„To je jeho problém!“ zreval Ron a trieskal do steny chatrče. „Nedá si povedať, že obludy sú naozaj nebezpečné, a pozri, kam ho to doviedlo! Do cely v Azkabane!“ Ron sa príšerne triasol na celom tele. „Načo nás tam vlastne posielal? To by som teda rád vedel, o čo sme teraz múdrejší?“
„Vieme, že Hagrid Tajomnú komnatu neotvoril,“ povedal Harry, prehodil cez oboch plášť a džugol do Rona, nech sa pohne. „Je teda nevinný.“
Ron zavrčal. Chovať Aragoga v kumbále zjavne za poľahčujúcu okolnosť nepovažoval.
Keď sa blížili k hradu, Harry ich tesnejšie zavinul do plášťa, potom pomaly odchýlil vŕzgajúcu drevenú bránu. Opatrne prešli vstupnou halou a hore mramorovým schodišťom, potom so zatajeným dychom míňali chodby, po ktorých sa prechádzali ostražité hliadky. Konečne dorazili do bezpečia chrabromilskej klubovne, oheň v kozube už dávno dohorel, tleli v ňom len žeravé uhlíky. Vyzliekli si neviditeľný plášť a vyšli po točitých schodoch na internátnu izbu.
Ron sa zvalil na posteľ, ani sa neunúval vyzliecť. Harrymu sa však vôbec nechcelo spať. Posadil sa na kraj svojej baldachýnovej postele a premýšľal o tom, čo im povedal Aragog.
Tá obluda, čo sa zakráda po hrade, mu tak trochu pripomínala hrozného Voldemorta – iné obludy sa ju tiež neodvážili nazvať po mene. Ani jemu, ani Ronovi sa však nepodarilo zistiť, čo to je a akým spôsobom na svoje obete útočí. Dokonca ani Hagrid sa nikdy nedozvedel, čo za obluda sa v Tajomnej komnate ukrýva.
Harry si vyložil nohy na posteľ, oprel sa o podušku a hľadel na mesiac, ktorý naňho žiaril cez okno.
Nemal potuchy, čo ďalej. Ocitli sa v slepej uličke.
Riddle lapil toho nesprávneho, Slizolinov potomok je na slobode a nik nevie, či je to tá istá osoba, čo otvorila Tajomnú komnatu aj tentoraz, alebo je to niekto iný. A nebolo nikoho, koho by sa na to spýtali. Harry si ľahol, no v hlave mu stále vŕtali Aragogove slová.
Už takmer zaspával, keď mu zišlo na um čosi, čo sa odrazu javilo ako ich posledná nádej, a prudko sa posadil.
„Ron,“ zasyčal do tmy, „Ron...“
Ron sa strhol a zaskučal ako Tesák, divoko sa rozhliadal okolo seba, až zbadal Harryho.
„Ron... to dievča, čo zomrelo. Aragog povedal, že ho našli na záchodoch,“ povedal Harry, nevšímajúc si chrápanie, ktoré vychádzalo z Nevillovej postele v rohu izby. „Čo ak ten záchod nikdy neopustilo? Čo ak je ešte stále tam?“
Ron si pretieral oči a mračil sa do mesačného svetla.
„Hádam si len nemyslíš... ty myslíš, že je to Umrnčaná Myrta?“
16
Tajomná komnata
„Keď sme sa zašívali na tých záchodoch, bola len o tri kabínky ďalej,“ povedal Ron smutne pri raňajkách, „pokojne sme sa jej mohli na to opýtať, ale teraz...“
Úplne im stačilo to, čo zažívali, keď sledovali pavúky. No utiecť učiteľom a získať toľko času, aby sa prešmykli do záchodov, do dievčenských záchodov, a navyše presne tých, pred ktorými došlo k prvému útoku, bolo viac ako nemožné.
Na prvej hodine, hodine transfigurácie, sa však stalo niečo, čo po prvý raz po niekoľkých týždňoch vytlačilo z ich myslí Tajomnú komnatu. Uplynulo asi desať minút z hodiny, keď im profesorka McGonagallová oznámila, že skúšky sa budú konať prvého júna, teda presne o týždeň.
„Skúšky?“ žalostne zvolal Seamus Finnigan. „To budeme robiť aj skúšky?“
Za Harrym sa ozvala rana. Nevillovi Longbottomovi totiž vykĺzol prútik z ruky a ako padal na zem, odčaroval jednu nohu lavice. Profesorka McGonagallová jediným mávnutím prútika nohu pričarovala a vrhla na Seamusa zamračený pohľad.
„Školu nezavreli len preto, aby ste mohli prebrať všetko predpísané učivo,“ povedala prísne. „Takže skúšky sa budú konať tak, ako obvykle, a ja dúfam, že sa na ne všetci usilovne pripravujete.“
Usilovne sa pripravovať na skúšky! Harrymu ani vo sne nenapadlo, že ich v takejto situácii bude niekto skúšať. Triedou sa rozľahlo nespokojné hundranie a profesorka McGonagallová si premerala žiakov temným pohľadom.
„Profesor Dumbledore nám pri odchode prikázal, že pokiaľ to bude len trochu možné, škola má fungovať tak ako zvyčajne,“ povedala. „A nemusím azda zdôrazňovať, že tým myslel aj preverovanie vedomostí, ktoré ste za tento školský rok nadobudli.“
Harry hľadel na pár bielych králikov, ktoré mal premeniť na papuče. Čo sa tento rok naučil? Nevedel si spomenúť na nič, čo by mohol na skúške použiť.
Ron sa tváril, akoby mu práve niekto povedal, že sa má odsťahovať do Zakázaného lesa.
„Nevieš mi vysvetliť, ako mám robiť skúšky s týmto tu?“ opýtal sa Harryho a otrčil mu prútik, ktorý práve začal hlasno pískať.
Tri dni pred prvou skúškou im profesorka McGonagallová oznámila pri raňajkách ďalšiu novinu.
„Mám dobré správy,“ začala a Veľká sieň, namiesto toho, aby stíchla, prepukla do obrovského jasotu.
„Dumbledore sa vrátil!“ zvolalo niekoľko študentov natešene.
„Chytili ste Slizolinovho potomka!“ zapišťalo dievča pri bystrohlavskom stole.
„Metlobalový turnaj pokračuje!“ zahučal Wood nadšene.
Keď haravara trochu utíchla, profesorka McGonagallová pokračovala: „Profesorka Sproutová ma informovala o tom, že mandragory sa už môžu trhať. Dnes večer teda konečne oživíme žiakov, ktorí skameneli. Nemusím hádam ani pripomínať, že sa medzi nimi azda nájde jeden, ktorý nám bude vedieť povedať, kto alebo čo ich napadlo. Dúfam, že tento hrozný rok úspešne zakončíme tým, že toho útočníka chytíme.“
Nasledoval výbuch nadšenia. Harry sa pozrel smerom k slizolinskému stolu a vôbec ho neprekvapilo, že Draco Malfoy sa ani trochu neraduje. Ron, naopak, sa už dávno tak netešil ako teraz.
„Takže napokon je celkom jedno, že sme sa na to Umrnčanej Myrty nespýtali,“ pošepol Harrymu. „Keď ich oživia, Hermiona nám určite povie, ako to bolo. Len nezabúdaj, že sa asi zblázni, keď zistí, že o tri dni máme skúšky. Vôbec sa totiž neučila. Možno by bolo pre ňu lepšie, keby ju zobudili, až bude po všetkom.“
V tej chvíli k nim podišla Ginny Weasleyová a sadla si vedľa Rona. Vyzerala akási čudná a vystrašená a Harry si všimol, že si pod stolom nervózne žmolí ruky.
„Čo ti je?“ spýtal sa jej Ron a nakladal si na tanier kašu.
Ginny neodpovedala, no ustrašene hľadela raz na jeden, raz na druhý koniec chrabromilského stola, a Harrymu v tej chvíli hrozne niekoho pripomínala, hoci si nevedel spomenúť koho.
„Nože to vyklop,“ povzbudzoval ju Ron, nespúšťajúc z nej oči.
Harry si odrazu uvedomil, koho mu Ginny pripomína. Pohojdávala sa na stoličke dopredu a dozadu, presne ako to robil Dobby tesne predtým, než mu vyzradil niečo, čo nemal.
„Čosi vám musím povedať,“ zamrmlala, vyhýbajúc sa Harryho pohľadu.
„Čo také?“ spýtal sa jej Harry.
Zdalo sa, že Ginny hľadá tie správne slová.
„No čo je?“ znervóznel Ron.
Ginny otvorila ústa, no hlások z nich nevyšiel. Harry sa naklonil k nej a celkom potichu, aby ho počuli len Ron s Ginny, povedaclass="underline"
„Súvisí to nejako s Tajomnou komnatou? Videla si niečo? Videla si niekoho podozrivého?“
Ginny zatajila dych a presne v tom okamihu sa zjavil Percy, unavený a bledý.
„Ak si už dojedla, Ginny, tak ma pusti. Umieram od hladu, až teraz sa mi skončila služba.“
Ginny vyskočila, akoby jej do stoličky pustil niekto elektrinu, vrhla na Percyho vyplašený letmý pohľad a odcupkala preč. Percy si sadol a načiahol sa za šálkou v strede stola.
„Percy!“ oboril sa naňho Ron zlostne. „Práve nám chcela povedať niečo veľmi dôležité!“