Zazrel akýsi šarlátovočervený záblesk a začul pri uchu jemné cvakanie pazúrov.
„Félix,“ prehovoril zastretým hlasom. „Bol si úžasný, Félix...“ Cítil, ako mu vták položil svoju nádhernú hlavu na miesto, kde mu had pred chvíľou zaboril do tela svoj tesák.
Počul ozvenu krokov a odrazu sa pred ním vynoril čierny tieň.
„Si mŕtvy, Harry Potter,“ ozval sa nad ním Riddlov hlas. „Mŕtvy. Aj Dumbledorov páv to pochopil. Nevidíš, čo robí, Potter? Plače.“
Harry sa snažil zaostriť. Félixova hlava sa pred ním vynárala a znova mizla. Dolu nádherným perím sa mu kotúľali perleťové slzy.
„Sadnem si sem a budem sa pozerať, ako zomieraš, Harry Potter. Nemusíš sa ponáhľať. Ja mám času dosť.“
Harry sa cítil hrozne slabý. Všetko sa s ním krútilo.
„Tak takto končí slávny Harry Potter,“ doľahol k nemu z diaľky Riddlov hlas. „Sám v Tajomnej komnate, bez priateľov, porazený temným lordom, ktorého tak neuvážene vyprovokoval na súboj. Čoskoro sa stretneš so svojou milovanou humusáčkou materou, Harry... ktorá ti kúpila dvanásť rokov požičaného času... Lord Voldemort ťa však napokon predsa len dostal, a tak to má byť...“
Ak je toto umieranie, tak to nie je až také zlé.
Dokonca už ani bolesť necíti... Ale umiera naozaj? Namiesto toho, aby zamdlel, videl komnatu vôkol seba čoraz ostrejšie. Harry potriasol hlavou a zbadal Félixa, ktorý mal hlavu stále položenú na jeho ruke. Okolo rany žiarila striebristá záplata sĺz – nijaká rana tam však už nebola...
„Zmizni, vták,“ ozval sa Riddlov hlas. „Zmizni od neho... vravím, zmizni...“
Harry zdvihol hlavu. Riddle mieril na Félixa Harryho prútikom; ozval sa výstrel ako z pušky, Félix znova vzlietol a zmenil sa na zlato-červený vír farieb.
„Slzy vtáka fénixa...“ povedal Riddle pomaly, hľadiac na Harryho rameno. „Samozrejme... ich hojivé účinky... celkom som zabudol...“
Zahľadel sa do Harryho tváre. „Ale veď je to aj tak jedno. Vlastne mi to takto vyhovuje. Len ty a ja, Harry Potter... ty a ja...“
Zdvihol prútik nad hlavu...
Vtom Harry začul nad hlavou šuchot krídel a odrazu mu niečo spadlo do lona – zápisník.
Na stotinu sekundy naň Harry i Riddle zarazene pozreli, Riddlova ruka pevne držala Harryho prútik vysoko vo vzduchu. A vtom sa Harry, z ničoho nič, bez najmenšieho zaváhania, akoby to mal dávno vopred premyslené, náhlivo načiahol za baziliskovým zubom, ležiacim obďaleč na zemi, a vrazil ho rovno do stredu zápisníka.
Ozval sa dlhý, hrôzostrašný, do špiku kostí prenikajúci výkrik. Zo zápisníka sa vyvalili prúdy atramentu, stekali Harrymu po rukách a zaplavili dlážku. Riddle sa zvíjal, skrúcal, klátil, keď tu zrazu...
Zmizol. Harryho prútik dopadol s ťuknutím na zem a rozhostilo sa ticho. V tom tichu bolo počuť len pravidelné kvap, kvap, kvap – zo zápisníka stále vytekal atrament. Baziliskov jed doň vypálil obrovskú dieru, z ktorej sa stále dymilo.
Harry sa postavil, triasol sa na celom tele, hlava sa mu krútila, mal pocit, akoby práve pomocou hop-šup prášku prekonal niekoľko desiatok kilometrov. Opatrne zodvihol prútik i Rokfortský triediaci klobúk a jediným myknutím vytiahol z baziliskovej papule žiarivý meč.
Z opačného konca komnaty sa ozval slabý vzdych. Ginny sa pohla. Keď sa Harry rozbehol k nej, posadila sa. Nechápavým pohľadom skĺzla z obrovského mŕtveho baziliska na Harryho krvou nasiaknutý habit a na zápisník v jeho ruke. Vyrazila zo seba prenikavý vzlyk a po tvári jej stekali potoky sĺz.
„Harry... ach, Harry... chcela som ti to pri raňajkách p-povedať, no pred Percym som n-nemohla... bola som to ja, Harry... ale ja... pprisahám, že som to nechcela... R-Riddle ma k tomu prinútil, úplne ma o-ovládal... a ... ako si zabil... tú obludu? K-kde je Riddle? Pamätám si len to, že vyšiel z toho zápisníka...“
„Neboj sa,“ utešoval ju Harry a ukázal jej zápisník s vypálenou dierou, „Riddla už niet. Pozri sa! A je aj po baziliskovi. Poď, Ginny, vypadnime odtiaľto...“
„Vyhodia ma zo školy!“ nariekala Ginny, keď jej Harry pomáhal na nohy. „Tešila som sa, že pôjdem na Rokfort, odkedy sa B-Bill z neho vrátil a t-teraz budem musieť odísť a – č-čo mi len povedia mamka s tatkom?“
Félix poletoval pred vchodom komnaty a čakal na nich. Harry súril Ginny, aby sa ponáhľala. Poprekračovali záhyby baziliskovho bezvládneho tela, prešli prítmím komnaty, v ktorom sa ozývala ozvena ich krokov, a vošli naspäť do tunela. Harry počul, ako sa kamenné dvere za ich chrbtom so sykotom zatvorili.
Po niekoľkých minútach chôdze v temnom tuneli k nim doľahol vzdialený hrmot balvanov, ktoré Ron ešte vždy posúval.
„Ron!“ vykríkol Harry a rozbehol sa za zvukom. „Ginny je v poriadku! Je tu so mnou!“
Počul Ronov priškrtený radostný výkrik, prešiel poslednou zákrutou a zazrel jeho natešenú tvár v obrovskej diere, ktorú sa mu podarilo vytvoriť v skalnom vodopáde.
„Ginny!“ Ron prestrčil cez otvor v skalách ruku a ťahal ju na druhú stranu. „Ty žiješ! Nemôžem tomu uveriť! Čo sa stalo? Ako – čo – kde sa tu vzal ten vták?“
Félix preletel otvorom hneď za Ginny.
„Patrí Dumbledorovi,“ vysvetľoval mu Harry, keď sa súkal dierou medzi balvanmi.
„A ako to, že máš meč?“ nevychádzal z údivu Ron a civel na trblietavú zbraň v Harryho ruke.
„Všetko ti vysvetlím, až budeme vonku,“ povedal Harry a úchytkom pozrel na Ginny, ktorá srdcervúco plakala.
„Ale...“
„Neskôr,“ odbil ho Harry. Mal pocit, že teraz nie je najvhodnejšia chvíľa, aby Ronovi vysvetľoval, kto otvoril Tajomnú komnatu, teda určite nie pred Ginny. „A kde je Lockhart?“
„Tam vzadu,“ povedal Ron, na tvári mal stále dosť nechápavý výraz, a kývol hlavou ďalej do tunela. „Je na tom dosť zle. Poď sa pozrieť.“
Vykročili teda k ústiu potrubia, fénix Félix letel pred nimi a jeho šarlátovočervené krídla v tej tme zlatisto žiarili. Gilderoy Lockhart tam sedel a sám pre seba si spokojne pohmkával.
„Stratil pamäť,“ povedal Ron. „To Zabúdacie zaklínadlo účinkovalo opačne. Namiesto nás zasiahlo jeho. Vôbec netuší, kto je a kde je, ani kto sme my. Povedal som mu, aby tu čakal. Teraz je sám sebe nebezpečný.“
Lockhart na nich dobrosrdečne hľadel.
„Ahojte,“ pozdravil. „To je ale zvláštne miesto, však? Vy tu bývate?“
„Nie,“ odvetil Ron, zvraštil obočie a pozrel sa na Harryho.
Harry sa zohol a nazrel do dlhej tmavej rúry.
„Máš nejaký nápad, ako sa dostaneme hore?“ opýtal sa Rona.
Ron pokrútil hlavou, no fénix Félix preletel popri Harrym, zastal pred ním vo vzduchu a očká ako korálky sa mu ligotali v tme. Kýval svojím dlhým zlatistým chvostom. Harry sa naň váhavo pozrel.
„Akoby ti naznačoval, že ťa chce vyniesť...“ povedal Ron neveriacky. „Vážiš predsa oveľa viac, ako taký vták dokáže uniesť...“
„Félix,“ vysvetľoval Harry, „nie je obyčajný vták.“ Harry sa zrazu obrátil k ostatným. „Musíme sa pochytať za ruky. Ginny, chyť sa Rona. Profesor Lockhart...“
„Myslí vás,“ povedal dôrazne Ron Lockhartovi.
„Chytíte Ginny za druhú ruku...“
Harry si zastrčil meč i Rokfortský klobúk za opasok, Ron sa ho medzitým chytil vzadu za habit a uchopil Félixove nezvyčajne horúce chvostové perá.
Mal pocit, akoby sa mu celým telom začala rozlievať akási ľahkosť, vzápätí zacítil závan krídel a vyleteli hore potrubím. Počul Lockharta visiaceho pod ním, ako sa čuduje: „No ale toto! No ale toto! To je asi nejaké kúzlo!“ Mrazivý vzduch strapatil Harrymu vlasy, ešte si tú jazdu ani poriadne neužili a boli hore – všetci štyria dopadli na mokrú dlážku v záchodoch Umrnčanej Myrty. Len čo si Lockhart vyrovnal klobúk, umývadlo, ktoré zakrývalo vchod do potrubia, priletelo naspäť na svoje miesto.