. Viem, že by si Hermione Grangerovej nikdy neublížil a ospravedlňujem sa ti za to, čo som povedal. Sme teraz na jednej lodi, takže...“
Podal Harrymu mohutnú ruku a on ju stisol.
Ernie a jeho kamarátka Hannah prestrihávali potom zošúverenú figu spolu s Harrym a Ronom.
„Ten Draco Malfoy je vážne neznesiteľný,“ poznamenal Ernie, odlamujúc zoschnuté vetvičky, „tvári sa, akoby mal radosť z toho, čo sa tu deje. Vážne si začínam myslieť, že tým Slizolinovým potomkom je možno on.“
„Ale nevrav,“ povedal uštipačne Ron, ktorý mu nevedel tak rýchlo odpustiť ako Harry.
„Myslíš si, že je to Malfoy, Harry?“ spýtal sa Ernie.
„Nie,“ odvetil Harry tak rázne, až to Ernieho s Hannah prekvapilo.
Vtom si Harry čosi všimol.
Na vonkajšej strane skleníka cupkalo po zemi niekoľko veľkých pavúkov. Pohybovali sa dosť neprirodzene – kráčali za sebou v zástupe, akoby sa ponáhľali najkratšou možnou cestou na vopred dohovorené stretnutie. Harry plesol Rona po ruke záhradníckymi nožnicami.
„Au! Čo ti...“
Harry ukázal na pavúky a žmúriac proti slnku sledoval, kam majú namierené.
„Dobre, vidím,“ poznamenal Ron, ktorý sa síce usiloval prejaviť nadšenie, no veľmi sa mu to nedarilo. „Teraz však nemôžeme ísť za nimi...“ Ernie s Hannah zvedavo načúvali. Harry s prižmúrenými očami sledoval pavúky. Ak nezmenia smer, niet pochýb, kam idú.
„Vyzerá to, že idú k Zakázanému lesu...“
V tej chvíli sa Ron zatváril ešte nešťastnejšie.
Po hodine ich profesorka Sproutová odprevadila na hodinu obrany proti čiernej mágii. Harry s Ronom za ostatnými trochu zaostávali, aby nik nepočul, o čom sa zhovárajú.
„Budeme musieť znova použiť neviditeľný plášť,“ povedal Harry Ronovi. „Zoberiem so sebou aj Tesáka. Chodieval s Hagridom často do lesa, môže sa nám zísť.“
„Dobre,“ súhlasil Ron a nervózne žmolil v prstoch svoj čarodejnícky prútik. „Hm... a nie sú v tom lese... náhodou vlkolaky?“ opýtal sa, keď si sadli do poslednej lavice v Lockhartovej triede.
Harry sa vyhol priamej odpovedi so slovami: „Žijú tam aj dobré bytosti. Kentauri sú, napríklad, neškodní, jednorožce tiež...“
Ron ešte nikdy nebol v Zakázanom lese. Harry doň vstúpil len raz a pevne veril, že to bolo naposledy.
Do triedy ladným krokom vplával Lockhart a trieda naňho hľadela v nemom úžase. Ostatní učitelia boli viditeľne zachmúrenejší, no Lockhart sa stále usmieval.
„Ale no tak!“ zvolal a žiaril šťastím. „Prečo sa tvárite tak tragicky?“
Žiaci naňho nechápavo civeli, no nik neprehovoril.
„Milí moji, vy ste nepostrehli,“ povedal pomaly, akoby boli mierne natvrdnutí, „že nebezpečenstvo už pominulo? Vinníka predsa odviedli...“
„A to kto povedal?“ opýtal sa Dean Thomas nahlas.
„Ale mladý muž, minister mágie by predsa Hagrida neodviedol, keby nebol stopercentne presvedčený o jeho vine,“ povedal Lockhart takým tónom, akoby sa snažil niekomu vysvetliť, že dva a dva sú štyri.
„No urobil to,“ vyhlásil Ron, ešte hlasnejšie ako Dean.
„Nechcem sa chváliť, pán Weasley, ale o jeho zatknutí viem určite viac ako vy,“ povedal Lockhart s uspokojením.
Ron chcel už-už odseknúť, že o tom dosť pochybuje, no Harry mu pod lavicou uštedril poriadny kopance.
„Neboli sme tam, jasné?“ precedil na pol úst.
Lockhart však svojou veselosťou, svojimi rečami o tom, ako vždy vedel, že Hagrid je darebák, svojím nezlomným presvedčením, že teraz je už všetko v poriadku, Harryho tak provokoval, až mal sto chutí hodiť mu Debaty s démonmi rovno medzi oči. Ovládol sa však a naškriabal Ronovi na lístok: Pôjdeme tam dnes v noci.
Ron si to prečítal, preglgol a pohľadom zablúdil na prázdne sedadlo, kde zvyčajne sedávala Hermiona. Ten pohľad mu zrejme dodal odvahy, pretože prikývol.
V chrabromilskej klubovni bolo v týchto dňoch stále plno, lebo študenti Chrabromilu nemali po šiestej večer kam inam ísť. A navyše stále bolo o čom rozprávať, takže miestnosť sa zvyčajne pred polnocou nevyprázdnila. Harry si hneď po večeri vybral z kufra neviditeľný plášť, potom celý večer v klubovni na ňom sedel a čakal, kým všetci pôjdu spať. Fred s Georgeom vyzvali Harryho a Rona na partičku Rachotiacej sedmy, zatiaľ čo Ginny mlčky sedela v kresle, v ktorom zvyčajne sedávala Hermiona, a pozerala sa na nich. Harry s Ronom náročky prehrávali, chceli totiž čo najskôr dohrať, no keď sa Fred s Georgeom a Ginny konečne pobrali spať, bolo aj tak už dávno po polnoci.