„Ginny, prosím ťa, zobuď sa,“ šepkal zúfalo Harry a lomcoval ňou. Ginnina hlava sa bezvládne hojdala zo strany na stranu.
„Nezobudí sa,“ povedal tichý hlas.
Harry sa mykol a zvrtol sa na kolenách.
O najbližší stĺp sa opieral vysoký, čiernovlasý chlapec a hľadel rovno na Harryho. Na okrajoch bol akosi čudne rozmazaný, akoby sa naňho Harry pozeral cez zahmlené okno. Bol to však bezpochyby on...
„Tom... Tom Riddle?“
Riddle prikývol, nespúšťajúc z Harryho zrak.
„Čo si tým myslel, že sa nezobudí?“ opýtal sa Harry zúfalo. „Nie je... však nie je...?“
„Ešte stále je nažive,“ povedal Riddle. „No dlho nebude.“
Harry naňho s úžasom civel. Tom Riddle chodil na Rokfort pred päťdesiatimi rokmi, a teraz tu stojí, okolo neho akási hmlistá žiara, a nemá viac ako šestnásť.
„Si duch?“ opýtal sa Harry neistým hlasom.
„Spomienka,“ prehovoril Riddle potichu, „ktorá sa zachovala v päťdesiatročnom zápisníku.“
Ukázal na dlážku, kúsok od miesta, kde stáli nohy obrovskej sochy. Ležal tam otvorený zápisník, ktorý Harry našiel v záchodoch Umrnčanej Myrty. Harry sa síce začudoval, ako sa sem dostal – to však teraz nebolo až také dôležité.
„Musíš mi pomôcť, Tom,“ povedal Harry a opäť zdvihol Ginny hlavu. „Treba ju odniesť preč. Ukrýva sa tu bazilisk... Neviem, kde presne je, no môže sem prísť každú chvíľu.... Prosím ťa, pomôž mi...“
Riddle sa ani nepohol. Harry sa začal potiť. Pokúšal sa zdvihnúť Ginnino telo zo zeme a zároveň sa načahoval za prútikom.
No prútika odrazu nebolo.
„Nevidel si môj...?“
Zodvihol zrak. Riddle ho stále pozoroval – a medzi dlhými prstami žmolil Harryho prútik.
„Ďakujem,“ povedal Harry a načiahol sa za ním.
Kútiky Riddlových úst sa roztiahli do úsmevu. Naďalej hľadel na Harryho a márnivo sa pohrával s prútikom.
„Počuj,“ naliehal naňho Harry a nohy sa mu podlamovali pod váhou Ginninho nevládneho tela. „Musíme ísť! Keď nás tu bazilisk nájde...“
„Príde, až keď ho niekto zavolá,“ povedal Riddle pokojne.
Harry už nevládal Ginny udržať a položil ju opäť na zem.
„Čo tým chceš povedať?“ spýtal sa. „Počuj, vráť mi môj prútik, možno ho budem potrebovať...“
Riddle sa zaceril.
„Nebudeš ho potrebovať,“ povedal.
Harry naňho nechápavo pozeral.
„Ako to, že nie...?“
„Už dlho čakám na túto chvíľu, Harry Potter,“ prehovoril Riddle. „Že ťa konečne uvidím. A porozprávam sa s tebou.“
„Pozri sa,“ povedal Harry, ktorý už strácal trpezlivosť, „zrejme si to nepochopil. Sme v Tajomnej komnate. Porozprávať sa môžeme aj neskôr...“
„Porozprávame sa teraz,“ prerušil ho Riddle, ešte vždy sa usmieval a pchal si Harryho prútik do vrecka.
Harry z neho nespúšťal zrak. Odohrávalo sa tu čosi veľmi čudné...
„Čo sa stalo s Ginny?“ opýtal sa pomaly.
„No, to je zaujímavá otázka,“ odvetil Riddle s potešením. „Ale je to na dlhšie rozprávanie. Skutočnou príčinou, prečo sa Ginny Weasleyová dostala až sem, je to, že si otvorila srdce a všetky svoje tajomstvá vytárala neviditeľnému neznámemu.“
„O čom to hovoríš?“ nechápal Harry.
„O zápisníku,“ povedal Riddle. „Mojom zápisníku. Malá Ginny si doňho písala niekoľko mesiacov, porozprávala mi o svojich smiešnych starostiach a problémoch – o tom, ako jej bratia robia zle, ako musí ísť do školy v obnosených habitoch, so starými učebnicami, a že...“ Riddlove oči sa zablyskli, „že sa slávnemu, dobrému, úžasnému Harrymu Potterovi asi nikdy nebude páčiť...“
Za celý ten čas, čo sa Riddle s Harrym rozprával, jeho oči ani na okamih neskĺzli z Harryho tváre. Zračil sa v nich akýsi lačný výraz.
„Je naozaj hrozná nuda počúvať hlúpe, smiešne problémy jedenásťročného dievčaťa,“ pokračoval. „Bol som však trpezlivý. Vždy som jej odpísal. Súcitil som s ňou, bol som nesmierne milý. Ginny ma jednoducho milovala. Nik mi tak nerozumie ako ty, Tom... Som taká rada, že mám tento zápisník a môžem sa ti vyžalovať... je to, akoby som mala vo vrecku skvelého priateľa...“
Riddle sa zasmial piskľavým, ľadovým smiechom, ktorý k nemu vôbec nepasoval. Harrymu prebehli po chrbte zimomriavky.
„A musím povedať, Harry, že som vždy vedel učarovať ľuďom, ktorých som potreboval. Takže Ginny si predo mnou vylievala dušu a s jej dušou sa stalo presne to, čo som potreboval... Živili ma jej najhlbšie obavy, jej najtajnejšie túžby a bol som čoraz mocnejší. Stal som sa silnejším, oveľa silnejším než malá slečna Weasleyová. Zosilnel som dokonca natoľko, že som začal slečnu Weasleyovú kŕmiť svojimi tajomstvami, aby som do nej vlial pre zmenu kúsok svojej duše...“
„Ako tomu mám rozumieť?“ opýtal sa Harry a v ústach mu úplne vyschlo.
„Ešte stále ti to nedošlo, Harry Potter?“ opýtal sa Riddle potichu. „Tajomnú komnatu otvorila Ginny Weasleyová. To ona zaškrtila školské kohúty a namaľovala na stenu tie výhražné odkazy. Poštvala Slizolinovho hada na štyroch humusákov i tú šmuklovu mačku.“
„Nie,“ zašepkal Harry.
„Ale áno,“ povedal Riddle pokojne. „Pochopiteľne, že spočiatku nevedela, čo robí. Bolo to veľmi zábavné. Prial by som ti vidieť, čo začala písať do zápisníka potom... bolo to oveľa zaujímavejšie čítanie... ‚Milý Tom‘,“ začal recitovať a hľadel do Harryho zhrozenej tváre. „‚Mám pocit, akoby som začínala strácať pamäť. Celý habit mám od kohútích pier a ja neviem, kde sa tam vzali. Milý Tom, neviem si spomenúť, čo som robila počas halloweenskej oslavy, no keď našli tú zmeravenú mačku, bola som celá od farby. Milý Tom, Percy mi stále vraví, že som bledá a že to nie som ja. Tuším ma podozrieva... Dnes došlo k ďalšiemu útoku a ja si znova nepamätám, kde som bola. Tom, čo mám robiť? Mám pocit, že sa zbláznim... Tom, tým útočníkom, čo napáda študentov, som asi ja!‘“
Harry zatínal päste a nechty sa mu vrývali hlboko do dlane.
„Malej Ginny veľmi dlho trvalo, kým prestala svojmu zápisníčku dôverovať,“ pokračoval Riddle. „No postupne začala byť podozrievavá a chcela sa ho zbaviť. A potom si do toho vstúpil ty, Harry. Našiel si ho, a tým si mi nemohol urobiť väčšiu radosť. Spomedzi toľkého množstva ľudí, čo ho mohli nájsť, si to bol práve ty, s kým som sa nadovšetko túžil zoznámiť...“
„A prečo si sa chcel so mnou zoznámiť?“ opýtal sa Harry. Lomcoval ním hnev a musel sa veľmi premáhať, aby mu nepreskočil hlas.
„Vieš, Ginny mi o tebe všetko povedala,“ odvetil Riddle. „Vyrozprávala mi celý tvoj neuveriteľný príbeh.“ Očami zablúdil na Harryho jazvu v tvare blesku a jeho pohľad akoby bol zrazu ešte lacnejší. „Vedel som, že sa musím o tebe dozvedieť viac, že sa s tebou musím porozprávať, a ak to bude čo i len trochu možné, tak aj stretnúť. Preto som sa rozhodol ukázať ti, ako som vtedy prichytil toho nemotorného somára Hagrida pri čine – získal som si tým tvoju dôveru...“
„Hagrid je môj kamarát,“ skočil mu do reči Harry a hlas sa mu triasol. „Ty si to naňho zvalil náročky, však? Najskôr som si myslel, že si sa pomýlil, no...“
Riddle sa opäť rozosmial tým svojím piskľavým smiechom.
„Moje slovo proti Hagridovmu, Harry. Určite si vieš predstaviť, čo si o tom celom myslel starý Armando Dippet. Na jednej strane Tom Riddle, chudobný, no veľmi schopný, sirota, ale veľmi odvážna, prefekt školy, vzorný študent... a na strane druhej ozrutný, nemotorný Hagrid, ktorý každý druhý týždeň urobí niečo, čo sa nemá, chová pod posteľou vlkolačie mláďatá, potajomky chodí do Zakázaného lesa a bije sa tam s trolmi... no musím pripustiť, že i mňa samého prekvapilo, ako dokonale ten plán vyšiel. Stále som si myslel, že niekto predsa musí prísť na to, že Hagrid nemôže byť Slizolinovým potomkom. Veď mne samému trvalo celých päť rokov, kým som zistil všetko o Tajomnej komnate a objavil tajný vchod do nej... na také niečo nemal predsa Hagrid ani hlavu, ani schopnosti!