Percy sa v tej chvíli začal dusiť čajom.
„A čo také?“ rozkašľal sa.
„Pýtal som sa jej, či videla niečo nezvyčajné, už-už nám to chcela povedať...“
„Ale... veď to... to nemá nič spoločné s Tajomnou komnatou,“ povedal rýchlo Percy.
„Ako vieš?“ spýtal sa Ron so zdvihnutým obočím.
„No, ak to musíte vedieť, Ginny, hm, ma nedávno stretla, keď som... akoby som to... skrátka, videla ma, ako niečo robím, hm, a ja som ju poprosil, aby to nikomu nehovorila. Pravdu povediac, myslel som si, že dodrží slovo. Naozaj nejde teraz o nič vážne, takže sa upokojte...“
Harry ešte nikdy nevidel Percyho takého veľmi rozrušeného.
„Čo si robil, Percy?“ mračil sa Ron. „No tak, prezraď nám to, nebudeme sa smiať.“
Percy sa však neusmial.
„Podaj mi tie rožky, Harry, som hladný ako vlk.“
Harry vedel, že všetko sa zrejme vysvetlí na druhý deň aj bez ich pričinenia, rozhodol sa však, že ak sa naskytne príležitosť pozhovárať sa s Myrtou, nenechá si ju ujsť – a tá sa mu veru naskytla, keď ich Gilderoy Lockhart krátko pred poludním viedol na dejiny mágie.
Lockhart, ktorý ich tak často ubezpečoval, že nebezpečenstvo už pominulo a napokon sa aj tak ukáže, že mal pravdu, bol teraz absolútne presvedčený, že vodiť žiakov po chodbách je naozaj úplne zbytočné. Dnes nemal taký dokonalý účes ako inokedy, zrejme mal celú noc službu a hliadkoval na štvrtom poschodí.
„Pamätajte na moje slová,“ vyhlásil, keď so študentmi odbočil za roh. „Prvé, čo tí skamenení úbožiaci povedia, keď otvoria ústa, bude ,Bol to Hagrid‘. Naozaj ma prekvapuje, že profesorka McGonagallová stále trvá na prísnych bezpečnostných opatreniach.“
„Súhlasím s vami, pane,“ pritakal mu Harry a Ronovi od prekvapenia spadli učebnice na zem.
„Ďakujem vám, Harry,“ povedal blahosklonne Lockhart, keď zastali, aby dali prednosť dlhému zástupu študentov z Bifľomoru. „Viete, my učitelia už toho máme naozaj dosť, vodiť študentov po škole za ručičku, celú noc nespať a strážiť...“
„Úplne vás chápem,“ povedal Ron, ktorému to medzitým zaplo. „Veď nás tu nechajte, prejdeme ešte touto chodbou a sme tam...“
„Ďakujem vám, Weasley, tuším to naozaj tak urobím,“ potešil sa Lockhart. „Potrebujem si pripraviť veci na ďalšiu hodinu...“
A náhlivo sa vzdialil.
„Pripraviť si veci na hodinu,“ uškrnul sa Ron. „Ide si určite naondulovať frizúru.“
Pustili spolužiakov pred seba a vyštartovali spojovacou chodbou k Myrtiným záchodom. No práve keď si navzájom blahoželali, ako geniálne to vymysleli...
„Potter! Weasley! Čo tu robíte?“
Bola to profesorka McGonagallová a ústa mala zovreté do tenulilinkej čiary.
„My sme... my sme...“ koktal Ron. „Chceli sme sa ... chceli sme sa ísť pozrieť...“
„Na Hermionu,“ dokončil Harry.
Ron s profesorkou McGonagallovou sa naňho prekvapene pozreli.
„Dávno sme ju už nevideli, pani profesorka,“ pokračoval Harry rýchlo, pričom nenápadne dupol Ronovi na nohu, „viete, mysleli sme si, že sa nám podarí prešmyknúť do nemocničného krídla, chceli sme jej len povedať, že mandragory sú už zrelé, aby sa nebála...“
Profesorka McGonagallová z neho stále nespúšťala zrak a Harry čakal, že už-už vybuchne, no potom prehovorila akýmsi priškrteným hlasom.
„Pravdaže,“ povedala a na Harryho veľké prekvapenie sa jej v oku zaleskla slza. „Chápem, že pre takých blízkych priateľov to musí byť naozaj veľmi ťažké... úplne to chápem. Áno, Potter, samozrejme, že môžete ísť za slečnou Grangerovou. Povedzte madam Pomfreyovej, že som vám to dovolila.“
Harry s Ronom teda odišli, no stále nemohli uveriť, že vyviazli bez trestu. Keď zabočili za roh, celkom zreteľne začuli, ako profesorka McGonagallová smrká do vreckovky.
„Teda,“ povedal Ron natešene, „to bola tá najlepšia výhovorka, akú si kedy vymyslel.“
Neostávalo im nič iné, len ísť do nemocničného krídla a povedať madam Pomfreyovej, že profesorka McGonagallová im dovolila navštíviť Hermionu.
Madam Pomfreyová ich pustila, hoci dosť neochotne.
„Nechápem, prečo sa chcete rozprávať so skameneným človekom,“ povedala a keď obaja sedeli na stoličkách pri Hermioninej postelí, museli pripustiť, že mala pravdu. Bolo jasné ako facka, že Hermiona o tom, že má návštevu, vôbec nevie, a bolo úplne jedno, či sa rozprávajú s ňou alebo s jej nočným stolíkom.
„Podľa teba toho útočníka videla?“ spýtal sa Ron, nespúšťajúc oči z Hermioninej meravej tváre. „Lebo ak sa k nim prikradol odzadu, možno vôbec nevedia...“
Harry však nehľadel Hermione na tvár. Viac ho zaujímala jej pravá ruka. Mala ju položenú na prikrývke, zovretú v päsť, a keď sa pozrel lepšie, zbadal, že v nej drží akýsi pohužvaný papierik.
Presvedčil sa, či madam Pomfreyová nie je nablízku, a povedal to Ronovi.
„Skús jej to vybrať,“ zašepkal Ron a posunul sa aj so stoličkou tak, aby Harryho kryl.
Nebolo to však jednoduché. Hermionina ruka bola tuho zovretá a Harry sa bál, že ten papierik roztrhne. Zatiaľ čo Ron strážil, on opatrne ťahal a krútil papierikom, až sa mu ho po niekoľkých napätých minútach konečne podarilo uvoľniť.
Bola to stránka vytrhnutá z veľmi starej knihy z knižnice. Harry ju vzrušene povyrovnával, Ron sa naklonil k nemu a spoločne čítali.
Spomedzi mnohých obávaných príšer a oblúd žijúcich o našej krajine je tým najzvláštnejším a najvražednejším bazilisk, známy aj ako kráľ hadov. Tento had, ktorý dorastá do obrovských rozmerov a žije niekoľko storočí, sa liahne zo slepačieho vajca, ktoré vysedela ropucha. Bazilisk zabíja tými najneuveriteľnejšimi spôsobmi: okrem smrtiacich jedovatých zubov má i vražedný pohľad a každý, koho zasiahne lúč vychádzajúci z jeho oka, okamžite zahynie. Pavúky pred baziliskom utekajú, pretože je to ich úhlavný nepriateľ. Bazilisk sa bojí jedine kohúta, pretože jeho kikiríkanie je preňho smrteľné.
A Harry si všimol, že pod tým bolo Hermioninou rukou dopísané jedno jediné slovo. Potrubie.
Odrazu mal pocit, akoby sa mu v hlave rozsvietila žiarovka.
„Ron,“ vydýchol Harry. „To je ono. Tým sa všetko vysvetľuje. Obluda v Tajomnej komnate je bazilisk – obrovský had! Preto počujem ten hlas len ja a vždy na inom mieste. Ovládam predsa parselčinu...“
Harry sa rozhliadol po okolitých posteliach.
„Bazilisk zabíja ľudí tak, že sa na nich pozrie. Ani jedna z jeho obetí však nezomrela – pretože mu nik nehľadel priamo do očí. Colin sa naňho pozeral cez fotoaparát. Bazilisk prepálil film a Colin iba zmeravel. Justin... Justin ho zrejme videl cez Takmer bezhlavého Nicka! Nick schytal síce celý zásah, nemohol však umrieť znova... a vedľa Hermiony a tej prefektky z Bystrohlavu sa našlo zrkadielko. Hermiona krátko predtým zistila, že tou obludou je bazilisk. Stavím sa s tebou o čo chceš, že prvého človeka, ktorého stretla, upozornila, že keď zahýba za roh, musí sa vždy najskôr pozrieť do zrkadielka! To dievča vytiahlo svoje zrkadielko... a...“
Ron naňho hľadel s ústami dokorán.
„A čo pani Norrisová?“ zašepkal vzrušene.
Harry sa zamyslel a v duchu si predstavil tú chodbu počas halloweenskej noci.
„Voda...“ povedal pomaly. „Potopa zo záchodov Umrnčanej Myrty. Pani Norrisová určite zazrela len jeho odraz vo vode...“
Harry ešte raz prebehol očami po stránke, čo držal v ruke. Čím dlhšie na ňu hľadel, tým mu bolo všetko jasnejšie.
„... jeho kikiríkanie... je preňho smrteľné!“ prečítal nahlas. Hagridovi niekto zabíjal kohúty! Slizolinov potomok sa postaral o to, aby po otvorení komnaty nebolo v okolí hradu ani jediného! Pavúky pred ním utekajú! To všetko sedí!“