„Ale ako sa ten bazilisk pohybuje po hrade?“ nechápal Ron. „Je to predsa obrovský had... takého len tak neprehliadneš...“
Harry však ukázal na slovo, ktoré Hermiona pripísala celkom dolu.
„Potrubie,“ povedal. „Potrubie... Ron, on chodí vodovodným potrubím. Ten hlas, čo som počul, vychádzal vždy zo steny...“
Ron odrazu schmatol Harryho za plece. „Vchod do Tajomnej komnaty!“ riekol chrapľavo. „Čo ak sú to nejaké záchody? Čo ak sú to...“
„... záchody Umrnčanej Myrty,“ vyhŕkol Harry. Sedeli tam a stále tomu nemohli uveriť. „Ale to znamená,“ povedal po chvíli Harry, „že nie som na škole jediný, kto hovorí parselčinou. Ovláda ju aj Slizolinov potomok. A dáva baziliskovi pokyny.“
„Čo urobíme?“ opýtal sa Ron a v očiach sa mu rozhoreli ohníky. „Zájdeme za profesorkou McGonagallovou?“
„Poďme do zborovne,“ vyskočil Harry. „O takých desať minút tam bude. Každú chvíľu bude zvoniť.“
Zbehli dolu schodmi. Nechceli, aby ich niekto pristihol, ako pobehujú po škole bez sprievodu, vošli preto hneď do prázdnej zborovne. Bola to veľká obdĺžniková miestnosť, v ktorej sa nachádzalo mnoho stoličiek z tmavého dreva. Harry s Ronom si nesadli, boli takí rozrušení, že sa prechádzali po zborovni sem a tam. Stále však nezvonilo.
Namiesto toho sa chodbou rozoznel hlas profesorky McGonagallovej, zrejme si ho začarovala, lebo znel niekoľkonásobne hlasnejšie.
„Všetci študenti nech sa odoberú do svojich klubovní. Všetci učitelia sa zhromaždia v zborovni. Okamžite, prosím.“
Harry sa obrátil k Ronovi.
„Žeby ďalší útok? A práve teraz?“
„Čo urobíme?“ opýtal sa zdesený Ron. „Vrátime sa na internát?“
„Nie,“ povedal Harry a rozhliadol sa vôkol seba. Naľavo od neho stála stará skriňa, v ktorej mali učitelia plášte. „Schováme sa tam. Vypočujeme si, čo sa deje. A potom im môžeme povedať, čo sme zistili.“
Vliezli teda do skrine a nad hlavami sa im ozýval hrmot a lomoz stoviek náhliacich sa študentov. Netrvalo dlho a dvere zborovne sa rozleteli. Harry s Ronom nakúkali medzierkami pomedzi zatuchnuté plášte von a videli, ako do miestnosti prúdia učitelia. Niektorí sa tvárili zmätene, iní nanajvýš vystrašene. Napokon sa objavila aj profesorka McGonagallová.
„Obluda opäť zaútočila,“ povedala do ticha zborovne. „Zajala jednu študentku. A odniesla si ju so sebou do Tajomnej komnaty.“
Profesor Flitwick zapišťal. Profesorka Sproutová si vystrašene zakryla rukami ústa. Snape mocne zovrel opierku stoličky a spýtal sa: „Ako to viete?“
„Slizolinov potomok,“ vysvetľovala profesorka McGonagallová, bledá ako krieda, „nechal na stene nápis. Hneď pod tým prvým. ‚Jej kosti budú navždy ležať v Tajomnej komnate.‘“
Profesor Flitwick sa rozplakal.
„Kto to je?“ opýtala sa madam Hoochová, ktorej sa podlomili kolená a klesla na stoličku. „Ktorú študentku vzal?“
„Ginny Weasleyovú,“ zašepkala profesorka McGonagallová.
Harry cítil, ako sa Ron nečujne zosunul na dno skrine.
„Zajtra musíme poslať všetkých žiakov domov,“ vyhlásila profesorka McGonagallová. „Toto je koniec Rokfortskej strednej Školy čarodejníckej. Dumbledodore vždy vravieval...“
Dvere zborovne sa znova otvorili. Harry si bol na okamih istý, že je to Dumbledore. Bol to však Lockhart, vysmiaty ako slniečko.
„Prepáčte... trochu som si zdriemol... zmeškal som niečo dôležité?“
Vôbec nezaznamenal, že si ho ostatní učitelia premeriavajú nenávistným pohľadom. Snape urobil krok dopredu.
„Náš hrdina,“ povedal. „Prišiel náš hrdina. Obluda odvliekla jedno dievča, Lockhart. Vzala si ho so sebou do Tajomnej komnaty. Konečne nadišla vaša chvíľa.“
Lockhart zbledol.
„Presne tak, Lockhart,“ dodala profesorka Sproutová. „Nevraveli ste včera večer, že od samého začiatku viete, kde je vchod do Tajomnej komnaty?“
„Ja... no, ja...“ zajakával sa Lockhart.
„Áno, áno, mne ste vraveli, že viete aj to, čo je vnútri,“ zapišťal profesor Flitwick.
„N-naozaj? Nepamätám sa...“
„Presne si spomínam, ako ste sa sťažovali, že ste sa s tou obludou nestihli porátať predtým, ako Hagrida zatkli,“ vravel Snape. „Nepovedali ste náhodou, že celá tá akcia bola zle zorganizovaná a jej vedením mali hneď od začiatku poveriť vás a dať vám voľnú ruku?“
„Ja... som naozaj nikdy... asi ste mi zle rozumeli...“
„Necháme to teda na vás, Gilderoy,“ povedala profesorka McGonagallová. „Dnes večer dostanete príležitosť, aby ste sa prejavili. Postaráme sa o to, aby vám do toho nik nezasahoval. Môžete s tou obludou skoncovať celkom sám. Dávam vám voľnú ruku.“
Lockhart sa vydesene rozhliadal okolo seba, no nik mu neprišiel na pomoc. Tentokrát vôbec nepôsobil oslnivo. Pery sa mu triasli a teraz, keď sa mu z tváre vy tratil jeho nacvičený zubatý úsmev, vyzerala jeho tvár akási nevýrazná a mľandravá.
„T-to som r-rád,“ vysúkal zo seba. „Ja... budem vo svojej pracovni... idem sa pripraviť.“
A odišiel.
„Tak to by sme mali,“ ozvala sa profesorka McGonagallová a nozdry sa jej rozšírili, „aspoň sa nám tu nebude motať. Vedúci jednotlivých fakúlt nech informujú študentov o tom, čo sa stalo. Povedzte im, že Rokfortský expres ich hneď zavčas rána odvezie domov. A vy ostatní, dohliadnite, prosím, na to, aby sa nikto zo študentov nezdržiaval mimo svojho internátu.“
Učitelia vstali a opustili zborovňu.
Bol to azda najhorší deň v Harryho živote. Sedeli spolu s Ronom, Fredom a Georgeom v rohu chrabromilskej klubovne, ani jeden z nich nebol schopný slova. Percy s nimi nebol. Išiel poslať pánovi a pani Weasleyovcom sovu a potom sa zavrel do svojej izby.
Popoludnie sa ešte nikdy tak nevlieklo a Chrabromilská veža nebola nikdy taká plná a mĺkva. Keď začalo zapadať slnko, Fred s Georgeom sa rozhodli ísť spať, nevládali už ďalej len tak nečinne sedieť.
„Ona určite niečo vedela, Harry,“ prehovoril Ron po prvý raz od chvíle, čo vošli do tej skrine v zborovni. „Preto ju tam odvliekol. A vôbec to nebola nejaká kravina, čo robil Percy. Musela prísť na niečo, čo súviselo s Tajomnou komnatou. A vtedy nám to určite chcela...“ Ron si nervózne šúchal oči. „Má predsa čistú krv. Muselo v tom byť niečo iné.“
Harry hľadel na krvavočervené slnko na horizonte. Takto ťažko mu hádam ešte nebolo. Keby len mohol niečo urobiť. Hocičo.
„Harry,“ povedal Ron. „Myslíš si, že je... veď vieš...“
Harry nevedel, čo na to povedať. Pochyboval totiž o tom, že by Ginny bola ešte nažive.
„Vieš čo?“ ozval sa opäť Ron. „Mali by sme zájsť za Lockhartom. Povieme mu, čo vieme. Vravel, že sa pokúsi vojsť do Tajomnej komnaty. Môžeme mu povedať, kde asi je, i to, že sa tam ukrýva bazilisk.“
Harrymu nezišlo na um nič lepšie, a keďže hrozne túžil urobiť aspoň niečo, súhlasil. Spolužiaci, ktorí sedeli okolo nich, boli nesmierne zničení a bolo im Weasleyovcov tak ľúto, že keď obaja vstali, prešli krížom cez klubovňu a preliezli otvorom v stene, nik sa ich nepokúsil zastaviť.
Kým prišli pred Lockhartovu pracovňu, vonku sa zotmelo. Vnútri sa čosi dialo. Bolo odtiaľ počuť akési škriabanie, buchot a náhlivé kroky.
Harry zaklopal a razom všetky zvuky ustali. Vzápätí sa dvere pootvorili a v škáročke sa objavilo Lockhartovo oko.
„Ach... pán Potter... pán Weasley...“ povedal a otvoril dvere o kúsok viac. „Som teraz veľmi zaneprázdnený... nemám mnoho času...“