Len učiteľ transfigurácie Dumbledore sa Hagrida zastával. Presvedčil Dippeta, aby tu Hagrida nechal a vyškolil ho za hájnika. Hej, myslím si, že Dumbledore to tušil... Dumbledore ma nikdy nemal tak rád ako ostatní učitelia...“
„Stavím sa, že Dumbledore ťa hneď prekukol,“ precedil Harry pomedzi zovreté zuby.
„Hej, a keď Hagrida vyhodili, rozhodol sa, že bude sledovať každý môj krok,“ povedal Riddle ľahostajne. „Vedel som, že by nebolo rozumné otvoriť Tajomnú komnatu znova, pokiaľ budem na škole. No nemienil som len tak zahodiť všetky tie roky, čo som ju hľadal. Rozhodol som sa, že zanechám po sebe zápisník, v ktorom budem mať navždy šestnásť, pri troche šťastia sem jedného dňa niekoho zavediem a ušľachtilé dielo Salazara Slizolina dokončím.“
„No zatiaľ sa ti to nepodarilo,“ povedal Harry víťazoslávne. „Tentoraz nik nezomrel, dokonca ani mačka. O niekoľko hodín bude hotový mandragorový odvar a tí, čo skameneli, budú opäť v poriadku...“
„A či som ti nepovedal,“ pokračoval Riddle pokojne, „že zabíjanie humusákov mi je teraz ukradnuté? Už niekoľko mesiacov si mojím jediným terčom – ty.“
Harry naňho prekvapene zízal.
„Predstav si, aký som musel byť nazúrený, keď si po čase neotvoril môj zápisník ty, ale opäť Ginny. Videla svoj zápisník u teba a naľakala sa. Čo ak zistíš, ako funguje, a ja ti prezradím všetky jej tajomstvá? Alebo, čo by bolo ešte horšie, čo ak ti poviem, že to ona hrdúsila kohúty? A tak tá bláznivá dora počkala, až v tvojej izbe nik nebude, a ukradla ti ho. Ja som však vedel, čo mám urobiť. Bolo mi jasné, že chceš vystopovať Slizolinovho potomka. Z toho, čo mi Ginny o tebe popísala, som vyrozumel, že urobíš čokoľvek, aby si tú záhadu vyriešil – zvlášť v prípade, že obeťou útoku sa stane tvoja najlepšia kamarátka. A Ginny mi prezradila i to, že celá škola je hore nohami, lebo vraj ovládaš parselčinu...
Nuž som prinútil Ginny, aby napísala na stenu svoj odkaz na rozlúčku, zišiel som sem dole a čakal. Bojovala, nariekala a už ma začínala naozaj nudiť. Veľa života v nej nezostalo... Priveľa z neho odovzdala svojmu zápisníku, teda mne. Dokonca toľko, že som mohol napokon opustiť jeho stránky... Odkedy sme sem prišli, čakám, že sa tu objavíš. Vedel som, že prídeš. Chcem sa ťa toho veľmi veľa spýtať, Harry Potter.“
„Napríklad?“ vyhŕkol Harry a päste mal stále zaťaté.
„No,“ začal Riddle a spokojne sa usmial, „napríklad, ako je možné, že chalan ako ty – samá kosť a koža, bez nejakého mimoriadneho čarodejníckeho talentu – dokázal poraziť najmocnejšieho čarodeja všetkých čias? Ako to, že si z toho súboja vyšiel iba s malou jazvou, zatiaľ čo lord Voldemort prišiel o svoju moc?“
V jeho lačných očiach sa zablyskla čudná červená žiara.
„Prečo ťa zaujíma, ako som mu unikol?“ opýtal sa Harry pomaly. „Voldemort predsa prišiel až po tebe...“
„Voldemort,“ povedal Riddle pokojne, „je moja minulosť, súčasnosť i budúcnosť, Harry Potter...“
Vytiahol z vrecka Harryho prútik, začal ním mávať vo vzduchu a napísal tri žiarivé slová:
TOM MARVOLOSO RIDDLE
Potom švihol prútikom ešte raz a písmenká jeho mena sa zoradili inak:
A SOM I LORD VOLDEMORT
„Tak čo?“ zašepkal. „Toto meno som používal na Rokforte, samozrejme, že len medzi svojimi blízkymi priateľmi. Hádam si si nemyslel, že budem to odporné meno Riddle po svojom muklovskom otcovi nosiť celý život? Ja, v ktorom z matkinej strany prúdi v žilách krv samotného Salazara Slizolina, sa mám volať po obyčajnom prašivom muklovi, ktorý ma opustil skôr, ako som sa narodil, a to len preto, lebo sa dozvedel, že jeho žena je čarodejnica? Nie, Harry – vymyslel som si nové meno, vedel som, že sa raz stanem najväčším čarodejníkom na svete a ostatní čarodejníci sa budú báť moje meno čo i len vysloviť!“
Harry mal pocit, akoby mu mozog celkom prestal pracovať. Tupo zízal na Riddla, toho osirelého chalana, ktorý neskôr vyrástol a zabil mu oboch rodičov a potom ešte mnoho, mnoho iných ľudí... napokon sa predsa len prinútil prehovoriť.
„Nie, nie si,“ povedal pokojným hlasom, v ktorom však bolo cítiť nenávisť.
„Čo nie som?“ oboril sa naňho Riddle.
„Nie si najväčší čarodejník na svete,“ povedal Harry a dych sa mu zrýchľoval. „Mrzí ma, že ťa musím napokon sklamať, no najväčším čarodejníkom na svete je Albus Dumbledore. Každý to vraví. Aj v čase, keď si bol mocný, neodvážil si sa obsadiť Rokfort. Dumbledore dobre vedel, čo si zač, už keď si sem chodil do školy, a ty sa ho desíš aj v súčasnosti, nech už sa skrývaš kdekoľvek...“
Z Riddlovej tváre sa vytratil úsmev a na tvári sa mu objavil nevraživý výraz.
„Dumbledora som dokázal z hradu vyštvať a pritom som len bezmocná spomienka!“ zasyčal.
„Neodišiel natrvalo, ako by si si želal!“ odvrkol Harry. Rozprával iba tak, čo mu prišlo na jazyk, chcel Riddlovi nahnať strach; to, že sa Dumbledore vráti, bolo len Harryho zbožné prianie...
Riddle otvoril ústa, no zarazil sa.
Odniekiaľ sa ozvala hudba. Riddle sa rozhliadol po prázdnej komnate. Hudba hrala čoraz hlasnejšie. Bola to tajuplná, povznášajúca, nadpozemská hudba. Harrymu prebehli po chrbte zimomriavky, odrazu mal pocit, akoby mu srdce napuchlo a mal ho dvakrát také veľké ako inokedy. A keď sa v tej melódii ozvali také vysoké tóny, že sa Harrymu zdalo, akoby mu vibrovali rebrá zvnútra, na hornom konci najbližšieho stĺpa vzbĺkol oheň.
Odrazu sa tam z ničoho nič objavil karmínovočervený vták, veľký asi ako labuť, a spieval pod stropnou klenbou ďalej svoju clivú melódiu. Mal trblietavý zlatistý chvost, dlhý ako chvost páva, a žiarivé zlaté pazúry, v ktorých zvieral nejakú pokrkvanú vec.
Vzápätí vták priletel až k Harrymu, pustil ten predmet, čo držal, k jeho nohám a ťažkopádne dosadol na Harryho plece. Keď si skladal obrovské krídla, Harry otočil hlavu a zbadal jeho dlhý, ostrý zlatý zobák a malé čierne očko.
Vták zrazu prestal spievať. Sedel ticho a spokojne Harrymu pri líci a hľadel na Riddla.
„To je fénix...“ prehovoril Riddle, nespúšťajúc oči z vtáka.
„Félix?“ vydralo sa Harrymu z hrdla, keď mu vták jemne stisol svojimi zlatistými pazúrmi plece.
„A tamto...“ pokračoval Riddle a úkosom pozeral na tú čudnú vec, čo Félix hodil na zem, „to je starý Rokfortský klobúk...“
Bol to on. Ležal nehybne Harrymu pri nohách – poplátaný, obdratý a špinavý.
Riddle sa opäť rozosmial. Smial sa tak hlasno, až sa temná komnata rozozvučala, akoby sa smialo naraz desať Riddlov...
„Tak toto poslal Dumbledore svojmu chránencovi! Spievajúceho vtáka a starý klobúk! Cítiš sa statočnejší, Harry Potter? Cítiš sa už bezpečnejšie?“
Harry neodpovedal. Nevedel síce, načo mu bude Félix alebo Rokfortský klobúk, no aspoň už nebol sám a to mu dodalo odvahy. Nuž tam len tak stál a čakal, kým sa Riddle prestane smiať.