„Dobre,“ súhlasil Ron. „Tak poď, Harry, mám izbu... na samom vrchu...“
Ron uprene zízal na dom a jeho tvár odrazu nadobudla sýtozelenú farbu. Zvyšní traja chlapci sa tam pozreli tiež.
Krížom cez dvor pochodovala pani Weasleyová, sliepky odskakovali na všetky strany a bolo naozaj pozoruhodné, ako sa táto nízka, tučná pani s vľúdnou tvárou dokázala premeniť na rozzúreného tigra.
„Ach,“ hlesol Fred.
„No zbohom,“ zalamentoval George.
Pani Weasleyová zastala rovno pred nimi, ruky mala vbok a zrakom kĺzala z jednej previnilej tváre na druhú. Mala na sebe kvietkovanú zásteru a z vrecka jej trčal čarovný prútik.
„No,“ povedala.
„Bré ráno, mami,“ pozdravil George čo najbezstarostnejším a najradostnejším hlasom.
„Viete si vôbec predstaviť, ako som sa o vás bála?“ zasipela pani Weasleyová hrozivo.
„Prepáč, mami, ale vieš, museli sme...“
Všetci traja Weasleyovci boli vyšší ako ich mama, no keď sa tá do nich pustila, očividne sa pred ňou scvrkávali.
„Postele prázdne! Odkaz nikde! Auto fuč – mohli ste sa dochrámať – od strachu som skoro zošalela – ešte nikdy, nikdy v živote – však počkajte, až príde domov tatko, takéto niečo sme ešte nezažili, ani s Billom, ani s Charliem, ani s Percym...“
„Jasné, perfektný Percy,“ zahundral Fred.
„Z PERCYHO BY SI SI MAL BRAŤ PRÍKLAD!“ rozkričala sa pani Weasleyová na Freda a zapichla mu prst do hrudnej kosti. „Mohli ste zomrieť, mohol vás niekto vidieť, kvôli vám mohol prísť tatko o prácu...“
Zdalo sa im, akoby to trvalo celé hodiny. Pani Weasleyová na nich tak dlho kričala, až z toho celkom zachrípla, a potom sa obrátila k Harrymu, ktorý stál trochu bokom.
„Som veľmi rada, že ťa vidím, Harry,“ usmiala sa naňho. „Poď sa naraňajkovať.“
Zvrtla sa na päte a kráčala späť do domu. Harry sa nervózne pozrel na Rona, ten povzbudzujúce prikývol, nuž Harry vykročil za ňou.
Kuchyňa bola malá a veľmi stiesnená. V strede stál maličký drevený stôl so stoličkami. Harry sedel na samom krajíčku jednej z nich a rozhliadal sa vôkol seba. Ešte nikdy doteraz nebol v čarodejníckom dome.
Hodiny na stene pred ním mali len jednu ručičku a nijaké čísla. Na okraji boli rôzne nápisy ako Treba postaviť na čaj, Treba nakŕmiť sliepky, Ideš neskoro. Na rímse kozuba stáli knihy jedna na druhej s názvami ako Začaruj si svoj vlastný syr, Kúzla na pečenie, Hostina za minútu – stačí malý trik! A pokiaľ Harryho uši neklamali, hlas zo starého rádia pri kuchynskom dreze ohlásil, že bude nasledovať program populárnej spievajúcej čarodejnice Celestíny Warbeckovej Bosorácka hodinka.
Pani Weasleyová štrkotala riadom, tak trochu chaoticky pripravovala raňajky, hádzala párky na panvicu a popritom vrhala na svojich synov nahnevané pohľady. Z času na čas zašomrala „nechápem, čo ste si mysleli“, alebo „to by som si v živote nebola pomyslela.“
„Ty za to nemôžeš, zlatko,“ ubezpečovala Harryho, keď mu zhŕňala na tanier osem z deviatich párkov. „Samozrejme, že sme sa s Arturom o teba strachovali. Akurát včera v noci sme si povedali, že ak do piatku Ronovi nenapíšeš, tak sa za tebou vyberieme a vezmeme ťa k nám. Ale takéto niečo,“ prihodila mu na tanier tri vajcia, „letieť na aute potajomky cez pol krajiny – veď vás mohol hocikto vidieť...“
Občas švihla prútikom na riad v dreze, ten sa začal sám umývať a jemne pri tom cinkal.
„Ale veď bolo zamračené, mami!“ bránil sa Fred.
„Pri jedení sa nerozpráva!“ zahriakla ho pani Weasleyová.
„A nedávali mu vôbec jesť, mamka,“ povedal George.
„To platí aj pre teba!“ okríkla ho pani Weasleyová, no keď začala Harrymu krájať chlieb a natierať mu ho maslom, tvárila sa už o niečo vľúdnejšie.
V tej chvíli sa v kuchyni zjavila malá červenovlasá postavička v dlhej nočnej košeli, zvýskla a odbehla preč.
„Ginny,“ pošepol Ron Harrymu, „naša sestra. Celé leto hovorí len o tebe.“
„Hej, bude od teba chcieť autogram, Harry,“ uškrnul sa Fred, no keď si všimol matkin pohľad, sklonil hlavu nad tanier a mlčky jedol. Kým neboli všetky štyri taniere opäť prázdne, čo bolo prekvapivo rýchlo, už sa nič nezvyčajné neudialo.
„Moje nervy, či som unavený,“ zívol Fred, keď položil vidličku a nožík na tanier. „Tuším si pôjdem hneď ľahnúť a...“
„To teda nepôjdeš,“ schladila ho pani Weasleyová. „Nikto ti nekázal, aby si bol celú noc hore. Pôjdeš odtrpaslíkovať záhradu, premnožili sa nám tak, že s tým treba opäť niečo robiť...“
„Ale, mamka...“
„Vy dvaja mu pomôžete,“ pozrela sa na Rona s Fredom. „A ty si choď pospať, zlatko,“ prihovorila sa Harrymu. „Ty si ich predsa neprosil, aby ťa prevážali v tom mizernom autiaku...“
Harry, ktorý nebol ani trochu ospalý, však rýchlo povedaclass="underline" „Pomôžem Ronovi. Ešte nikdy som nevidel, ako sa odtrpaslíkováva...“
„To je od teba veľmi milé, zlatko, ale je to naozaj veľmi nudná práca,“ vyhovárala mu to pani Weasleyová. „Pozrieme sa, čo nám radí Lockhart...“
A z kopy na rímse kozuba vytiahla tučnú bychlu. George si vzdychol.
„Mamka, vieme, ako sa odtrpaslíkováva záhrada...“
Harry uprel pohľad na obálku knižky, ktorú mala pani Weasleyová v rukách. Krížom cez ňu bolo ozdobnými zlatými písmenami napísané Gilderoy Lockhart: Príručka domácich škodcov. Z prednej strany na neho hľadela veľká fotografia veľmi dobre vyzerajúceho čarodejníka s vyfúkanými blond vlasmi a tmavomodrými očami. Tak ako všetky fotografie v čarodejníckom svete, aj táto sa hýbala; čarodejník, o ktorom Harry predpokladal, že je Gilderoy Lockhart, na nich ustavične neprirodzene žmurkal. Pani Weasleyová sa pri pohľade naňho celá rozžiarila.
„Ach, je úžasný,“ vzdychala. „Vie o domácich škodcoch úplne všetko, je to fantastická kniha...“
„Mamka ho žerie,“ zašepkal Fred tak, aby to všetci počuli.
„Prestaň s tým, Fred, dobre,“ zahriakla ho pani Weasleyová a líca sa jej zapýrili. „Dobre, ak si myslíte, že to viete lepšie ako Lockhart, choďte a poraďte si, ako chcete, ale neželajte si ma, ak tam nájdem čo i len jediného trpaslíka.“
Zívajúc a šomrajúc sa všetci traja Weasleyovci vyšuchtali von a Harry ich nasledoval. Záhrada bola obrovská a Harry zastával názor, že presne takto má záhrada vyzerať. Dursleyovcom by sa určite nepáčila – bola totiž zarastená burinou a tráva sa mala už dávno pokosiť – pri murovanom plote však stáli pokrútené stromy, v kvetinových záhonoch rástli kvety, aké Harry nikdy predtým nevidel, a veľké zelené jazierko bolo plné žiab.
„Aj muklovia majú v záhradách trpaslíkov,“ povedal Harry Ronovi, keď kráčali po trávniku.
„Hej, videl som tie vecičky, ktoré považujú za trpaslíkov,“ pripustil Ron a strčil hlavu do pivonkového kríka, „vyzerajú ako tuční malí Mikulášovia s udicami...“
Odrazu sa ozval piskľavý zvuk, pivonkový krík sa zatriasol a Ron sa vystrel. „Toto je trpaslík,“ povedal nahnevane.
„Daj ma dolu! Daj ma dolu!“ jačal trpaslík.
Ani trochu sa nepodobal na Mikuláša. Bol malý, kožovitý a mal veľkú, plešatú hlavu, ktorá pripomínala zemiak. Ron ho držal od tela, pretože zúrivo kopal kostnatými nožičkami na všetky strany. Potom ho chytil za členky a obrátil dolu hlavou.
„Takto to musíš robiť,“ vysvetľoval mu. Zdvihol trpaslíka vysoko nad hlavu („Daj ma dolu!“) a rozkrútil ho nad sebou ako laso. Keď zbadal zhrozený výraz na Harryho tvári, dodaclass="underline" „Treba ich roztočiť, aby sa im zamotala hlava a netrafili späť do svojich trpasličích dier.“
„To bolo slabé,“ povedal Fred. „O čo, že ho dohodím až za ten močiar.“