Ron zružovel ako Lockhartove valentínske kvety a zavrel ústa.
„No niekto tu o svojej účasti na tomto nebezpečnom dobrodružstve stále zaryto mlčí,“ dodal Dumbledore. „Načo toľká skromnosť, Gilderoy?“
Harry sa strhol. Celkom na Lockharta zabudol. Otočil sa a zbadal ho, ako stojí v rohu miestnosti s neurčitým úsmevom na perách. Keď sa mu Dumbledore prihovoril, Lockhart sa pozrel ponad plece, kto sa to s ním rozpráva.
„Pán profesor Dumbledore,“ povedal Ron rýchlo, „keď sme boli dolu v Tajomnej komnate, stala sa taká nehoda. Profesor Lockhart...“
„Ja som profesor?“ začudoval sa Lockhart. „Vážne? Určite nie bohvieaký, však?“
„Pokúšal sa použiť Zabúdacie zaklínadlo, ale prútik vystrelil na opačnú stranu,“ vysvetľoval Ron Dumbledorovi potichu.
„To hádam nie,“ krútil Dumbledore hlavou a dlhá striebristá brada sa mu triasla. „Gilderoy, veď vy ste sa napichli na svoj vlastný meč!“
„Meč?“ opýtal sa Lockhart nasprostasto. „Ja nemám meč. Ale ten chlapec má.“ Ukázal na Harryho. „Požičia vám ho.“
„Boli by ste, prosím, taký láskavý, a odviedli na ošetrovňu aj profesora Lockharta?“ obrátil sa Dumbledore na Rona. „Rád by som prehodil slovíčko s Harrym...“
Lockhart vyšiel pomaly von. Ron sa ešte raz zvedavo pozrel na Dumbledora s Harrym a zatvoril dvere.
Dumbledore prešiel k jednému z kresiel pri kozube.
„Sadni si, Harry,“ pokynul Harrymu a ten ho poslúchol, no z nejakých neznámych príčin bol veľmi nervózny.
„Predovšetkým by som sa ti chcel poďakovať, Harry,“ povedal Dumbledore a v očkách sa mu zablyskli iskierky. „Tam dolu v Tajomnej komnate si mi musel preukázať svoju skutočnú oddanosť. V opačnom prípade by ťa Félix nepočul a nepriletel by k tebe.“
Pohladkal fénixa, ktorý sa mu medzitým zniesol na kolená. Dumbledore sa zahľadel na Harryho a ten sa rozpačito usmial.
„Takže si sa stretol s Tomom Riddlom,“ pokračoval Dumbledore zamyslene. „Viem si predstaviť, ako hrozne ťa túžil spoznať...“
Odrazu Harrymu vykĺzlo z úst niečo, čo ho už dlhší čas ťažilo.
„Pán profesor Dumbledore... Riddle povedal, že sa mu podobám. Že máme veľa spoločného.“
„To povedal?“ začudoval sa Dumbledore a zahľadel sa na Harryho spopod hustého striebristého obočia.
„A čo si myslíš ty, Harry?“
„Nemyslím si, že by som bol ako on!“ povedal Harry o niečo hlasnejšie, než mal v úmysle. „Ja, ja... som v Chrabromile, ja...“
No odrazu sa odmlčal, lebo v mysli sa mu vynorili pochybnosti.
„Pán profesor,“ pokračoval po chvíli, „Triediaci klobúk mi povedal, že... že v Slizoline by sa mi darilo. Aj ostatní ma istý čas považovali za Slizolinovho potomka... lebo ovládam parselský jazyk...“
„Hovoríš po parselsky, Harry,“ povedal Dumbledore pokojne, „pretože lord Voldemort – ktorý je posledným žijúcim potomkom Salazara Slizolina – hovorí po parselsky. Osobne si myslím, a dúfam, že sa nemýlim, že v tú noc, keď ti urobil tú jazvu, preniesol na teba i niektoré zo svojich schopností. Určite nechtiac, to som si istý...“
„Voldemort vložil do mňa kúsok seba?“ opýtal sa Harry ohromene.
„Vyzerá to tak.“
„Takže predsa som len mal byť v Slizoline,“ vzdychol si Harry a vrhol na Dumbledora zúfalý pohľad. „Rokfortský klobúk videl, že mám Slizolinove schopnosti...“
„Zaradil ťa do Chrabromilu,“ povedal Dumbledore pokojne. „Dobre ma počúvaj, Harry. Možno máš mnohé z vlastností, ktoré si Salazar Slizolin tak cenil u svojich najlepších študentov. Máš veľmi zriedkavú schopnosť a ovládaš parselčinu ako on, máš jeho dôvtip odhodlanie – i určitú nechuť dodržiavať predpisy,“ dodal a brada sa mu opäť zatriasla. „Rokfortský klobúk ťa však dal do Chrabromilu. A ty vieš prečo. Rozmýšľaj.“
„Dal ma do Chrabromilu len preto,“ prehovoril Harry zlomeným hlasom, „lebo som mu povedal, že nechcem ísť do Slizolinu...“
„Presne tak,“ povedal Dumbledore a opäť sa celý rozžiaril. „A práve tým sa od Toma Riddla tak veľmi líšiš. Je len a len na nás, Harry, aby sme dokázali, čo v nás naozaj je, na našich schopnostiach až tak nezáleží.“ Užasnutý Harry sedel v kresle a ani sa nepohol. „Harry, ak chceš dôkaz, že do Chrabromilu naozaj patríš, navrhujem, aby si sa trochu lepšie pozrel na toto.“
Dumbledore sa načiahol na stôl profesorky McGonagallovej, vzal z neho zakrvavený strieborný meč a podal ho Harrymu. Harry ho nechápavo prevracal a rubíny sa v žiare ohňa trblietali. Odrazu si všimol, že tesne pod rukoväťou je vyryté meno.
Richard Chrabromil.
„Z klobúka ho môže vytiahnuť len skutočný Chrabromilčan, Harry,“ vyhlásil Dumbledore.
Asi minútu nik z nich neprehovoril. Potom Dumbledore vytiahol jednu zo zásuviek na písacom stole profesorky McGonagallovej a vybral z nej brko a kalamár.
„Harry, teraz sa potrebuješ hlavne dobre najesť a vyspať. Choď dolu na hostinu, ja zatiaľ napíšem do Azkabanu – nech nám vrátia nášho hájnika. A musím tiež napísať inzerát do Denného Proroka,“ dodal zamyslene. „Budeme potrebovať nového učiteľa obrany proti čiernej mágii... Neviem, neviem, nejako rýchlo sa nám míňajú, čo povieš?“
Harry vstal a prešiel ku dverám. Práve chcel položiť ruku na kľučku, keď sa dvere prudko rozleteli, až narazili do steny.
Vo verajach dverí stál Lucius Malfoy, zelený od zlosti. A za jeho nohami sa krčil, od hlavy až po päty zafačovaný – Dobby.
„Dobrý večer, Lucius,“ pozdravil Dumbledore milo.
Pán Malfoy takmer Harryho zvalil, tak prudko sa vrútil dnu. Dobby cupkal za ním, krčil sa pri leme jeho plášťa a v tvári sa mu zračila hrôza.
Škriatok držal fľakatú handru, ktorou sa pokúšal dokončiť leštenie topánok pána Malfoya. Pán Malfoy mal zrejme veľmi naponáhlo, keď odchádzal z domu; nielenže nemal perfektne vyleštené topánky, ale aj účes, inak vždy dokonale upravený, mal akýsi rozstrapatený. Uprene sa zadíval na Dumbledora svojím ľadovým pohľadom, nevšímajúc si škriatka, ktorý mu previnilo skackal okolo členkov.
„Takže,“ zvolal, „vy ste tu zase. Správna rada vás odvolala, no vy ste sa i napriek tomu rozhodli, že sa na Rokfort vrátite.“
„Viete, Lucius, to bolo tak,“ prehovoril Dumbledore a spokojne sa usmieval, „v priebehu dneška sa so mnou spojilo všetkých jedenásť členov správnej rady. Aby som bol úprimný, zažil som úplnú spŕšku sov. Dozvedeli sa, že dcéra Artura Weasleyho zomrela, a chceli, aby som sa sem okamžite vrátil. Akoby mali pocit, že som bol predsa len ten správny muž na správnom mieste. A písali mi veľmi čudné veci... niekoľkí z nich dokonca priznali, že ste sa im vyhrážali – vraj ste chceli zakliať ich rodiny, ak nebudú súhlasiť s mojím okamžitým odvolaním.“
Pán Malfoy bol odrazu ešte bledší ako zvyčajne a oči mal prižmúrené od zlosti.
„Chcete mi povedať... že ste tie útoky zastavili?“ zavrčal. „Chytili ste už vinníka?“
„Chytili,“ usmial sa Dumbledore.
„Naozaj?“ opýtal sa Malfoy ostro. „A kto je to?“
„Ten istý človek, čo minule, Lucius,“ odvetil Dumbledore. „No tentoraz konal Voldemort prostredníctvom niekoho iného. Ovládal ho cez svoj zápisník.“
Zdvihol malú čiernu knižočku s veľkou dierou uprostred a uprel zrak na pána Malfoya. Harry však hľadel na Dobbyho.
Domový škriatok sa správal veľmi čudne. Veľavýznamne sa na Harryho pozrel, neustále ukazoval na Riddlov zápisník, potom na pána Malfoya a vzápätí si začal búchať päsťou do čela.