„Pán profesor, chceme vám povedať niečo veľmi dôležité,“ začal Harry. „Určite vám to pomôže.“
„Hm... dobre... ale nemyslím si...“ tá strana Lockhartovej tváre, na ktorú videli, nevyzerala veru bohvieako nadšená. „Chcem povedať... no... dobre...“ Otvoril dvere a oni vošli.
Jeho pracovňa bola takmer prázdna. Na zemi stáli dva otvorené kufre. V jednom z nich ležali narýchlo poskladané habity; nefritovozelený, sýtofialový, tmavomodrý, a v druhom boli len tak ledabolo nahádzané knihy. Fotografie, ktoré predtým viseli na stenách, boli nastrkané v škatuliach na stole.
„Vy niekam idete?“ začudoval sa Harry.
„Hm, hej, áno,“ povedal Lockhart, strhol zo zadnej strany dverí svoj plagát a začal ho rolovať. „Súrny telefonát... neodkladná záležitosť... musím odísť...“
„A čo moja sestra?“ opýtal sa Ron nahnevane.
„No, mrzí ma to... je to veľká tragédia...“ povedal Lockhart, vyhol sa ich pohľadom, mykol zásuvkou a začal jej obsah prekladať do tašky. „Neviete si predstaviť, ako mi to je ľúto...“
„Učíte predsa obranu proti čiernej mágii!“ zvolal Harry. „Nemôžete odísť, teraz, keď sa tu dejú také hrozné veci!“
„No... musím povedať... keď som nastupoval na toto miesto...“ hundral Lockhart a ukladal si na habity ponožky, „v popise práce nebolo nič o... nečakal som, že...“
„Má to azda znamenať, že chcete zdupkať?“ opýtal sa Harry, neveriac vlastným ušiam. „Po tom všetkom, čo ste popísali vo vašich knihách...?“
„Knihy môžu byť niekedy zavádzajúce,“ namietol chabo Lockhart.
„Písali ste ich predsa vy sám!“ skríkol Harry.
„Chlapče môj zlatý,“ vzdychol si Lockhart, vystrel sa a vrhol na Harryho nahnevaný pohľad. „Zamyslite sa trochu. Moje knihy by sa zďaleka tak dobre nepredávali, keby ľudia neverili, že som všetky tie veci naozaj urobil. Nik nemá chuť čítať o šerednom starom čarodejovi, aj keď zachránil dedinu pred vlkolakmi. Jeho fotografia na obálke knihy by pôsobila odstrašujúce. Nevie sa ani poriadne obliecť. A čarodejnica, ktorá v Bandone bojovala s vílou banší a premohla ju, má zase rázštep pery. Tým chcem povedať, že...“
„Takže vy ste sa chválili tým, o čo sa zaslúžili iní!?“ zvolal Harry neveriacky.
„Harry, Harry,“ netrpezlivo krútil hlavou Lockhart, „je to všetko oveľa zložitejšie. Je v tom aj kus mojej práce. Musel som tých ľudí nájsť. Opýtať sa ich, ako urobili to, čo urobili. Potom som musel na nich použiť Zabúdacie zaklínadlo, aby si nepamätali, že to urobili. Na svoje Zabúdacie zaklínadlo som inak mimoriadne hrdý. Nie, Harry, stálo ma to veľa námahy. To nie sú len reklamné fotografie a verejné podpisovanie kníh, to si nemyslite. Ak chcete slávu, musíte byť pripravený na dlhú a namáhavú drinu.“
Zaklopil veko na jednom i na druhom kufri a oba zamkol.
„Takže,“ povedal, „to by bolo všetko. Áno. Zostáva už len jedna vec.“
Vytiahol prútik a otočil sa k nim.
„Je mi to veľmi ľúto, chlapci, ale musím na vás použiť Zabúdacie zaklínadlo. Nemôžem pripustiť, aby ste každému vytárali moje tajomstvo. To by som už nepredal ani jedinú knihu...“
Harry v poslednej chvíli vytiahol svoj prútik. Lockhart ten svoj práve dvíhal nad hlavu, keď Harry zvolaclass="underline" „Expelliarmus!“
Lockhart odletel dozadu, potkol sa o jeden z kufrov a skydol sa na zem. Jeho prútik vyletel vysoko do vzduchu, Ron ho chytil a vyhodil cez otvorené okno von.
„Nemali ste profesorovi Snapovi dovoliť, aby nás to naučil,“ kričal rozzúrený Harry a odkopol Lockhartov kufor nabok. Lockhart naňho hľadel a od strachu akoby sa scvrkol. Harry naňho stále mieril prútikom.
„Čo odo mňa chcete?“ zastonal Lockhart. „Neviem, kde je Tajomná komnata. Nemôžem vám pomôcť.“
„Máte šťastie,“ povedal mu Harry, pichol doňho špičkou prútika a donútil ho vstať. „My tušíme, kde je. A čo je v nej. Poďme.“
Prinútili Lockharta vyjsť zo svojej pracovne, spoločne zišli najbližším schodišťom, prešli chodbou, kde na stene žiarili oba odkazy, a zamierili k Myrtiným záchodom.
Ako prvého poslali dnu Lockharta. Harrymu pôsobilo potešenie vidieť ho, ako sa trasie.
Umrnčaná Myrta sedela na nádržke s vodou vo svojej kabínke celkom na konci.
„Ach, to ste zasa vy,“ vzdychla Myrta, keď zbadala Harryho. „Čo chcete?“
„Opýtať sa ťa, ako si zomrela,“ povedal Harry.
Myrtina tvár sa odrazu rozjasnila. Akoby jej ešte nik nepoložil takú lichotivú otázku.
„Ááách, bolo to strašné,“ povedala s úsmevom. „Stalo sa to presne tu. Zomrela som v tejto kabínke. Schovala som sa tu, lebo Oliva Hornbyová sa mi smiala, že nosím okuliare. Dvere boli zamknuté, ja som plakala a vtom som počula, že niekto vošiel. Ozval sa nejaký čudný hlas. Myslela som si, že ten človek hovorí nejakým cudzím jazykom. Zarazilo ma však, že to bol chlapčenský hlas. Odomkla som preto dvere, chcela som mu povedať, aby vypadol a šiel na svoj záchod, no odrazu...“ Myrta sa dôležito vypäla a tvár jej žiarila radosťou, „som zomrela.“
„Ale ako?“ spýtal sa Harry.
„To netuším,“ zašepkala Myrta dôverne. „Pamätám si len to, že som videla pár velikánskych, žltých očí. Potom akoby sa niekto zmocnil môjho tela a ja som sa začala vznášať...“ Pozrela sa na Harryho zasneným pohľadom. „A potom som opäť prišla k sebe. A rozhodla som sa, že budem Olivu Hornbyovú strašiť. Tá veru veľakrát oľutovala, že sa mi posmievala.“
„A na ktorom mieste si videla tie oči?“ zvedavo sa opýtal Harry.
„Niekde tam,“ povedala Myrta a ledabolo mávla smerom k umývadlu pred svojou kabínkou.
Harry s Ronom náhlivo pristúpili k umývadlu. Lockhart stál obďaleč a v tvári sa mu zračila hrôza.
Umývadlo sa ničím neodlišovalo od ostatných. Preskúmali ho centimeter po centimetri, zvonka i znútra, dokonca i sifón pod ním. A odrazu si Harry niečo všimoclass="underline" na boku jedného medeného vodovodného kohútika bol vyrytý maličký had. „Tie kohútiky nikdy nefungovali,“ povedala Myrta natešene, keď ich chcel otočiť.
„Harry,“ povedal odrazu Ron. „Povedz niečo. Povedz niečo v parselčine.“
„Ale...“ Harry sa tuho zamyslel. Parselským jazykom hovoril doteraz vždy len vtedy, keď sa ocitol zoči-voči skutočnému hadovi. Uprene sa zahľadel na vyrytého hada a predstavoval si, že je živý. „Otvor sa,“ povedal.
Pozrel sa na Rona, no ten pokrútil hlavou. „Tomu som rozumel,“ povedal. Harry sa znova pozrel na hada a úporne sám seba presviedčal, že je živý. Keď trochu uklonil hlavu, v dopadajúcom svetle sviečky sa mu zdalo, ako keby sa naozaj hýbal.
„Otvor sa,“ prikázal.
Počul však niečo celkom iné: z úst mu vyšlo akési čudné syčanie, kohútik sa rozžiaril nádherným bielym svetlom a začal sa točiť. Vzápätí sa začalo hýbať aj umývadlo. Odrazu kamsi zmizlo a odokrylo obrovské potrubie – také veľké, že by sa doň zmestil i dospelý človek.
Harry počul Rona, ako zhíkol, a znova sa zadíval na otvorené potrubie. Na chvíľu sa zamyslel a potom sa rozhodol.
„Idem dolu,“ vyhlásil.
Nemohol nejsť, teraz, keď objavili vchod do Tajomnej komnaty, keď existovala, hoci len celkom malilinká, nepatrná šanca, že Ginny ešte žije. „Aj ja,“ povedal rozhodne Ron. Nastalo ticho.
„No, mňa k tomu už asi nepotrebujete,“ ozval sa Lockhart a chabo sa zaceril „tak ja teda...“
Položil ruku na kľučku dverí, no Ron i Harry naňho mierili prútikom.
„Môžete ísť prvý,“ zavrčal Ron.
Bez prútika a biely ako stena Lockhart pristúpil k otvoru.
„Chlapci,“ povedal tenkým hlasom. „Chlapci, komu to prospeje?“
Harry ho postrčil prútikom. Lockhart zasunul do potrubia najskôr jednu, potom druhú nohu.