Pavúkovo zovretie povolilo a Harry padol na zem na všetky štyri. Ron a Tesák žuchli vedľa neho. Ronov výzor zodpovedal presne tomu, ako sa Harry cítil. Ústa mal roztiahnuté do nemého výkriku a oči vypučené.
Harry si odrazu uvedomil, že pavúk, ktorý ho pustil, niečo hovorí. Nebolo mu však dobre rozumieť, pretože pri každom slove cvakol hryzadlami.
„Aragog!“ volal. „Aragog!“
A zo stredu zahmlenej vydutej pavučiny vyšiel veľmi pomaly pavúk, veľký ako slonie mláďa. Čierne chlpy na nohách a tele sa tu a tam miešali so sivými a všetky oči na jeho ohyzdnej hlave s hryzadlami boli mliečnobiele.
„Čo je to?“ opýtal sa, cvakajúc hryzadlami.
„Ľudia,“ odcvakal pavúk, ktorý predtým držal Harryho.
„Je to Hagrid?“ spýtal sa Aragog, podišiel o niečo bližšie a jeho osem mútnych očí neprítomné blúdilo sem a tam.
„Cudzinci,“ cvakol pavúk, ktorý priniesol Rona.
„Zabite ich,“ zacvakal Aragog namrzene. „Práve som spal...“
„Sme Hagridovi priatelia!“ zvolal Harry. Srdce akoby mu z hrude vyskočilo a búšilo až kdesi v hrdle.
Cvak, cvak, cvak, cvakali hryzadlami pavúky na okraji úžľabiny.
Aragog sa zarazil.
„Hagrid do našej úžľabiny ešte nikdy neposlal ľudí,“ povedal pomaly.
„Hagrid má problémy,“ vysypal zo seba Harry a ledva lapal po dychu.
„Aké problémy?“ spýtal sa starý pavúk a Harrymu sa zazdalo, že v jeho hlase, strácajúcom sa v cvakaní hryzadiel, bolo cítiť obavy. „Prečo vás za nami poslal?“
Harrymu preblesklo hlavou, že by mohol vstať, no hneď si to rozmyslel, aj tak by ho nohy zrejme neudržali. Zostal teda ležať na zemi a prehovoril tak pokojne, ako len vedel.
„V škole si myslia, že Hagrid poštval na študentov – nejakú obludu. Odviedli ho do Azkabanu.“
Aragog zúrivo cvakal hryzadlami a ten zvuk znásobovala ozvena cvakajúceho davu pavúkov. Znelo to ako potlesk, s tým rozdielom, že z neho by Harrymu asi nenaskakovali také zimomriavky od strachu.
„To sa predsa stalo pred mnohými rokmi,“ povedal Aragog podráždene. „Pred mnohými a mnohými rokmi. Pamätám sa na to veľmi dobre. Preto musel odísť zo školy. Všetci boli presvedčení, že ja som tá obluda, čo číha v tej ich Tajomnej komnate. Mysleli si, že Hagrid tú komnatu otvoril a mňa z nej vypustil.“
„A vy... vy ste nevyšli z Tajomnej komnaty?“ opýtal sa Harry a na čelo mu vystúpil studený pot.
„Ja?!“ cvakol Aragog zlostne. „Nenarodil som sa v hrade. Pochádzam z ďalekej krajiny. Hagridovi ma dal jeden cestovateľ, keď som bol vajíčko. Hagrid bol vtedy ešte len chlapec, no staral sa o mňa, schoval ma v hrade do kumbálu a kŕmil zvyškami zo stola. Hagrid je môj priateľ, je to dobrý človek. Keď ma objavili a obvinili zo smrti toho dievčaťa, chránil ma. Odvtedy žijem tu v lese a Hagrid ma chodieva navštevovať. Dokonca mi našiel aj ženu, Mosag, vidíte, ako sa naša rodina rozrástla, za to vďačíme len a len Hagridovi...“
Harry pozbieral posledné zvyšky odvahy.
„Takže vy ste nikdy... nikdy na nikoho nezaútočili?“
„Nikdy,“ povedal starý pavúk chrapľavo. „Riadim sa síce svojimi pudmi, no z úcty k Hagridovi som človeku doteraz neublížil. Telo toho zabitého dievčaťa sa našlo na záchode. Ja som bol celý čas zavretý v kumbále a inú časť hradu som ani nikdy nevidel. My máme radi tmu a ticho...“
„Ale kto potom... neviete, kto zabil to dievča?“ spýtal sa Harry. „Pretože nech to bol ktokoľvek, vrátil sa a útočí znova...“
Jeho slová prehlušilo mohutné cvakanie a šušťanie nespočetných nôh, ktoré sa dali nahnevane do pohybu. Čierňava pavúčích tiel sa približovala.
„Tá vec, čo žije v hrade,“ prehovoril Aragog, „je prastará bytosť, ktorej sa my pavúky nadovšetko bojíme. Veľmi dobre si spomínam na to, ako som prosil Hagrida, aby ma pustil, keď som zacítil, že tá beštia chodí po škole.“
„Ale čo je to?“ spýtal sa Harry naliehavým hlasom.
Opäť sa ozvalo mohutné cvakanie a šušťanie nôh, tentoraz ho pavúky obkľúčili.
„O tej oblude zásadne nehovoríme!“ povedal Aragog nahnevane. „Jej meno nespomíname! Dokonca ani Hagridovi som neprezradil, ako sa tá hrôzostrašná príšera volá, hoci ma o to prosil, a nie raz.“
Harry nechcel byť dotieravý, pretože obkľúčenie pavúkov sa zužovalo. Zdalo sa, že Aragoga dlhé rozprávanie unavilo. Pomaly sa vracal do svojho domu s pavučinovou strechou, no jeho druhovia sa i naďalej, centimeter po centimetri, blížili k Harrymu a Ronovi.
„Tak my teda pôjdeme!“ zavolal Harry zúfalo na Aragoga. Za sebou počul šušťanie.
„Čože?“ prehovoril Aragog unavene. „To sotva...“
„Ale... ale...“
„Moji synovia a dcéry Hagridovi neublížia, lebo im to nedovolím. Nemôžem im však zakázať čerstvé mäso, keď príde samo, dobrovoľne priamo k nám. Zbohom, Hagridov priateľ.“
Harry sa obzrel za seba. Pol metra od neho sa týčila mohutná stena z pavúkov, všetky zúrivo cvakali a početné oči na odporných čiernych hlavách sa im zlovestne leskli.
Podvedome siahol po prútiku, vedel však, že je to zbytočné, bolo ich priveľa. No len čo vstal, rozhodnutý zomrieť v boji, ozvalo sa prenikavé, dlhé zahúkanie a úžľabinu ožiarilo ostré svetlo.
Dolu strmým kopcom sa rútilo auto pána Weasleyho, reflektory mu žiarili, húkačka trúbila, a rozrážalo si cestu medzi pavúkmi. Niekoľko z nich sa ocitlo na chrbte a bezmocne trepalo do vzduchu nohami. Auto so škripotom zabrzdilo tesne pri Harrym a Ronovi a dvere sa rozleteli.
„Ber Tesáka!“ zreval Harry a skočil na predné sedadlo. Ron schmatol loveckého psa a dychčiac pod jeho ťarchou hodil ho na zadné sedadlo – dvere sa zapleskli – Ron sa plynového pedálu ani nedotkol, nebolo však treba; motor naskočil sám od seba a auto sa rozbehlo, pričom zasiahlo ďalšie pavúky. Hnali sa hore kopcom, preč z tej úžľabiny, a o chvíľu sa rútili lesom, auto kľučkovalo medzi stromami, uháňalo po ceste, ktorú zrejme poznalo, a konáre stromov mu bičovali okná.
Harry sa úkosom pozrel na Rona. Ten mal ústa stále dokorán akoby v nemom výkriku, no oči mu už z jamôk tak nevytŕčali.
„Si v poriadku?“
Ron civel pred seba, no nevládal prehovoriť.
Rozrážali kríky, Tesák na zadnom sedadle zavýjal, a keď sa prehnali popri obrovskom dube, odletelo im spätné zrkadielko. Desať minút to všade okolo nich len tak praskalo, hučalo a nadhadzovalo, a potom akoby sa rozostupy medzi stromami začali zväčšovať a kde-tu presvitala obloha.
Auto zrazu náhle zastalo a obaja len-len že nenarazili hlavou do predného skla. Boli na kraji lesa. Tesák sa tlačil na okienko v zúfalej snahe dostať sa von, a keď Harry otvoril dvere, vystrelil ako raketa a so stiahnutým chvostom trielil pomedzi stromy k Hagridovej chatrči. Harry stál pri aute a čakal asi minútu, kým sa Ronovi vráti cit do nôh a bude schopný vystúpiť, čo sa mu napokon aj podarilo, hoci mal krk stále stuhnutý a v očiach neprítomný pohľad. Harry autíčko vďačne pohladkal, ono zacúvalo späť do lesa a zmizlo im z dohľadu.
Harry sa zastavil v Hagridovej chatrči po plášť. Tesák sa triasol pod dekou vo svojom koši. Keď Harry vyšiel von, našiel Rona dáviť pri tekvicovej hriadke.
„Choďte za pavúkmi,“ hlesol a utrel si ústa do rukáva. „Toto Hagridovi v živote neodpustím. Máme z pekla šťastie, že sme vôbec nažive.“
„Určite si myslel, že Aragog jeho priateľom neublíži,“ zastával sa ho Harry.