„Šliapni na to, Fred!“ zakričal Ron a auto vystrelilo smerom k Mesiacu.
Harry tomu nemohol uveriť – konečne bol voľný. Spustil okienko, nočný vánok mu strapatil vlasy a on hľadel na zmenšujúce sa strechy domov na Privátnej ceste. Strýko Vernon, teta Petunia a Dudley za nimi nechápavo hľadeli z okna Harryho izby.
„Dovidenia o rok!“ zakričal Harry.
Weasleyovci sa zvíjali od smiechu a Harry sa pohodlne usadil na sedadle, na tvári úsmev od ucha k uchu.
„Vypusti Hedvigu,“ povedal Ronovi, „môže letieť za nami. Už celú večnosť si poriadne nenatiahla krídla.“
George podal Ronovi sponku do vlasov a vzápätí Hedviga radostne vyletela cez okienko von a kĺzala sa vzduchom vedľa nich ako duch.
„Tak – a teraz spusti, Harry,“ súril ho Ron netrpezlivo. „Čo sa vlastne stalo?“
Harry im porozprával o Dobbym, o tom, ako ho škriatok vystríhal pred návratom na Rokfort, i o katastrofe s fialkovou tortou. Keď skončil, rozhostilo sa hlboké ticho.
„To je veru čudné,“ prehovoril napokon Fred.
„To je fakt podozrivé,“ vyhlásil George. „A to ti nemohol povedať, kto má to sprisahanie na svedomí?“
„Podľa mňa mohol,“ povedal Harry. „Ale veď vám vravím, kedykoľvek mu niečo omylom vykĺzlo z úst, začal si trieskať hlavu o stenu.“
Fred s Georgeom sa na seba pozreli.
„Myslíte si, že ma oklamal?“ opýtal sa Harry.
„No,“ začal Fred, „poviem ti to takto – domoví škriatkovia majú tiež čarovnú moc, ale zvyčajne ju nemôžu použiť bez súhlasu svojho pána. Podľa mňa Dobbyho poslali, aby ti zabránil vrátiť sa na Rokfort. Zrejme to mal byť nejaký žart. Je na Rokforte niekto, komu prekážaš?“
„Hej,“ povedali Harry s Ronom naraz.
„Draco Malfoy,“ pokračoval Harry. „Nenávidí ma.“
„Draco Malfoy?“ otočil sa k nemu George. „Nie je to náhodou syn Luciusa Malfoya?“
„Asi áno, je to predsa len trochu nevšedné meno,“ súhlasil Harry. „Prečo?“
„Počul som, ako o ňom tatko hovorí,“ vysvetľoval George. „Bol vraj veľkým prívržencom Veď-Vieš-Koho.“
„A keď sa Veď-Vieš-Kto vyparil,“ pokračoval Fred, naťahujúc krk k Harrymu, „Lucius Malfoy sa k nám vrátil a tváril sa, že sa vlastne vôbec nič nestalo. Somarina – tatko vraví, že patril do okruhu najbližších spolupracovníkov Veď-Vieš-Koho.“
Harry počul o Malfoyovej rodine niečo podobné aj predtým a vôbec ho to neprekvapovalo. V porovnaní s Malfoyom bol Dudley Dursley vlastne celkom milý, hĺbavý a citlivý chalan.
„Neviem, či majú Malfoyovci domového škriatka...“ povedal Harry zamyslene.
„Nech už patril komukoľvek, musí to byť nejaká stará čarodejnícka rodina, a navyše bohatá,“ poznamenal Fred.
„Hej, naša mamka odjakživa túži po škriatkovi, ktorý by nám žehlil,“ dodal George. „No zatiaľ máme len starého záhrobného ducha na povale a trpaslíkov v záhrade. Domoví škriatkovia bývajú vo veľkých starých domoch a hradoch, u nás doma veru nenatrafíš na žiadneho...“
Harry mlčal. Keď zvážil, že Draco Malfoy mal zvyčajne zo všetkého len to najlepšie, jeho rodina sa musela topiť v zlate; živo si vedel Malfoya predstaviť, ako sa pyšne prechádza po obrovskom panskom sídle. A poslať rodinného škriatka, ktorý by Harrymu zabránil vrátiť sa do školy, to by veru zodpovedalo Malfoyovmu štýlu zmýšľania. Vari bol Harry naozaj taký hlúpy, že Dobbymu uveril?
„Som veľmi rád, že sa nám to podarilo,“ povedal Ron. „Keď si mi neodpísal ani na jediný list, začal som sa veru o teba strachovať. Najskôr som si myslel, že za to môže Elvíra...“
„Kto je Elvíra?“
„Naša sova. Taká vykopávka. Už zopárkrát nedoručila to, čo mala. Preto som si chcel požičať Hermes...“
„Koho?“
„Sovu, čo mamka s tatkom kúpili Percymu, keď sa stal prefektom,“ kričal Fred z predného sedadla.
„Percy mi to však nedovolil,“ povedal Ron. „Vraj ju potrebuje.
„Percy sa toto leto správa veľmi čudne,“ mračil sa George.
„Stále kamsi posiela nejaké listy a skoro celý čas je zavretý vo svojej izbe... Zrejme si furt leští prefektský odznak... Ideš príliš na západ, Fred,“ dodal a ukázal na palubnú dosku. Fred pootočil volantom.
„A váš otec vie, že ste si požičali jeho auto?“ opýtal sa Harry, hoci dopredu tušil, aká bude odpoveď.
„Hm, nie,“ odvetil váhavo Ron, „dnes v noci musel ísť do práce. Dúfam, že ho stihneme vrátiť do garáže tak, aby to mamka nezbadala.“
„Ozaj a čo robí váš oco na Ministerstve mágie?“
„Pracuje na tom najnudnejšom oddelení,“ povedal Ron. „Oddelenie pre odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov.“
„Aké oddelenie?“
„Skrátka, zaoberá sa vecami, ktoré pôvodne vyrobili muklovia, potom ich niekto začaroval a oni sa opäť ocitli v muklovskej domácnosti alebo obchode. Minulý rok, napríklad, zomrela istá veľmi stará ježibaba a čajový servis, ktorý jej patril, sa predal do obchodu so starožitnosťami. Kúpila si ho jedna muklovská pani, priniesla ho domov a chcela v ňom servírovať priateľom čaj. Úplná katastrofa – tatko robil niekoľko týždňov samé nadčasy.“
„A čo sa stalo?“
„Kanvica na čaj sa zbláznila, prskala všade okolo seba vriaci čaj a jeden pán skončil v nemocnici, lebo sa mu klieštiky na cukor zasekli do nosa. Oco vtedy takmer zošalel – v kancelárii sú totiž len dvaja, on a jeden starý čarodej, ktorý sa volá Perkins – a sami museli vykonať všetky možné čary, počínajúc Zabúdacie zaklínadlo, aby sa to nejako ututlalo...“
„Ale váš otec... toto auto je predsa tiež...!“
Fred sa začal smiať. „Hej, tatko je úplný blázon do všetkého, čo má do činenia s muklami. Máme plnú šopu muklovských harabúrd. Všetky najskôr rozoberie, potom ich začaruje a dá opäť dokopy. Keby nám urobili domovú prehliadku, určite by ho zavreli. Mamka je z toho na nervy.“
„Tamto je hlavná cesta,“ povedal George, hľadiac dolu cez predné sklo. „O desať minút sme tam... Najvyšší čas, lebo už začína svitať...“
Nad východným horizontom sa objavila bledoružová žiara.
Fred klesol autom trochu nižšie a Harry zbadal pod sebou tmavý koberec, akoby pozošívaný z drobných pruhov políčok a zhlukov stromov.
„Blížime sa k našej dedine,“ povedal George. „Vydrí Svätý Dráb.“
Auto klesalo čoraz nižšie. Pomedzi stromy už začínal presvitať okraj nádhernej červenej gule.
„Pristávame,“ oznámil Fred, vzápätí sa dotkli zeme a jemne nadskočili. Pristáli na malom dvore vedľa rozpadávajúcej sa garáže a Harry po prvýkrát uvidel Ronov dom.
Na prvý pohľad sa zdalo, že tu kedysi stál obrovský kamenný chliev, ku ktorému sa postupne, raz tu, raz tam, dostavala nejaká izba, až mala celá stavba niekoľko poschodí a bola taká pokrútená, že držala pokope zrejme len zázrakom (a Harry bol veru presvedčený, že čary tu urobili svoje). Na červenej streche bolo pričupených zo päť komínov. Neďaleko vchodu bola v zemi zapichnutá pokrivená tabuľka s nápisom BRLOH. Pred vchodovými dverami sa váľali samé gumáky a veľmi hrdzavý kotlík. Na dvorčeku sa páslo niekoľko tučných hnedých sliepok.
„Máme to tu skromné,“ ospravedlňoval sa Ron.
„Máte to tu úžasné,“ povedal Harry, celý bez seba od radosti, keď si spomenul na Privátnu cestu.
Vystúpili z auta.
„Musíme vyjsť hore potichu ako myšky,“ upozornil ich Fred, „tam počkáme, kým nás mamka zavolá na raňajky. A ty, Ron, potom zbehneš dolu a zvoláš: ,Mami, hádaj, kto k nám v noci prišiel!‘ a ona bude šťastná, že vidí Harryho, a my nebudeme musieť nič vysvetľovať.“