„Chápem...“ povedal Malfoy Dumbledorovi.
„Dobre vymyslené,“ pripustil Dumbledore pokojne, hľadiac Malfoyovi rovno do očí. „Pretože ak by tuto Harry,“ – pán Malfoy vrhol na Harryho nenávistný pohľad – „so svojím kamarátom Ronom ten zápisník neobjavili... celá vina by padla na Ginny Weasleyovú. Nikto by nikdy nedokázal, že nekonala z vlastnej vôle...“
Pán Malfoy mlčal. Jeho tvár sa odrazu zmenila na nepreniknuteľnú masku.
„A predstavte si,“ pokračoval Dumbledore, „čo by potom nasledovalo... Weasleyovci sú jednou z najváženejších čarodejníckych rodín. Viete, aký by to malo dopad na Artura Weasleyho a jeho Zákon na ochranu muklov, keby sa ukázalo, že jeho vlastná dcéra zabíja spolužiakov, ktorí majú muklovský pôvod?... Ešte šťastie, že sa ten zápisník našiel a Riddlove spomienky sa z neho vymazali. Ktovie, aké by to inak malo následky...“
Pán Malfoy sa prinútil prehovoriť.
„Koľké to šťastie,“ povedal odmerane.
Dobby za jeho chrbtom stále čosi naznačoval – najskôr ukázal na zápisník, potom na Luciusa Malfoya a potom sa znova trieskal do hlavy.
Vtom do Harrymu došlo. Prikývol a Dobby ustúpil do rohu, pričom si za trest vykrúcal uši.
„A neviete náhodou, ako sa Ginny k tomu zápisníku dostala, pán Malfoy?“ opýtal sa Harry.
Lucius Malfoy sa k nemu obrátil.
„Odkiaľ mám vedieť, kde ho to hlúpe dievčisko vyhrabalo?“ opýtal sa.
„Dali ste jej ho vy,“ povedal Harry. „V obchode s čarodejníckou literatúrou pre malých i veľkých. Držali ste v ruke jej starú učebnicu transfigurácie a vsunuli ste do nej ten zápisník, však?“
Videl, ako sa Malfoyove biele hánky zovierajú v päsť.
„Dokáž to,“ zasyčal.
„Ach, to sa už teraz dokázať nedá,“ povedal Dumbledore a usmial sa na Harryho. „Riddle odtiaľ totiž zmizol. Na druhej strane by som vás, Lucius, rád upozornil, aby ste staré školské veci lorda Voldemorta už viac nerozdávali. Lebo keby znova skončili v nevinných rukách, som presvedčený o tom, že Artur Weasley by tentoraz nepochybne dokázal, že všetky stopy vedú k vám...“
Lucius Malfoy chvíľu nehybne stál a Harrymu sa zdalo, že mu pošklbáva pravou rukou, akoby už-už chcel siahnuť po prútiku. No napokon sa obrátil na svojho škriatka.
„Ideme, Dobby!“
Prudkým trhnutím otvoril dvere, a keď k nemu škriatok dobehol, kopol doňho. Počuli, ako Dobby skučí na chodbe od bolesti. Harry sa zamyslel. A potom sa rozhodol...
„Pán profesor Dumbledore,“ povedal náhlivo. „Môžem pánovi Malfoyovi ten zápisník vrátiť?“
„Prirodzene, Harry,“ odvetil Dumbledore spokojne. „Ale ponáhľaj sa. Nezabudni na hostinu...“
Harry schmatol zápisník a vybehol z miestnosti. Spoza rohu počul vzďaľujúce sa Dobbyho kňučanie. Harry nemal čas premýšľať, či ten plán bude fungovať, rýchlo si vyzul jednu topánku, stiahol si z nohy ufúľanú, slizom pokrytú ponožku a napchal do nej zápisník. Potom sa rozbehol tmavou chodbou.
Dobehol ich až pri schodišti.
„Pán Malfoy,“ dychčal, keď pri nich zabrzdil. „Niečo pre vás mám...“
A strčil Luciusovi Malfoyovi do ruky smradľavú ponožku.
„Čo si to...?“
Pán Malfoy strhol zo zápisníka ponožku, odhodil ju, a keď zbadal zničenú knižočku, vrhol na Harryho zlostný pohľad.
„Raz skončíš ako tvoji rodičia, Harry Potter,“ povedal sladkým hlasom. „Tiež strkali nos tam, kam nemali...“
A chcel ísť ďalej.
„Ku mne, Dobby! Povedal som ku mne!“
Dobby sa však ani nepohol. Držal Harryho odpornú, mazľavú ponožku a hľadel na ňu, akoby to bol ten najväčší poklad.
„Pán mi dal ponožku,“ povedal užasnutý škriatok. „Pán dal Dobbymu ponožku.“
„Čo to má znamenať?“ oboril sa naňho pán Malfoy. „O čom to hovoríš?“
„Dostal som ponožku,“ opakoval neveriacky Dobby. „Pán ju hodil a Dobby ju chytil, a Dobby... Dobby je, slobodný.“
Lucius Malfoy tam zarazene stál a hľadel na škriatka v nemom úžase. Potom sa osopil na Harryho.
„Ty si ma pripravil o sluhu!“
No Dobby skríkoclass="underline" „Harrymu Potterovi neubližujte!“
Ozval sa výbuch a pána Malfoya odhodilo dozadu. Letel dolu schodmi, pričom dopadol na každý tretí, a skončil na kope dolu pod nimi. Vstal, v tvári popolavosivý, vytiahol prútik, no Dobby zodvihol svoj dlhý hrozivý prst.
„Teraz už choďte,“ povedal nahnevane, hroziac ním Malfoyovi. „Harryho Pottera sa ani nedotknete! A teraz už choďte.“
Lucius Malfoy nemal na výber. Ešte naposledy vrhol na oboch rozzúrený pohľad, zakrútil sa do plášťa a náhlivým krokom odišiel.
„Harry Potter Dobbyho oslobodil!“ zvolal škriatok piskľavým hláskom a vzhliadol na Harryho, mesačný svit prenikajúci cez najbližšie okno pritom ožaroval jeho velikánske guľaté oči. „Harry Dobbyho oslobodil!“
„To nestojí za reč, Dobby,“ uškrnul sa Harry. „Len mi, prosím ťa, sľúb, že sa už nikdy nepokúsiš zachrániť mi život.“
Škriatkova ohavná hnedá tvár sa odrazu roztiahla do širokánskeho, zubatého úsmevu.
„Chcem sa ťa ešte niečo spýtať, Dobby,“ povedal Harry, keď si škriatok trasúcimi sa rukami začal obliekať jeho ponožku. „Povedal si mi predsa, že to, čo sa tu bude diať, nemá nič spoločné s Veď-Vieš-Kým, pamätáš sa? Ale...“
„To bola pomôcka, pane,“ prerušil ho Dobby a zreničky sa mu rozšírili, akoby chcel naznačiť, že to bolo predsa jasné ako facka. „Snažil som sa vám dať nejakú pomôcku. Temného lorda predsa predtým, ako si zmenil meno, všetci oslovovali po mene, rozumiete?“
„Aha,“ povedal Harry potichu. „Tak ja už teda idem. Máme hostinu a moja kamarátka Hermiona sa už asi prebrala...“
Dobby chytil Harryho okolo pása a tuho ho objal.
„Harry Potter je oveľa väčší, ako si Dobby myslel!“ vzlykal. „Zbohom, Harry Potter!“
Odrazu čosi prasklo a Dobbyho nebolo.
Harry absolvoval na Rokforte už niekoľko osláv, no tejto sa dosiaľ žiadna nevyrovnala. Všetci boli v pyžamách a oslavovalo sa celú noc. Harry nevedel posúdiť, či najkrajšie na tom večere bolo, keď mu Hermiona bežala v ústrety a vrieskala: „Dokázal si to! Dokázal si to!“, alebo keď k nemu od bifľomorskému stola prišiel Justin, stisol mu ruku a donekonečna sa mu ospravedlňoval, že ho podozrieval, alebo keď sa o pol tretej ráno objavil Hagrid a potľapkal Harryho s Ronom tak mocne po chrbte, že sa obaja zapichli nosmi do tanierov s piškótovým koláčom, alebo tých štyristo bodov, čo s Ronom získali a tým sa postarali o to, že Chrabromil sa už druhý rok po sebe stal držiteľom Školského pohára, alebo keď profesorka McGonagallová vstala a oznámila im, že škola sa rozhodla, že tento rok sa záverečné skúšky konať nebudú („Ach, nie!“ zvolala Hermiona), alebo keď Dumbledore oznámil, že profesor Lockhart ich budúci rok, žiaľ, učiť nebude, pretože musí na čas odísť a počkať, kým sa mu vráti pamäť. Pri tejto správe sa k jasaniu nadšených študentov pridalo aj zopár učiteľov.
„To je smola,“ povedal Ron a naložil si šišku s džemom, „práve mi začínal byť sympatický.“
Posledné dni školského roka im príjemne ubehli v nádhernom slnečnom počasí. Na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej sa všetko vrátilo do normálnych koľají, nastalo iba niekoľko drobných zmien – hodiny obrany proti čiernej mágii boli zrušené („nič to, celkom slušne sme si ju precvičili v praxi,“ povedal Ron nespokojnej Hermione) a Luciusa Malfoya odvolali zo správnej rady. Draco sa už nenosil po škole, akoby mu patrila. Naopak, tváril sa namrzene a nevrlo. Na druhej strane Ginny Weasleyová bola opäť neuveriteľne šťastná.
Ani sa nenazdali a bol čas, aby nastúpili do Rokfortského expresu, ktorý ich mal odviezť domov. Harry, Ron, Hermiona, Fred, George a Ginny si sadli do jedného kupé. Posledné hodiny pred prázdninami, keď smeli ešte čarovať, si užili, ako sa len dalo. Hrali Rachotiacu sedmu, odpálili delobuchy doktora Fillibustera, čo ešte Georgeovi a Fredovi zvýšili, a navzájom sa odzbrojovali kúzlami. Harrymu to šlo mimoriadne dobre.