Harry veľmi rýchlo pochopil, že nemusí trpaslíkov ľutovať. Toho, čo chytil ako prvého, chcel iba prehodiť cez živý plot, trpaslík však vycítil jeho neistotu a zaťal mu do prsta zúbky ostré ako žiletky a Harry mal veru čo robiť, aby sa ho striasol... a veru...
„Teda, Harry... to bolo dobrých dvadsať metrov...“
Onedlho bolo povetrie plné lietajúcich trpaslíkov.
„Vidíš, nie sú bohvieakí múdri,“ povedal George a chytal ich po piatich-šiestich naraz. „Keď zistia, že sa začalo odtrpaslíkovávanie, vylezú von, aby sa pozreli, čo sa deje. Človek by si myslel, že sa už konečne poučia a zostanú čučať tam, kde sú.“
O chvíľu si už dav trpaslíkov so spustenými plecami v neusporiadanom zástupe vykračoval z poľa preč.
„Onedlho sú tu zas,“ skonštatoval Ron, keď pozoroval trpaslíkov, ako miznú v kríkoch na vzdialenejšom konci poľa. „U nás sa im páči... tatko ich má v podstate rád, podľa neho sú celkom milí...“
Práve vtedy buchli vchodové dvere.
„Už je tu!“ zvolal George. „Tatko sa vrátil!“
Utekali krížom cez záhradu a vbehli do domu.
Pán Weasley sa zvalil na kuchynskú stoličku, dal si dolu okuliare a privrel oči. Bol to chudý pán s plešivejúcou hlavou, no tých pár chumáčov, čo mu na nej ešte zostalo, malo rovnakú, sýtočervenú farbu ako vlasy jeho detí. Na sebe mal dlhý zelený habit, ktorý bol pokrčený a zaprášený z cesty.
„To bola noc,“ vzdychol si a keď si všetci posadali okolo neho, načiahol sa za čajovou kanvicou. „Deväť výjazdov. Deväť! A len čo som sa otočil chrbtom k starému Mundungusovi Fletcherovi, pokúsil sa na mňa poštvať ježibabu...“
Pán Weasley si odpil poriadny glg čaju a opäť si vzdychol.
„A našiel si niečo, tatko?“ opýtal sa Fred dychtivo.
„Akurát jedny zmenšujúce sa kľúče od bytu a čajník, čo hryzie,“ zívol pán Weasley. „Ale natrafili sme na zopár zaujímavých vecičiek, ktoré však nespadajú pod naše oddelenie. Mortlaka odviedli na výsluch kvôli nejakým veľmi čudným fretkám, no ešte šťastie, že to má na starosti Výbor pre experimentálne kúzla...“
„Aký úžitok môže mať niekto zo zmenšujúcich sa kľúčov?“ nechápal George.
„Aby nachytal muklov,“ povedal pán Weasley. „Predá im kľúč, ktorý sa neustále zmenšuje, až z neho nezostane vôbec nič, takže keď chcú otvoriť dvere, nemôžu ho nájsť... a je veľmi ťažké niekoho usvedčiť. Ani jeden mukel totiž nepripustí, že by sa jeho kľúč zmenšoval – bude ti tvrdiť, že ho stratil. Oni sú naozaj schopní všetkého, pritom za nič na svete nepriznajú, že čary existujú, a môžu im stáť trebárs zoči-voči... No to by ste ani neverili, čo všetko sú naši ľudia schopní začarovať...“
„NAPRÍKLAD AUTÁ, VŠAK?“
Pani Weaslyová sa objavila v kuchyni a pred sebou držala dlhý kovový ražeň sťa meč. Pán Weasley vytreštil oči. Previnilo civel na svoju manželku.
„Povedala si autá, Molly?“
„Áno, Artur, autá,“ povedala pani Weasleyová a z očí jej sršali iskry. „Predstav si čarodejníka, ktorý si kúpi staré hrdzavé auto a svojej žene tvrdí, že ho len rozoberie na súčiastky, aby zistil, ako funguje, a pritom ho začaruje tak, aby lietalo.“
Pán Weasley prekvapene žmurkal.
„Takže, môj milý, to je podľa teba celkom v poriadku, aj keď – hm – možno by ten čarodejník naozaj urobil lepšie, hm, keby svojej žene povedal pravdu... Ty však vieš, že ten zákon je nedokonalý... že ak to auto nerozoberáš s úmyslom, že budeš v ňom lietať, tak samotný fakt, že to auto lietať dokáže...“
„Artur Weasley, ty si vedel, že ten zákon je nedokonalý, už vtedy, keď si ho písal!“ kričala pani Weasleyová. „Ty si totiž nevieš predstaviť, čo by si si počal, keby si si nemohol v šope majstrovať tie tvoje muklovské vecičky! A len tak mimochodom, Harry dnes ráno prišiel práve v tom aute, ktoré pôvodne nemalo vôbec lietať!“
„Harry?“ nechápal pán Weasley. „Aký Harry?“
Rozhliadol sa okolo seba, zbadal Harryho a vyskočil.
„Prepánakráľa, veď to je Harry Potter! Veľmi ma teší, Ron nám o tebe toľko rozprával...“
„Dnes v noci leteli tvoji synovia v tom tvojom aute až k Harrymu domov!“ jedovala sa pani Weasleyová. „Som zvedavá, čo povieš teraz.“
„Naozaj?“ potešil sa pán Weasley. „A fungovalo to? Teda... hmm, to od vás nebolo správne... to veru naozaj nie...“
„Nechajme ich, nech si to vybavia medzi sebou,“ pošepol Ron Harrymu, keď sa pani Weasleyová naježila ako buldog. „Poď, ukážem ti svoju izbu.“
Vykĺzli z kuchyne, prešli uzulinkou chodbou ku krivému schodišťu, čo sa vinulo krížom-krážom celým domom. Na treťom poschodí boli otvorené dvere. Skôr než sa zabuchli, zazrel Harry pár tmavohnedých očí, ktoré ho pozorovali.
„Ginny,“ prehodil Ron. „Nevieš si predstaviť, aká je hrozne hanblivá. Inokedy sa vôbec nezatvára...“
Vyliezli ešte o poschodie vyššie a zastali pri dverách, z ktorých sa odlupovala farba a vedľa nich bola pripnutá ceduľka s nápisom RONOVA IZBA.
Harry vošiel dnu, hlavou sa takmer dotýkal stropu a nevychádzal z údivu. Skoro vrazil do nábytku – takmer všetko v Ronovej izbe bolo krikľavo oranžovej farby: posteľné obliečky, steny, dokonca i strop. Potom si Harry všimol, že Ron pokryl takmer každý centimeter starej tapety plagátmi, na ktorých boli stále tí istí siedmi čarodejníci a čarodejnice oblečení v sýtooranžových habitoch, každý z nich mal metlu a nadšene mával.
„To je teraz tvoj obľúbený metlobalový tím?“ spýtal sa Harry.
„Kudleyovské kanóny,“ povedal Ron a ukázal na posteľnú obliečku, ktorú zdobili dve obrovské čierne „kačka“ a letiaca delová guľa. „Na deviatom mieste v lige.“
Ronove učebnice boli nahádzané v rohu hneď vedľa kopy komiksov, ktoré zobrazovali Dobrodružstvá malého mukla Martina Miggsa. Ronov čarodejnícky prútik ležal na akváriu, ktoré stálo na okennom parapete a bolo plný žabích vajíčok. Vedľa neho spal na slnku Prašivec, vypasený sivý potkan.
Harry prekročil balíček samomiešacích karát, čo ležali na zemi, a zadíval sa z malého okienka von. Videl, ako sa z poľa vracia celý zástup trpaslíkov a prediera sa živým plotom späť k Weasleyovcom do záhrady. Potom sa otočil k Ronovi, ktorý ho nervózne pozoroval, a nedočkavo čakal na jeho názor.
„Je to tu trochu tesné,“ povedal rýchlo Ron. „Nedá sa to porovnať s tou tvojou izbou, čo máš u muklov. A bývam v podkroví, rovno pod naším záhrobným duchom. Večne trieska do potrubia a zavýja...“
Harry sa však doširoka usmial a povedaclass="underline" „Toto je najkrajší dom, v akom som kedy bol.“
A Ronovi očerveneli uši.
4
V obchode s čarodejníckou literatúrou pre malých i veľkých
V Brlohu sa žilo úplne inak ako v dome na Privátnej ceste. Dursleyovci mali radi poriadok, všetko muselo byť na svojom mieste. V dome Weasleyovcov ste, naopak, na každom kroku natrafili na nejaké prekvapenie, na niečo, čo vás zaskočilo. Harry skoro dostal zrádnika, keď sa po prvý raz pozrel do zrkadla nad rímsou kozuba v kuchyni a to naňho zvriesklo: „Zastrč si košeľu do gatí, ty hastroš!“ Záhrobný duch na povale zavýjal a trieskal do železných rúrok vždy, keď mal pocit, že v dome je príliš ticho, a menšie explózie z Fredovej a Georgeovej izby sa považovali za čosi celkom prirodzené. Za najneobvyklejšie však Harry u Weaslyovcov nepokladal ani rozprávajúce zrkadlo, ani hlučného ducha: ale to, že sa tu k nemu všetci správali milo.
Pani Weasleyová sa živo zaujímala o to, v akom stave má ponožky, a sústavne ho nútila, aby si z každého jedla naložil štyrikrát. Pán Weasley zase chcel, aby Harry pri večeri sedával vedľa neho a vypytoval sa ho, ako žijú muklovia, ako fungujú elektrické zásuvky a poštová služba.