„Neuveriteľné!“ povedal, keď mu Harry vysvetlil, ako funguje telefón. „Úžasné, čo všetko sú muklovia schopní vymyslieť, len aby sa zaobišli bez čarovania.“
Asi týždeň po svojom príchode do Brlohu v jedno slnečné ráno počul Harry po dlhom čase o Rokforte. Spolu s Ronom zišli dolu na raňajky a pri kuchynskom stole už sedeli pán a pani Weasleyovci spolu s Ginny. Keď Ginny zbadala Harryho, prevrhla na zem misku s ovsenou kašou a tá sa s rachotom rozbila. Zdalo sa, že Ginny sa darí rozbíjať veci okolo seba vždy, keď do miestnosti vojde Harry. Zaliezla pod stôl, aby pozbierala črepy, a keď sa vynorila, tvár jej blčala ako zapadajúce slnko. Harry sa tváril, že si nič nevšimol, sadol si za stôl a vzal si od pani Weasleyovej hrianku, ktorú mu podávala.
„Prišli vám listy zo školy,“ oznámil im pán Weasley a podal Harrymu i Ronovi úplne rovnaké obálky zo žltkastého pergamenu, na ktorých bola adresa napísaná zeleným atramentom. „Dumbledore už vie, že si u nás, Harry... tomu chlapovi veru nič neunikne. Aj vy dvaja tu niečo máte,“ dodal, keď sa Fred s Georgeom došuchtali do kuchyne, obaja ešte v pyžame.
Všetci sa začítali do svojich listov a zavládlo niekoľkominútové ticho. Harry sa dozvedel, že Rokfortský expres odchádza zo stanice King’s Cross tak ako zvyčajne, prvého septembra. K listu bol priložený aj zoznam kníh, ktoré budú potrebovať v druhom ročníku:
ŽIACI DRUHÉHO ROČNÍKA MUSIA MAŤ TIETO UČEBNICE:
Miranda Goshawková
Všeobecná príručka kúziel (stupeň 2)
Gilderoy Lockhart
Besedy s banší
Gilderoy Lockhart
Debaty s démonmi
Gilderoy Lockhart
Žúr s ježibabami
Gilderoy Lockhart
Potulky s trolmi
Gilderoy Lockhart
Úlety s upírmi
Gilderoy Lockhart
Výlety s vlkolakmi
Gilderoy Lockhart
Jeseň s yetim
Fred, ktorý dočítal ako prvý, nazrel Harrymu cez plece.
„Aj vy máte mať všetky Lockhartove knihy?“ čudoval sa. „Ten nový učiteľ obrany proti čiernej mágii musí byť riadne švihnutý!“ V tej chvíli sa však naňho mama škaredo pozrela, tak sa radšej venoval svojmu chlebu s marmeládou.
„To nebude lacný špás,“ zamyslel sa nahlas George a úchytkom pozrel na rodičov. „Lockartove knihy sú hrozne drahé...“
„Dajako to zvládneme,“ povedala pani Weasleyová, no tvárila sa ustarostene. „Veď väčšinu vecí pre Ginny môžeme kúpiť z druhej ruky.“
„Aj ty ideš tento rok na Rokfort?“ opýtal sa Harry Ginny.
Tá prikývla, očervenela až po korienky ohnivých vlasov a položila si lakeť do misky s maslom. Našťastie to nik okrem Harryho nezaregistroval, lebo v tej chvíli vstúpil do kuchyne Ronov starší brat Percy. Bol už oblečený a na veste mu žiaril nablýskaný prefektský odznak.
„Dobré ráno vospolok,“ pozdravil. „Dnes máme krásny deň.“
Sadol si na jedinú voľnú stoličku, no hneď vyskočil a vytiahol spod seba čosi, čo sa podobalo na rozpadávajúcu sa sivú perovú prachovku – aspoň Harrymu sa tak zdalo, no potom si všimol, že to čosi dýcha.
„Elvíra!“ zvolal Ron, zobral si od Percyho pokrčenú sovu a vytiahol jej spopod krídla nejaký list. „Konečne doniesla odpoveď od Hermiony. Písal som jej, že pôjdeme za tebou k Dursleyovcom a pokúsime sa ťa vyslobodiť.“
Odniesol Elvíru na bidielko zavesené na zadných dverách a chcel ju tam postaviť, no Elvíra sa niekoľkokrát preklopila, tak ju nechal ležať na odkvapkávači na riad, hundrúc si popod nos: „Ozaj dojemné.“ Potom otvoril Hermionin list a začal nahlas čítať:
„Milý Ron a Harry, ak si tam.
Verím, že všetko dobre dopadlo, že Harry je v poriadku a dúfam, že ste pri tom jeho vyslobodzovaní neurobili nič, čo sa nemá, pretože to by mal Harry len ďalšie problémy. Aj ja som sa už oňho strachovala, ak je v poriadku, dajte mi hneď a zaraz vedieť, len, prosím ťa, pošli nejakú inú sovu, lebo mám taký pocit, že táto to už nemusí prežiť.
Prirodzene, že mám veľmi veľa práce s domácimi úlohami’ – To nemyslí vážne?“ zhrozil sa Ron. „Máme predsa prázdniny! – ,ale na budúcu stredu ideme do Londýna kúpiť nové učebnice. Čo keby sme sa stretli v Šikmej uličke?
Dajte mi podľa možnosti čo najskôr vedieť, čo nové. Pozdravuje vás Hermiona.’“
„To sa nám celkom hodí, môžeme ísť vtedy nakupovať aj my,“ povedala pani Weasleyová a utierala pritom stôl. „Čo máte dnes na pláne?“
Harry, Ron, Fred a George chceli ísť k malému jazierku za kopcom, ktoré patrilo Weasleyovcom. Ležalo uprostred lesíka a z dediny pod ním nebolo naň vidno, takže tam mohli hrať metlobal, len si museli dávať pozor, aby nelietali príliš vysoko. Nemohli hrať s normálnymi metlobalovými loptami, pretože keby im niektorá uletela a prehnala sa ponad dedinu, ťažko by to niekomu vysvetľovali. Namiesto lôpt hádzali po sebe jablká. Striedali sa na Harryho metle Nimbus 2000, ktorá bola jednoznačne najrýchlejšia. Ronov prastarý Meteorit často predbiehali aj okolo letiace motýle.
O päť minút si už s metlami na pleci vykračovali hore kopcom. Pýtali sa aj Percyho, či nechce ísť s nimi, ten však odmietol, že má veľa roboty. Harry vídal Percyho len pri jedle, lebo ten trávil celé dni zatvorený vo svojej izbe.
„Rád by som vedel, čo tam stvára,“ mračil sa Fred. „Je ako vymenený. Deň pred tvojím príchodom prišli poštou výsledky jeho skúšok – dvanásťkrát V.Č.Ú., a on ani okom nemihne.“
„Vynikajúca čarodejnícka úroveň,“ vysvetľoval George, ktorý zachytil Harryho začudovaný pohľad. „Aj Bill ich mal dvanásť. Ak s tým niečo neurobíme, máme v rodine ďalšieho premianta, teda hlavného prefekta školy. Obávam sa, že tú hanbu neprežijem.“
Bill bol najstarší z Weasleyovských detí. Spolu s ďalším bratom Charliem už Rokfort ukončil. Harry nepoznal ani jedného z nich, vedel však, že Charlie študuje v Rumunsku draky a Bill pracuje v Egypte pre čarodejnícku Gringottbanku.
„Neviem, neviem, ako nám chcú tatko s mamkou zaobstarať tento rok všetky veci, čo potrebujeme do školy,“ ozval sa George po chvíli. „Päť sád Lockhartových kníh! A Ginny potrebuje habit a prútik a neviem, čo všetko ešte...“
Harry na to nepovedal nič. Bolo mu to trochu hlúpe. V podzemnom trezore Gringottbanky v Londýne mal uschovaný menší poklad po rodičoch. Samozrejme, že tie peniaze platili len v čarodejníckom svete – galleóny, sikle a knuty nemohol človek použiť v bežných muklovských obchodoch. Dursleyovcom sa o tom, že má v Gringottbanke účet, nezmienil; predpokladal totiž, že ich hrôza ku všetkému, čo sa týka čarodejníckeho sveta, by sa na obrovskú kopu zlata určite nevzťahovala.
V stredu ich pani Weasleyová zobudila veľmi zavčasu. Všetci do seba nahádzali zo šesť sendvičov so slaninkou a obliekli si kabáty. Pani Weasleyová vzala z rímsy kozuba kvetináč a zadívala sa dovnútra.
„Už sa nám míňa, Artur,“ vzdychla. „Budeme ho dnes musieť dokúpiť... takže, hostia majú prednosť! Harry, zlatko, choď prvý!“
A podala mu kvetináč.
Harry nechápavo hľadel na ostatných, ktorí ho napäto pozorovali.
„A č-čo mám ako r-robiť?“ vyjachtal.
„On ešte necestoval s hop-šup práškom,“ povedal odrazu Ron. „Prepáč, Harry, zabudol som.“
„Ako to, že nie?“ čudoval sa pán Weasley. „A ako si sa dostal minulý rok do Šikmej uličky, keď si si bol kupovať veci do školy?“