„Nakúpil som si veci do školy ešte minulý týždeň,“ vysvetľoval Harry. „A ako ste vedeli, že bývam v Deravom kotlíku?“
„Tatko,“ stručne odvetil Ron.
Pán Weasley, pracovník Ministerstva mágie, sa samozrejme dopočul, čo sa stalo tete Marge.
„Naozaj si nafúkol svoju tetu, Harry?“ veľmi vážne sa spytovala Hermiona.
„Nemal som to v úmysle,“ povedal Harry, kým sa Ron rehotal. „Skrátka, prestal som sa ovládať.“
„To nie je na smiech, Ron,“ zahriakla ho Hermiona. „Úprimne povedané, prekvapuje ma, že Harryho nevylúčili.“
„Mňa tiež,“ priznal Harry. „Čo vylúčili... Myslel som si, že ma zavrú.“ Pozrel na Rona. „Tvoj tatko nevie, prečo ma Fudge pustil, však?“
„Asi preto, že si to ty, nie?“ pokrčil plecami Ron a stále sa chichotal. „Slávny Harry Potter, veď vieš. Nechcem ani pomyslieť, čo by ministerstvo urobilo so mnou, keby som nafúkol svoju tetu. Samozrejme, najprv by ma museli vykopať, lebo už by som bol dávno mŕtvy – mamka by ma zabila. Mimochodom, môžeš sa dnes večer tatka spýtať. Aj my prenocujeme v Deravom kotlíku! Takže zajtra môžeš ísť na stanicu s nami! Aj Hermiona tam bude.“
Hermiona natešene prikývla. „Mama s ockom ma dnes ráno priviezli aj so všetkými rokfortskými vecami.“
„Senzácia!“ veselo povedal Harry. „Tak už máš všetky nové knihy a ostatné veci?“
„Pozri na toto,“ povedal Ron, vytiahol z tašky dlhú úzku škatuľku a otvoril ju. „Novučičký prútik. Tridsaťpäť centimetrov, vŕba, s vlasom z jednorožcovho chvosta. A máme aj všetky knihy...“ Ukázal na veľký batoh pod stolom. „A čo povieš na tie Príšerné knihy? Predavač skoro plakal, keď sme mu povedali, že chceme dve.“
„A toto je čo?“ spytoval sa Harry ukazujúc na tri napchaté batohy na stoličke vedľa Hermiony.
„Ja som si predsa zapísala viac predmetov ako vy,“ vysvetľovala Hermiona. „To sú moje knihy na aritmanciu, starostlivosť o zázračné tvory, veštenie, štúdium starovekých magických znakov a život a zvyky muklov...“
„Načo je tebe život a zvyky muklov?“ čudoval sa Ron a prevracal oči. „Veď si sa narodila v muklovskej rodine! Tvoji rodičia sú muklovia! Vieš o mukloch už všetko!“
„Ale bude úchvatné študovať ich z čarodejníckeho hľadiska,“ vážne povedala Hermiona.
„Plánuješ vôbec tento rok jesť a spať, Hermiona?“ spýtal sa Harry a Ron sa zachechtal. Hermiona ich ignorovala.
„Ešte mi zostalo desať galleónov,“ povedala, keď pozrela do peňaženky. „V septembri mám narodeniny a mama s ockom mi dali peniaze, aby som si už teraz kúpila darček.“
„Nechcela by si nejakú peknú knižku?“ spýtal sa Ron nevinne.
„Nie, myslím, že nie,“ pokojne odvetila Hermiona. „Chcem sovu. Harry má Hedvigu, ty Elvíru...“
„Tá nie je moja,“ namietal Ron. „Elvíra je rodinná sova. Ja mám iba Prašivca.“ Vytiahol z vrecka svojho potkana. „A chcem ho dať vyšetriť,“ dodal a položil Prašivca na stôl pred nich. „Myslím, že Egypt mu neprospel.“
Prašivec bol chudší ako obyčajne a akosi mu ovisli fúzy.
„Tamto je obchod so zázračnými tvormi,“ ukázal Harry, ktorý sa už v Šikmej uličku vyznal veľmi dobre. „Ty zistíš, či nemajú niečo pre Prašivca, a Hermiona si môže kúpiť sovu.“
Zaplatili za zmrzlinu a prešli na druhú stranu ulice do Zázračného zverinca.
Vovnútri nebolo veľa miesta. Každý kúsok steny zakrývala nejaká klietka. Páchlo to tam a bol tam hluk, pretože ich obyvatelia pišťali, vrešťali, džavotali alebo syčali. Čarodejnica za pultom práve radila nejakému čarodejníkovi, ako sa má starať o obojstranné mloky, a tak Harry, Ron a Hermiona čakali a prezerali si klietky.
Dve obrovské fialové ropuchy sa nafukovali a kŕmili mŕtvymi mäsiarkami. Pri okne sa ligotala gigantická korytnačka s pancierom vykladaným drahými kameňmi. Jedovaté oranžové slimáky sa pomaly plazili po bočnej stene sklenej nádrže a tučný biely zajac sa stále menil na hodvábny cylinder a zase naspäť, pričom to vždy hlasno puklo. Mali tam ešte mačky všetkých farieb, voliéru plnú hlučných havranov, košík so zvláštnymi kožušinovými guľkami krémovej farby, ktoré nahlas vrčali, a na pulte stála priestranná klietka s hladkými čiernymi potkanmi, ktoré sa hrali na preskakovačku, opierajúc sa pritom o dlhé holé chvosty.
Čarodejník s obojstranným mlokom odišiel a Ron podišiel k pultu.
„Ide o môjho potkana,“ povedal čarodejnici. „Odkedy som sa s ním vrátil z Egypta, akosi stratil farbu.“
„Plesni ho na pult,“ povedala čarodejnica a vytiahla z vrecka hrubé čierne okuliare.
Ron vytiahol Prašivca z vnútorného vrecka habitu a položil ho vedľa klietky s jeho príbuznými, ktorí prestali skákať a natlačili sa k pletivu, aby lepšie videli.
Skoro ako všetko, čo Ron vlastnil, aj Prašivec bol z druhej ruky (kedysi patril Ronovmu bratovi Percymu) a trochu ošúchaný. Popri lesklých potkanoch v klietke vyzeral zvlášť poľutovaniahodne.
„Hm,“ zahundrala si čarodejnica, keď chytila Prašivca. „Koľko rokov má ten potkan?“
„Neviem,“ odvetil Ron. „Je dosť starý. Kedysi patril môjmu bratovi.“
„Akú má moc?“ spýtala sa čarodejnica a pozorne si Prašivca prezerala.
„Eh...“ Pravda bola taká, že Prašivec nikdy neprejavil ani najmenší náznak nejakej zaujímavej schopnosti. Čarodejnicin zrak z Prašivcovho roztrhaného ucha prešiel na jeho prednú labku, na ktorej chýbal jeden prst, a nahlas zatskala.
„Prešiel cez mlynček,“ povedala.
„Bol taký, už keď mi ho Percy dal,“ bránil sa Ron.
„Nemožno očakávať, že obyčajný alebo záhradný potkan, ako je tento, bude žiť dlhšie ako tri roky,“ povedala čarodejnica. „Keby si hľadal niečo trvanlivejšie, možno by sa ti páčil niektorý z týchto...“
Ukazovala na čierne potkany, ktoré rýchlo začali znova skákať. Ron zahundraclass="underline" „Predvádzajú sa.“
„No ak nechceš náhradu, vyskúšaj toto potkanie tonikum,“ navrhovala čarodejnica a spod pultu vytiahla malú červenú fľašku.
„Dobre,“ povedal Ron. „Koľko... Au!“
Ron sa prikrčil, lebo z vrchu najvyššie položenej klietky zletelo niečo obrovské oranžové, pristálo mu to na hlave a vzápätí sa zúrivo prskajúc vrhlo na Prašivca.
„NIE, KRIVOLAB, NIE!“ kričala čarodejnica, ale Prašivec sa jej vyšmykol z rúk ako kus mydla, s rozpleštenými nohami pristál na zemi a trielil k dverám.
„Prašivec!“ kričal Ron, vybehol z obchodu za ním a Harry ho nasledoval.
Trvalo im skoro desať minút, kým chytili Prašivca, ktorý sa skryl pod odpadkový kôš pred Mnohorakými metlobalovými doplnkami. Ron si strčil trasúceho sa potkana naspäť do vrecka, vystrel sa a šúchal si hlavu.
„Čo to bolo?“
„Buď nejaká veľká mačka, alebo dosť malý tiger,“ povedal Harry.
„Kde je Hermiona?“
„Zrejme si kupuje sovu...“
Vracali sa preplnenou uličkou k Zázračnému zverincu. Práve keď ta prišli, z obchodu vyšla Hermiona, ale neniesla sovu. Ruky mala pevne ovinuté okolo obrovskej hrdzavej mačky.
„Ty si kúpila toho netvora?“ zhrozil sa Ron a zostal stáť s otvorenými ústami.
„Však je nádherný?“ nadchýnala sa Hermiona.
To je vec názoru, pomyslel si Harry. Kocúr mal huňatú hrdzavú srsť, ale celkom určite krivé laby a tvár mrzutú a čudne sploštenú, akoby narazil papuľou rovno do tehlového múra. No teraz, keď Prašivca nebolo vidieť, kocúr spokojne priadol v Hermioninom náručí.
„Hermiona, veď ten tvor ma skoro oskalpoval!“ rozhorčoval sa Ron.
„On to tak nemyslel, všakže, Krivolabík?“ povedala Hermiona.
„A čo Prašivec?“ Ron ukazoval na hrču vo svojom náprsnom vrecku. „Potrebuje pokoj a odpočinok! Ako ho bude mať s takým tvorom nablízku?“