„Ja si naozaj myslím...“ začal, no Ron ho postrčil a Lockhart im zmizol z dohľadu. Harry ho rýchlo nasledoval. Opatrne vliezol do rúry a už ho nebolo.
Akoby letel nekonečnou, mazľavou, tmavou kĺzačkou. Videl množstvo iných rúr, rozvetvujúcich sa na všetky strany, ani jedna však nebola taká veľká ako ich. Tá sa krútila a zahýbala raz sem, raz tam, Harry letel stále nadol a vedel, že padá niekam hlboko, už musel byť niekde pod hradnými žalármi. Za sebou počul Rona, ktorý s jemným žuchnutím vyberal zákruty.
A keď si už začínal robiť starosti, čo sa stane, keď dopadne na zem, potrubie sa prestalo zvažovať, napokon zostalo vo vodorovnej polohe, odrazu ho vystrelilo von a on sa s čľupnutím rozčapil na mokrej podlahe tmavého kamenného tunela, ktorý bol taký vysoký, že sa v ňom dalo postaviť.
Kúsok od neho práve vstával zo zeme Lockhart, bol celý od slizu a bledý ako duch. Harry ustúpil nabok a z konca potrubia zasvišťal Ron.
„Musíme byť niekoľko kilometrov pod školou,“ vyhlásil Harry a tmavým tunelom sa niesla ozvena jeho slov.
„Možno sme pod jazerom,“ povedal Ron a s prižmúrenými očami sa rozhliadal po tmavých, slizkých stenách.
Všetci traja sa zahľadeli do tmy pred sebou.
„Lumos!“ prikázal Harry svojmu prútiku a ten sa rozsvietil. „Poďte,“ pokynul Ronovi a Lockhartovi, všetci traja vykročili, ťapkajúc hlasito nohami po mokrej zemi.
V tuneli bola taká tma, že takmer nič nevideli. Ich tiene na vlhkých stenách pôsobili vo svetle Harryho prútika hrôzostrašne.
„Nezabudnite,“ pripomínal im Harry potichu, keď opatrne postupovali vpred, „len čo zaregistrujete nejaký pohyb, okamžite zatvorte oči...“
V tuneli však bolo ticho ako v hrobe a prvým nečakaným zvukom bolo hlasité zaprašťanie – ukázalo sa, že Ron rozšliapol potkaniu lebku. Harry spustil prútik a zbadal, že zem je pokrytá malými zvieracími kosťami. Zo všetkých síl sa usiloval odohnať z mysle predstavu, ako bude asi vyzerať Ginny, keď ju nájdu, a vykročil do tmavej zákruty tunela.
„Harry... tam niečo je...“ povedal odrazu Ron chrapľavo a schmatol Harryho za plece.
Zastali a načúvali. Harry zazrel obrysy čohosi velikánskeho a skrúteného – ležalo to krížom cez tunel. Nehýbalo sa to.
„Možno to spí,“ zašepkal a obzrel sa za seba na Rona s Lockhartom. Lockhart si pritískal dlane na oči. Harry sa znova zahľadel na tú vec vpredu a srdce mu bolestivo búšilo.
Prižmúril oči tak, aby ešte videl, zodvihol ruku s prútikom a pomaličky sa zakrádal dopredu.
Svetlo z prútika sa kĺzalo po obrovskej hadej koži jedovatej sýtozelenej farby, ktorá ležala skrútená na zemi.
Plaz, ktorý ju zvliekol, musel byť dlhý minimálne sedem metrov.
„Neuveriteľné,“ šepol Ron.
Odrazu sa za nimi čosi prudko pohlo. To sa Gilderoyovi Lockhartovi podlomili kolená.
„Vstaňte,“ prikázal mu Ron prísne a namieril na Lockharta svoj prútik.
Lockhart sa postavil – no vtom skočil na Rona a zvalil ho na zem.
Harry priskočil Ronovi na pomoc, no bolo už neskoro – udychčaný Lockhart práve vstával, v ruke držal Ronov prútik a na tvári sa mu opäť zjavil jeho typický žiarivý úsmev.
„Koniec dobrodružstva, milí moji!“ povedal. „Donesiem do školy kúsok tej hadej kože, poviem, že som prišiel neskoro, že som to dievča už nemohol zachrániť a že vy dvaja ste pri pohľade na jej zohavené telo, žiaľ, celkom stratili hlavu – dajte zbohom svojim spomienkam!“
Zodvihol nad hlavu Ronov prútik, oblepený lepiacou páskou a zvolaclass="underline" „Obliviate!“
Prútik vybuchol silou menšej bomby, Harry si rukami chránil hlavu a, šmýkajúc sa na klzkých záhyboch hadej kože, unikal pred obrovskými kusmi balvanov, čo padali zo stropu tunela. Chvíľu nato zastal a civel na nepreniknuteľný múr skál, ktorý za ním vyrástol.
„Ron!“ zvolal. „Nestalo sa ti nič? Ron!“
„Tu som!“ ozval sa spoza kamenného vodopádu Ronov tlmený hlas. „Nič mi nie je... ten somár... však schytal plnú dávku...“
Ozvalo sa akési plesknutie a vzápätí hlasité „Au!“
Znelo to, ako keby Ron práve kopol Lockharta do píšťaly.
„Čo teraz?“ spýtal sa Ron zúfalo. „Nedostanem sa k tebe... trvalo by to celú večnosť...“
Harry sa pozrel na strop tunela. Zostali v ňom obrovské praskliny. Ešte nikdy sa nepokúšal čarami drviť takéto veľké kusy skál a teraz veru nebola tá najpríhodnejšia chvíľa skúšať to – čo ak sa celý tunel zrúti?
Spoza skál sa ozvalo ďalšie plesknutie a po ňom nasledovalo ďalšie „Au!“ Strácali drahocenný čas. Ginny je v Tajomnej komnate už niekoľko hodín... Harry pochopil, že mu nezostáva nič iné.
„Počkaj tu,“ zakričal na Rona. „Zostaň s Lockhartom. Idem ďalej... Ak sa do hodiny nevrátim...“
Nastalo tiesnivé ticho.
„Pokúsim sa poodsúvať tie balvany,“ povedal Ron, ktorý zrejme bojoval sám so sebou, aby sa mu netriasol hlas. „Aby si mohol – aby si sa dostal von. A, Harry...“
„Uvidíme sa o chvíľu,“ prerušil ho Harry, ktorý tiež vynaložil obrovské úsilie, aby jeho trasúci sa hlas znel dostatočne sebavedome.
Obišiel hadiu kožu a vydal sa ďalej sám.
Ronovo pechorenie s ťažkými balvanmi čoskoro ustalo. Tunel sa stáčal raz na jednu, raz na druhú stranu. Harry mal všetky nervy v tele napäté na prasknutie. Túžil, aby sa ten tunel už konečne skončil, aj keď ho desila predstava, čo ho asi čaká na jeho konci. Prešiel ďalšou zákrutou a odrazu sa pred ním vynoril pevný múr – boli na ňom vyryté dva spletené hady, ktoré mali namiesto očí vsadené veľké, žiarivé smaragdy.
Harry prikročil bližšie k múru, v hrdle mal sucho.
Ani si veľmi nemusel predstavovať, že hady sú skutočné – tie oči naňho hľadeli ako živé.
Rozmýšľal, čo spraví. Odkašlal si a zdalo sa mu, akoby tie smaragdové hadie oči žmurkli.
„Otvor sa,“ zasyčal Harry tenkým hláskom.
Hady sa rozplietli, kamenná stena v strede praskla, obe jej polovice sa nehlučne odsunuli a Harry, ktorý sa od hlavy až po päty chvel, vošiel dnu.
17
Slizolinov potomok
Stál na jednom konci veľmi dlhej komnaty, ktorú ožarovalo slabé svetlo. Obrovské stĺpy, podopierajúce strop miznúci kdesi vysoko v tme, boli zdobené mnohými hadmi a vrhali v tej zvláštnej zelenkastej žiare, ktorá akoby zaplnila celú miestnosť, čierne tiene.
Harrymu divo bilo srdce, stál tam a načúval mrazivému tichu. Čo ak bazilisk striehne za stĺpom v niektorom z tmavých kútov? A kde je Ginny?
Vytiahol prútik a vošiel medzi stĺpy ovinuté hadmi. Postupoval veľmi opatrne, no každý jeho krok sprevádzala dunivá ozvena, ktorá sa odrážala od kamenných stien. Medzi viečkami mal iba celkom nepatrnú štrbinku, bol pripravený pri najmenšej známke podozrivého pohybu ich okamžite zavrieť. Prázdne očné priehlbiny kamenných hadov akoby ho sledovali. Niekoľkokrát mu od strachu zovrelo žalúdok – zdalo sa mu totiž, že sa niekde niečo pohlo. Keď bol zarovno poslednej dvojice stĺpov, vynorila sa pred ním ozrutná socha, ktorá siahala až po strop a opierala sa o zadnú stenu komnaty.
Harry naťahoval krk, aby dovidel do obrovskej tváre nad ním. Bola veľmi stará, pripomínala tak trochu zvráskavenú opicu a dlhočizná riedka brada jej siahala takmer po lem splývavého kamenného čarodejníckeho habitu – pod ním na hladkej podlahe stáli dve obrovské sivé chodidlá. A medzi nimi ležala doluznačky drobná postava v čiernom habite so žiarivo-červenými vlasmi.
„Ginny!“ zašepkal Harry, rozbehol sa k nej a padol na kolená.
„Ginny... nebuď mŕtva... prosím ťa, nebuď mŕtva...“ Odhodil prútik nabok, chytil Ginny za plecia a obrátil ju. Tvár mala bielu a studenú ako mramor, no oči mala zatvorené, nebola teda skamenená. Takže musí byť...