„To mi pripomenulo, že si si zabudol potkanie tonikum,“ povedala Hermiona a strčila Ronovi do ruky malú červenú fľašku. „A prestaň si robiť starosti. Krivolab bude spať v mojej spálni a Prašivec vo vašej, tak v čom je problém? Chudáčik Krivolab. Tá čarodejnica povedala, že tam je už celú večnosť. Nikto ho nechcel.“
„Ktovie prečo,“ sarkasticky poznamenal Ron, keď sa pobrali k Deravému kotlíku.
Pána Weasleyho našli v bare čítať Denného Proroka.
„Harry!“ usmial sa naňho. „Ako sa máš?“
„Ďakujem, dobre,“ odvetil Harry, keď sa s nákupmi posadili k pánu Weasleymu.
Pán Weasley odložil noviny a Harry videl, že z nich naňho hľadí teraz už všeobecne známa fotografia Siriusa Blacka.
„Tak ho teda ešte stále nechytili?“ spýtal sa.
„Nie,“ odvetil pán Weasley a tváril sa nesmierne vážne. „Všetkých nás na ministerstve stiahli zo zvyčajných povinností, aby sme sa sústredili na hľadanie, ale zatiaľ sme nemali šťastie.“
„Dostali by sme odmenu, keby sme ho chytili?“ spýtal sa Ron. „Zišlo by sa trochu peňazí...“
„Nebuď smiešny, Ron,“ povedal pán Weasley a bolo vidieť, že je nervózny. „Black sa nedá chytiť nejakému trinásťročnému nedoučenému čarodejníkovi. Dostanú ho azkabanskí strážcovia, pamätaj na moje slová.“
V tej chvíli vošla do baru pani Weasleyová obložená nákupnými taškami a nasledovaná dvojčatami Fredom a Georgeom, ktorí mali nastúpiť na Rokforte do piateho ročníka. Prišiel s ňou aj novozvolený hlavný prefekt Percy a Weasleyovie najmladší potomok a zároveň jediná dcéra Ginny.
Zdalo sa, že Ginny, pre ktorú bol Harry odjakživa idolom, je zo stretnutia s ním v ešte väčších rozpakoch ako zvyčajne. Možno preto, že vlani na Rokforte jej zachránil život. Celkom očervenela a zamumlala ahoj, pričom naňho ani nepozrela. Percy mu však slávnostne podal ruku, akoby sa s Harrym ešte nikdy nestretli, a povedaclass="underline" „Harry, som rád, že ťa vidím.“
„Ahoj, Percy,“ pozdravil ho Harry a len-len že sa nerozosmial.
„Dúfam, že sa máš dobre,“ povedal Percy vznešene a potriasal mu rukou. Vyzeralo to skoro ako na audiencii u starostu.
„Veľmi dobre, ďakujem...“
„Harry!“ zvolal Fred, odstrčil Percyho lakťom a hlboko sa uklonil. „Je jednoducho úchvatné ťa znovu vidieť, kamoško...“
„Impozantné,“ dodal George, ktorý zase odstrčil Freda a chytil Harryho ruku. „Absolútne príma.“
Percy sa mračil.
„No tak, už dosť,“ zahriakla ich pani Weasleyová.
„Mama!“ zvolal Fred, ako keby ju len teraz zbadal, a aj jej potriasal rukou. „Je to skvelé, že ťa opäť vidím...“
„Povedala som dosť,“ zopakovala pani Weasleyová a odložila nákupy na prázdnu stoličku. „Vitaj, Harry môj. Určite si už počul, čo máme nové. Nie je to úžasné? Druhý hlavný prefekt v našej rodine!“ ukazovala na novučičký strieborný odznak na Percyho hrudi, pričom až rástla od hrdosti.
„A posledný,“ potichu zahundral Fred.
„O tom nepochybujem,“ mračila sa odrazu pani Weasleyová. „Postrehla som, že z vás dvoch prefektov neurobili.“
„A načo by nám to bolo?“ George sa tváril pohoršene už len pri tej predstave. „Prišli by sme o všetku srandu zo života.“
Ginny sa zachichotala.
„Mali by ste dávať sestre lepší príklad,“ odsekla mu pani Weasleyová.
„Ginny má aj iných bratov, z ktorých si môže vziať príklad, mamka,“ povedal Percy pyšne. „Idem hore prezliecť sa na večeru...“
Odišiel a George si vzdychol.
„Pokúsili sme sa zavrieť ho do pyramídy,“ prezradil Harrymu. „Ale mamka nás prichytila.“
Večera bola veľmi príjemná. Hostinský Tom spojil v salóniku tri stoly a všetci siedmi Weasleyovci, Harry a Hermiona zjedli päť veľmi chutných chodov.
„Ako sa zajtra dostaneme na stanicu, tatko?“ spýtal sa Fred, keď sa prekopávali lahodným čokoládovým pudingom.
„Ministerstvo nám poskytlo dve autá,“ povedal pán Weasley.
Všetci pozreli naňho.
„Prečo?“ zvedavo sa spýtal Percy.
„Kvôli tebe, Percy,“ vážne povedal George. „A na kapotách budú vlajočky a na nich iniciály JV...“
„... čo v tomto prípade bude znamenať Jeho Veľkonadutenstvo,“ dokončil Fred.
Všetci okrem Percyho a pani Weasleyovej vyprskli do pudingu.
„Prečo nám ministerstvo dáva autá, tatko?“ znova sa dôstojným hlasom spýtal Percy.
„Nuž, keďže nijaké nemáme,“ vysvetľoval pán Weasley, „...a ja tam pracujem, robia mi láskavosť...“
Hovoril to nenútene, ale Harry si všimol, že mu očerveneli uši, celkom tak ako Ronovi, keď ho niekto dostal do úzkych.
„Je to výborné,“ živo dodala pani Weasleyová. „Uvedomujete si, koľko máte všetci dohromady batožiny? To by bol pohľad v muklovskom metre... Už ste všetci zbalení?“
„Ron si ešte neuložil do kufra všetky nové veci,“ trpiteľsky oznámil Percy. „Pohádzal ich na posteľ.“
„Tak sa choď radšej poriadne pobaliť, Ron, lebo ráno nebudeme mať veľa času,“ zavolala pani Weasleyová na druhý koniec stola. Ron sa mračil na Percyho.
Po večeri boli všetci malátni a ospanliví. Po jednom sa rozchádzali do svojich izieb skontrolovať si veci na zajtra. Ron a Percy mali izbu vedľa Harryho. Len čo zavrel a zamkol kufor, cez stenu začul nahnevané hlasy a šiel sa pozrieť, čo sa deje.
Dvere na izbe číslo dvanásť boli dokorán a Percy vykrikoval.
„Bol tu, na nočnom stolíku, dal som si ho dole, aby som vyleštil...“
„Ja som sa ho ani nedotkol. Rozumieš?“ reval Ron.
„Čo sa deje?“
„Zmizol mi odznak hlavného prefekta,“ oznámil Percy Harrymu.
„Aj Prašivcovo potkanie tonikum,“ povedal Ron a vyhadzoval veci z kufra, aby ho znova skontroloval. „Myslím... mohol som ho zabudnúť v bare...“
„Nikam nejdeš, kým sa nenájde môj odznak!“ jačal Percy.
„Idem po Prašivcov liek ja. Už som zbalený,“ zavolal Harry Ronovi a šiel dolu.
Práve bol v tmavej chodbe na polceste k baru, keď zo salóna počul ďalšie dva nahnevané hlasy. Vzápätí spoznal, že patria pánovi a pani Weasleyovcom. Zaváhal, lebo nechcel, aby vedeli, že počul, ako sa hádajú, ale zarazil sa, keď začul svoje meno, a podišiel bližšie k dverám.
„... bolo by hlúpe nepovedať mu to,“ rozhorčene hovoril pán Weasley. „Harry má právo to vedieť. Pokúšal som sa to vysvetliť Fudgeovi, ale on trvá na tom, aby sme Harryho brali ako dieťa. Má trinásť rokov a...“
„Artur, ale pravda by ho vydesila!“ namietala pani Weasleyová prenikavým hlasom. „Naozaj chcete Harryho poslať do školy, keď mu nad hlavou visí niečo také? Prepánajána, je šťastný, že to nevie.“
„Nechcem, aby bol nešťastný, chcem len, aby sa mal na pozore!“ odsekol pán Weasley. „Vieš, akí sú Harry a Ron. Radi sa potulujú sami. Už dva razy skončili v Zakázanom lese! Ale tohoto roku to Harry nesmie! Keď si pomyslím, čo sa mu mohlo stať tej noci, keď utiekol z domu! Keby ho nebol vzal Rytiersky autobus, stavím sa, že by bol mŕtvy prv, než by ho ministerstvo našlo.“
„Ale on nie je mŕtvy, je v poriadku, tak teda čo...“
„Molly, hovoria, že Sirius Black je šialenec. Možno je to aj pravda, ale bol natoľko prefíkaný, že sa mu podarilo ujsť z Azkabanu, a to je vraj nemožné. Odvtedy sú už tri týždne a nikto nevidel ani len jeho tieň. Je mi jedno, čo Fudge hovorí Dennému Prorokovi, nie sme o nič bližšie k dolapeniu Blacka ako k vynájdeniu samočarovacích prútikov. Naisto vieme len to, po kom Black ide...“
„Ale na Rokforte bude Harry úplne v bezpečí.“