Harry s Ronom sa ešte naposledy započúvali do tlmených zvukov zatvárajúcich sa dverí internátnych izieb, rýchlo si obliekli neviditeľný plášť a preliezli otvorom v stene.
Čakala ich ďalšia namáhavá cesta hradom, v ktorom sa to len tak hmýrilo učiteľmi. Napokon dorazili až k dubovej bráne, potiahli železnú západku, veľmi opatrne ju otvorili a vykročili na trávnik, zaliaty mesačným svitom.
„Môže sa nám pokojne stať,“ povedal odrazu Ron, „že prídeme do lesa, a nič tam nenájdeme. Čo ak tie pavúky išli niekam celkom inam? Vyzeralo to síce, že smerovali ta, ale...“
Radšej sa odmlčal.
Dorazili k Hagridovej chatrči, stála pred nimi opustená a smutná, v oknách sa nesvietilo. Harry otvoril dvere a Tesák sa od samej radosti išiel zblázniť. Zľakli sa, že svojím ohlušujúcim brechotom zbuntoší celý hrad, preto mu z rímsy kozuba podali zopár fondánových praliniek, ktoré mu dokonale zlepili zuby.
Harry položil neviditeľný plášť na Hagridov stôl. V lese, kde je tma ako v rohu, im nebude na nič.
„Tak poď, Tesák, ideme na prechádzku,“ prihovoril sa mu Harry a potľapkal ho po chrbte. Tesák radostne vybehol z domu a uháňal až k lesu, kde pred veľkým platanom zdvihol zadnú labu.
Harry vytiahol svoj prútik, zašepkal „Lumos!“ a na jeho konci sa rozžiarilo svetielko, ktorým si posvietili na chodník a pozerali sa, či neuvidia nejaké pavúky.
„Dobrý nápad,“ ocenil jeho počínanie Ron. „Urobil by som to isté, ale vieš... zase by niečo vybuchlo...“
Harry poklepal Rona po pleci a ukázal do trávy. Dva osamotené pavúky náhlivo ustupovali pred svetielkom na konci prútika a schovali sa v tieni stromov.
„Dobre,“ vzdychol si Ron, akoby čakal na to najhoršie, „som pripravený. Poďme.“
A tak vošli do lesa, Tesák vedľa nich poskakoval, oňuchával korene stromov a listy. Kráčali po lesnom chodníku za súvislým prúdom pavúkov, na ktoré dopadala žiara z Harryho prútika. Išli asi dvadsať minút, ani jeden z nich neprehovoril, natŕčali uši, či okrem praskania vetvičiek a šušťania listov nezačujú aj niečo iné. Keď zašli hlboko do lesa, kde boli stromy také husté, že zakrývali výhľad na oblohu s hviezdami a svetielko z Harryho prútika žiarilo ako svätojánska muška uprostred šírej temnoty, všimli si, že pavúky schádzajú z chodníka.
Harry zastal, pokúšal sa zistiť, kam majú pavúky namierené, no okrem malého svetielka, vychádzajúceho z prútika, vládla všade naokolo čiernočierna tma. Ešte nikdy nebol tak hlboko v lese. Pamätal sa na to, ako mu Hagrid, keď tu s ním bol naposledy, prízvukoval, že za nič na svete nemá zísť z chodníka. Hagrid však bol teraz na míle ďaleko, možno sedí zavretý v cele Azkabanu, a to, že majú ísť za pavúkmi, im predsa poradil on sám.
Odrazu sa mu o ruku obtrelo čosi vlhké, od ľaku uskočil a dupol Ronovi na nohu, ale bol to len Tesákov ňufák.
„Čo navrhuješ?“ spýtal sa napokon Rona, ktorého našiel iba podľa toho, že sa mu v očiach odrážalo svetielko z prútika.
„Čo už, keď sme prišli až sem,“ odvetil Ron. A tak vykročili za pohyblivými pavúčími tieňmi medzi stromy. Postupovali však len veľmi pomaly; potkýnali sa o korene stromov, o pníky, ktoré takmer nebolo vidno. Harry cítil na ruke Tesákov horúci dych. Niekoľkokrát museli zastať, Harry sa zohol, aby si prútikom posvietil na zem a skontroloval, či sa im pavúky nestratili.
Kráčali niečo vyše polhodiny, habity sa im každú chvíľu zachytávali o spodné vetvy stromov a ostružinové kríky. Stromy boli stále nepreniknuteľne husté a po chvíli si uvedomili, že zem pod nohami sa im zvažuje.
Odrazu Tesák ohlušujúce zabrechal a Harry s Ronom od strachu takmer vyleteli z kože.
„Čo sa deje?!“ skríkol Ron, žmúril do tmy a zdrapil Harryho bolestivo za lakeť.
„Niečo sa tam hýbe,“ zastonal Harry. „Pozri sa... musí to byť dačo veľké...“
Nastražili uši. Po ich pravici si čosi obrovské razilo cestu konármi a sunulo sa pomedzi stromy.
„Ach, nie,“ zakňučal Ron. „Nie, nie, nie, nie...“
„Buď ticho,“ oboril sa naňho Harry. „Začuje ťa.“
„Mňa?“ spýtal sa Ron nezvyčajne piskľavým hlasom. „Počul predsa Tesáka!“
Mali pocit, akoby im tma zatláčala očné buľvy, stáli tam na smrť vydesení a čakali. Čosi zarachotilo a rozhostilo sa ticho.
„Čo myslíš, čo robí?“ opýtal sa Harry.
„Asi sa pripravuje a o chvíľu na nás zaútočí,“ zašepkal Ron.
Čakali, triasli sa ako osiky a neodvážili sa ani pohnúť.
„Podľa teba to odišlo?“ zašepkal Harry.
„Neviem...“
Odrazu po ich pravej strane vyšľahol z tmy záblesk svetla, taký ostrý, že si obaja okamžite zakryli dlaňami tvár. Tesák zavyl a pokúsil sa ujsť, no uviazol v spleti tŕňov a zavyl ešte úpenlivejšie.
„Harry!“ skríkol Ron natešene. „Harry, veď to je naše auto!“
„Čože?“
„Poďme k nemu!“
Harry zamieril za svetlom, potkýnal sa a zakopával, a o chvíľu sa ocitli na čistinke.
Pred nimi v obkľúčení mohutných stromov, pod strechou z hustých konárov stálo auto pána Weasleyho – prázdne a s rozžiarenými reflektormi. Ron vykročil s otvorenými ústami k autu a ono sa mu pomaly sunulo naproti. Vyzeralo to, akoby obrovský tyrkysový pes vítal svojho pána.
„Celý čas bolo tu!“ zvolal Ron radostne a obišiel ho. „Len sa pozri, ako v tom lese zdivelo...“
Boky auta boli doškriabané a celé od blata. Zrejme sa vozilo po lese sem a ta. Tesák z toho veru nebol veľmi múdry. Držal sa pri Harrym a ten cítil, ako sa mu pri nohe trasie. Harry už dýchal opäť normálne a schoval si prútik naspäť do habitu.
„A my sme si mysleli, že chce na nás zaútočiť!“ smial sa Ron, oprel sa o autíčko a hladkal ho. „A ja som si lámal hlavu, kam sa len podelo!“
Harry skĺzol pohľadom na svetlom zaliatu zem a hľadal pavúky, všetky však zrejme utiekli pred žiarou reflektorov.
„Stratili sme ich,“ povedal. „Poď, musíme ich nájsť.“
Ron neodpovedal. Ani sa nepohol. Oči mal vytreštené, hľadel kamsi dohora, za Harryho, a tvár mal popolavú od hrôzy.
Harry sa ani nestihol obrátiť. Začul hlasité cvaknutie a odrazu cítil, ako sa mu čosi dlhé a chlpaté ovinulo okolo pása, zdvihlo ho to do vzduchu tak, že odrazu sa ocitol dolu hlavou. Zmocnila sa ho hrôza, kopal nohami, rozhadzoval rukami, ozvalo sa ďalšie cvaknutie a videl, ako Ronove nohy opustili zem, a počul Tesáka, ako kvíli a zavýja – potom len cítil, že ho to niečo unáša medzi tmavé stromy.
Visiac dolu hlavou si všimol, že to niečo, čo ho drží, má šesť obrovských, chlpatých nôh a ďalšie dve ho tuho zvierajú a nad sebou zazrel pár čiernych hryzadiel. Za chrbtom počul druhé, také isté stvorenie, ktoré zrejme nieslo Rona. Išli priamo do stredu lesa. Harry začul Tesáka, ktorý sa pokúšal vyslobodiť zo zovretia tretej obludy, nahlas kňučal, Harry však kričať nemohol, ani keby ako chcel. Mal pocit, akoby jeho hlas zostal na čistinke pri aute.
Nevedel odhadnúť, ako dlho bol v pazúroch tej obludy. Uvedomoval si len to, že tma sa odrazu rozplynula a on videl, že na listami posiatej zemi pod ním sa to len tak hemží pavúkmi. Natŕčal krk, obzeral sa na všetky strany a všimol si, že dorazili na okraj obrovskej úžľabiny, v ktorej nerástol jediný strom. Svit hviezd mu v plnej kráse vyjavil ten najstrašnejší pohľad, aký sa mu kedy naskytol.
Pavúky. Nie tie maličké, čo pobehujú po listoch dolu pod ním. Pavúky veľké ako ťažné kone, s ôsmimi očami, ôsmimi nohami, čierne, chlpaté a hrôzostrašné. Obor, čo niesol Harryho, začal schádzať strmým úbočím do stredu úžľabiny, ku klenutej pavučine zahalenej v hmle, no jeho druhovia ďalej nešli, rozostúpili sa po okraji úžľabiny, hľadeli na Harryho a vzrušene cvakali hryzadlami.