„Prejdime k veci, Harry,“ prehovoril napokon Riddle so širokým úsmevom. „Stretli sme sa dva razy – v tvojej minulosti a v mojej budúcnosti. A dvakrát sa mi nepodarilo ťa zabiť. Ako to, že tebe sa podarilo prežiť? Chcem, aby si mi o tom porozprával. Čím dlhšie budeš rozprávať,“ dodal tichým hlasom, „tým dlhšie zostaneš nažive.“
Harry horúčkovito premýšľal, zvažujúc svoje šance. Riddle mal jeho prútik. On, Harry, mal Félixa a Rokfortský klobúk, v súboji mu však nepomôže ani jeden. Vyzeralo to zle, naozaj... a čím dlhšie tam Riddle stál, tým viac života z Ginny vyprchalo.... Harry si odrazu uvedomil, že Riddlove obrysy sú čoraz zreteľnejšie, čoraz ostrejšie... ak má s Riddlom bojovať, tak radšej skôr ako neskôr.
„Nik nevie, prečo si prišiel o moc, keď si na mňa zaútočil,“ povedal zrazu Harry. „Ani ja to neviem. Viem však, prečo si ma nedokázal zabiť. Pretože moja mama zomrela, aby ma zachránila. Moja mama, ktorá pochádzala z obyčajnej muklovskej rodiny,“ dodal, trasúc sa od hnevu. „To ona ti zabránila, aby si ma zabil. A viem i to, ako vyzeráš v skutočnosti, videl som ťa minulý rok. Si úplná troska. Nežiješ, len živoríš. Vidíš, kam až ťa dohnala tá tvoja túžba po moci. Musíš sa skrývať. Si ohyzdný, odpudzujúci...“
Riddlova tvár sa skrútila do grimasy. Vzápätí sa na nej objavil strašný úsmev.
„Takže tvoja mama zomrela, aby ťa zachránila. Áno, to je veľmi účinné protikúzlo. Teraz už chápem... ty vlastne nie si ničím výnimočný. Inak, to je zvláštne. My dvaja máme veľmi veľa spoločného. Určite si si to aj ty všimol. Obaja sme pol na pol a siroty, vyrastajúce u muklov. Zrejme jediní dvaja študenti na Rokforte, ktorí okrem veľkého Slizolina ovládajú parselčinu. Dokonca sme si aj dosť podobní... vtedy ťa predo mnou uchránila iba šťastná náhoda. Len to som potreboval vedieť.“
Harry tam stál, celý napätý, a čakal, kedy Riddle zdvihne nad hlavu prútik. No Riddlov silený úškrn opäť vystriedal širokánsky úsmev od ucha k uchu.
„A teraz, Harry, ti dám menšiu lekciu. Nech si zmeria svoje schopnosti lord Voldemort, Slizolinov potomok, so slávnym Harrym Potterom a jeho zbraňami, najlepšími, aké mu Dumbledore dokázal poskytnúť...“ Hodil pobavene očkom po Félixovi a Rokfortskom klobúku a vykročil k nemu. Harry cítil, ako mu do meravých nôh preniká strach, hľadel na Riddla, ktorý sa zastavil medzi vysokými stĺpmi a pozerá sa dohora, rovno do kamennej tváre sochy Slizolina, ktorá sa týčila v pološere vysoko nad ním. Riddle doširoka roztiahol pery a zasyčal – Harry rozumel, čo vraví...
„Prehovor ku mne, Slizolin, najväčší z rokfortskej štvorice.“
Harry sa zvrtol a pozrel sa hore na sochu, Félix sa pevne držal na jeho pleci.
Slizolinova obrovská kamenná tvár sa pohla. Harry s hrôzou videl, ako otvára ústa, čoraz viac a viac, až sa na ich mieste objavila obrovská čierna diera.
A v nej sa niečo hýbalo. Z jej útrob sa kĺzalo čosi von. Harry zhrozene ustupoval, až narazil chrbtom do tmavej steny, a keď tuho zavrel oči, cítil, ako sa mu o líce obtrelo krídlo odlietajúceho Félixa. Harry mal sto chutí zrevať: „Neopúšťaj ma!“, ale akú šancu by mal fénix proti kráľovi hadov?
Na kamennú podlahu Tajomnej komnaty dopadlo čosi obrovské. Harry cítil, ako sa všetko zatriaslo – tušil, čo sa deje, cítil to, vedel si aj so zatvorenými očami predstaviť, ako sa zo Slizolinových úst súka obrovský had. Vtom začul Riddlovo syčanie:
„Zabi ho.“
Bazilisk sa sunul priamo na Harryho; počul, ako sa jeho ťažké telo kĺzalo po zaprášenej podlahe. Ešte vždy neotvoril oči, rozbehol sa poslepiačky doboku, šmátrajúc pred sebou vystretými rukami... Voldemort sa smial...
Harry zakopol. Padol na kamennú zem a v ústach zacítil krv... had bol od neho ani nie pol metra, počul ho, ako sa blíži...
Odrazu rovno nad ním čosi zašušťalo a vzápätí ho niečo veľmi ťažké zasiahlo tak prudko, až ho to odhodilo do steny. Čakal, že obrovské zuby sa mu už-už zaryjú hlboko do tela, počul zúrivý sykot, medzi stĺpmi sa čosi metalo...
Nemohol si pomôcť – otvoril oči, len celkom máličko, aby videl, čo sa deje.
Obrovský had jedovatej sýtozelenej farby, hrubý ako kmeň duba, sa vzpínal vysoko do vzduchu a obrovská tupá hlava sa mu opito kolembala medzi stĺpmi. Harry sa celý triasol, bol pripravený znova oči zavrieť, len čo sa had otočí k nemu, a vtedy si všimol, čo hada tak rozrušilo.
Nad jeho hlavou krúžil Félix a bazilsk sa po ňom zúrivo oháňal zubiskami veľkými ako šable...
Félix sa pustil strmhlav nadol. Jeho dlhý zlatistý zobák zmizol z dohľadu a na zem dopadla náhla spŕška tmavej krvi. Had pleskol chvostom, pričom Harryho len tesne minul, a skôr, ako ten stihol zavrieť oči, otočil sa – Harry hľadel priamo do jeho tváre a zbadal, že fénix mu tie jeho obrovské, vypučené žlté oči vyďobol. Na zem sa valila krv a had sa zvíjal v hrozných mukách.
„NIE!“ Harry počul, ako Riddle reve. „NEVŠÍMAJ SI TOHO VTÁKA! NEVŠÍMAJ SI TOHO VTÁKA! TEN CHALAN JE ROVNO ZA TEBOU! MUSÍŠ HO PREDSA CÍTIŤ! ZABI HO!“
Slepý had sa zvíjal, bol síce zmätený, no stále smrteľne nebezpečný. Félix mu lietal nad hlavou, spieval tú svoju nadpozemskú melódiu, tu a tam ho ďobol do šupinatého nosa a baziliskovi sa z očných jamôk stále rinula krv.
„Pomóc! Pomôžte mi!“ volal Harry ako v tranze. „Pomôžte mi niekto...“
Hadí chvost opäť šľahol o podlahu. Harry sa uhol. O tvár sa mu obtrelo čosi mäkké.
Bazilisk zasiahol Rokfortský klobúk a ten doletel Harrymu rovno do náručia. Harry ho tuho zovrel. Bolo to to jediné, čo mu zostalo, jeho posledná šanca – narazil si ho na hlavu, a keď sa nad ním opäť vztýčil baziliskov chvost, hodil sa na brucho na zem.
Pomóc... pomôžte mi... pomyslel si Harry pod klobúkom a silno zažmúril oči. Pomôžte mi, prosím...
Nijaký hlások sa neozval. Klobúk sa však stiahol, akoby ho akási neviditeľná ruka tuho stlačila.
Harrymu dopadlo na hlavu čosi ťažké. Pred očami sa mu na okamih zjavili hviezdičky, schmatol klobúk za špičku a chcel si ho strhnúť, keď zacítil, že je v ňom niečo dlhé a tvrdé.
Zvnútra klobúka vytiahol žiarivý strieborný meč, na jeho rukoväti sa blyšťali rubíny veľkosti vajca.
„ZABI CHLAPCA! NEVŠÍMAJ SI TOHO VTÁKA! JE ZA TEBOU! ŇUCHAJ – ZACÍTIŠ HO!“
Harry bol na nohách, pripravený bojovať. Baziliskova hlava klesala čoraz nižšie, telo sa mu zvíjalo a ako sa vlnil smerom k nemu, tu a tam zasiahol niektorý zo stĺpov. Harry videl tie obrovské, krvavé očné priehlbiny, doširoka roztvorenú papuľu, takú obrovskú, že by ho dokázala zhltnúť celého naraz, a v nej tenké, lesklé, jedovaté tesáky dlhé ako jeho meč...
Had poslepiačky zaútočil – Harry uskočil a bazilisk vrazil hlavou do steny. Potom zaútočil znova a rozčesnutým jazykom šľahol smerom na Harryho. Harry zdvihol oboma rukami meč nad hlavu...
Bazilisk zaútočil po tretíkrát, tentoraz však mieril presne na svoj cieľ – Harry vložil do úderu meča celú svoju silu, vrazil ho hadovi do papule a zapichol mu ho až po samú rukoväť do podnebia...
Keď sa mu však po rukách začala valiť teplá krv, zacítil tesne nad lakťom pálčivú bolesť. Jeden z dlhočizných jedovatých zubov sa mu zabáral čoraz hlbšie do ramena a vzápätí, keď sa bazilisk naklonil na bok a zvíjajúc sa dopadol na zem, sa odlomil.
Harry sa zviezol po stene. Objal prstami hadí zub, z ktorého mu do tela prúdil jed, a vykmasol si ho z ruky. Vedel však, že je neskoro. Z rany sa mu po celom tele pomaly, no vytrvalo šírila bolestivá horúčava. Pustil hadí zub na zem, hľadel, ako mu cez habit presakuje krv a začalo sa mu zahmlievať pre očami. Tajomná komnata sa mu pred očami roztápala v zmesi matných farieb.