„Mysleli sme si, že je aj Azkaban úplne bezpečný. Keď sa Black mohol dostať z Azkabanu, môže sa dostať aj do Rokfortu.“
„Ale veď vlastne nikto si nie je istý, že Black ide po Harrym...“
Ozval sa tupý úder a Harry bol presvedčený, že pán Weasley tresol päsťou do stola.
„Molly, koľko ráz ti to mám hovoriť? V novinách sa o tom nepísalo, lebo Fudge chcel, aby sa to nerozširovalo. V tú noc, čo Black utiekol, šiel do Azkabanu. Strážcovia mu povedali, že Black nejaký čas rozprával zo sna. Vždy to boli tie isté slová: Je v Rokforte... je v Rokforte.‘ Black je pomätený, Molly, a chce Harryho smrť. Podľa mňa si myslí, že keby Harryho zabil, vrátilo by to sily Veď-Vieš-Komu. Strávil v Azkabane dvanásť rokov, osamote o tom sníval...“
Nastalo ticho. Harry sa naklonil bližšie k dverám a chcel počuť viac.
„Nuž, Artur, musíš urobiť to, čo považuješ za správne. Ale zabúdaš na Albusa Dumbledora. Nemyslím, že by Harrymu v Rokforte niečo hrozilo, kým je riaditeľom Dumbledore. Predpokladám, že o tom všetkom vie.“
„Pravdaže vie. Museli sme ho požiadať o dovolenie rozostaviť azkabanských strážcov pri vchodoch do areálu školy. Veľmi ho to nepotešilo, ale súhlasil.“
„Nebol rád? Prečo? Veď majú chytiť Blacka!“
„Dumbledore nemá rád azkabanských strážcov,“ povedal pán Weasley a vzdychol si. „A ani ja veru nie... ale keď máš do činenia s čarodejníkom, ako je Black, niekedy musíš spojiť sily aj s tými, ktorým by si sa najradšej vyhla.“
„Ak zachránia Harryho...“
„... tak proti nim nikdy nepoviem ani slova,“ povedal pán Weasley unavene. „Už je neskoro, Molly, poďme radšej hore...“
Harry počul, ako sa posunuli stoličky. Tak ticho, ako len mohol, sa ponáhľal po chodbe k baru, aby ho nevideli. Dvere Salónika sa otvorili a o chvíľku mu zvuk krokov prezradil, že pán a pani Weasleyovci idú hore schodmi.
Fľaška s tonikom ležala pod stolom, kde predtým sedeli. Harry počkal, kým sa zatvorili dvere na izbe rodičov Weasleyovcov, a potom sa pobral aj s fľaškou hore.
Fred a George sa krčili v tieni na schodoch a len ich tak nadhadzovalo od smiechu, keď počúvali, ako Percy rozoberá izbu na kúsky a hľadá prefektský odznak.
„Máme ho,“ zašepkal Fred Harrymu. „Trochu sme ho upravovali.“
Na odznaku teraz stálo „Úhlavný prefekt“.
Harry sa nútene zasmial, odovzdal Ronoví potkanie tonikum, potom sa zavrel vo svojej izbe a ľahol si na posteľ.
Takže Sirius Black ide po ňom. Tým sa vysvetľuje všetko. Fudge bol k nemu zhovievavý, lebo mu odľahlo, že ho našiel živého. Harry mu musel sľúbiť, že zostane v Šikmej uličke, kde naňho mohlo dozerať množstvo čarodejníkov. A posiela dve ministerské autá, ktoré ich zajtra všetkých odvezú na stanicu, aby naňho Weasleyovci mohli dať pozor, kým nebude vo vlaku.
Harry počúval tlmený krik zo susednej izby a čudoval sa, prečo nie je väčšmi vyľakaný. Sirius Black jednou kliatbou pripravil o život trinásť ľudí. Pán a pani Weasleyovci si očividne myslia, že by ho vystrašilo, keby vedel pravdu. Ale Harry náhodou absolútne súhlasil s pani Weasleyovou, že najbezpečnejšie miesto na zemi je tam, kde je Albus Dumbledore. Veď sa predsa vždy hovorilo, že Dumbledore je jediný, koho sa vždy lord Voldemort bál. Určite sa ho bude báť aj Black, Voldemortova pravá ruka.
A potom tam budú tí azkabanskí strážcovia, o ktorých každý stále rozpráva. Zdá sa, že väčšina ľudí sa ich šialene bojí, a keď budú rozostavení okolo školy, je málo pravdepodobné, že by sa Black dostal dnu.
Nie, keď sa to tak vezme, Harryho najväčšmi trápilo, že jeho šance dostať sa do Rokvillu teraz zrejme poklesli na nulu. Až kým Blacka nechytia, nikto nedovolí, aby opustil bezpečný hrad. Harry predpokladal, že každý jeho krok budú pozorne sledovať, kým nebezpečenstvo nepominie.
Zamračil sa na tmavý strop. Myslia si, že sa sám o seba nepostará. Unikol predsa lordovi Voldemortovi tri razy. Nie je celkom bezmocný...
Mimovoľne si v duchu vybavil zviera v tieni na Magnóliovom oblúku. Čo urobíte, keď viete, že sa schyľuje k najhoršiemu...
„Nenechám sa zavraždiť,“ povedal Harry nahlas.
„To je guráž,“ ospanlivo mu odpovedalo zrkadlo.
5
Dementor
Tom na druhý deň ráno zobudil Harryho so svojím zvyčajným bezzubým úsmevom a šálkou čaju. Harry sa obliekol a práve presviedčal rozladenú Hedvigu, aby vliezla naspäť do klietky, keď Ron vtrhol do izby, navliekal si cez hlavu pulóver a tváril sa rozčúlene.
„Čím skôr budeme vo vlaku, tým lepšie,“ povedal. „Aspoň budem mať na Rokforte pokoj od Percyho. Teraz ma obviňuje, že som mu čajom pokvapkal fotografiu Penelopy Clearwaterovej. To je jeho frajerka,“ uškrnul sa Ron. „Skryla si tvár pod rám, lebo na nose sa jej urobili samé fľaky...“
„Musím ti niečo povedať,“ začal Harry, ale vyrušili ich Fred a George, ktorí prišli Ronovi pogratulovať, že zase nazúril Percyho.
Zišli dolu na raňajky, kde pán Weasley so zvrašteným čelom čítal titulnú stranu Denného Proroka a pani Weasleyová rozprávala Hermione a Ginny o elixíre lásky, ktorý pripravovala ako mladé dievča. Všetky tri sa veselo chichotali.
„Čo si mi to chcel povedať?“ spýtal sa Ron Harryho, keď sa usadili.
„Neskôr,“ potichu zamrmlal Harry, lebo sa práve prihnal Percy.
V tom chaose pri odchode Harry nemal príležitosť rozprávať sa s Ronom ani s Hermionou. Mali čo robiť, kým všetky kufre odvliekli dolu úzkym schodiskom Deravého kotlíka, naukladali ich k dverám a na ne postavili klietky s Hedvigou a Hestiou, Percyho plamienkou driemavou navrchu. Vedľa kopy kufrov stál malý prútený košík a hlasno prskal.
„Neboj sa, Krivolab,“ chlácholila ho Hermiona. „Vo vlaku ťa vypustím.“
„Nevypustíš,“ oboril sa na ňu Ron. „A čo chudák Prašivec? Há?“
Ukazoval si na prsia, kde veľká hrča prezrádzala, že Prašivec sa schúlil v jeho vrecku.
Pán Weasley, ktorý vonku čakal na ministerské autá, strčil dnu hlavu.
„Sú tu,“ oznámil. „Poď, Harry.“
Pán Weasley ho odprevadil ten kúsok od dverí hostinca k prvému z dvoch staromódnych tmavozelených áut, ktoré šoféroval nenápadný čarodejník v smaragdovozelenom zamatovom obleku.
„Nastúp, Harry,“ povedal pán Weasley a pozrel na obe strany ulice plnej ľudí.
Harry nastúpil dozadu a o chvíľku sa k nemu pripojili Hermiona, Ron a na Ronovo rozhorčenie Percy.
V porovnaní s Harryho cestou v Rytierskom autobuse bola cesta na stanicu King's Cross veľmi nezáživná.
Autá Ministerstva mágie vyzerali skoro obyčajne, hoci Harry si všimol, že sa vedia prekĺznuť cez medzery, aké by firemné auto strýka Vernona určite nezvládlo. Na King's Cross prišli o dvadsať minút skôr, ministerskí šoféri im našli batožinové vozíky, ponakladali na ne kufre, pozdravili pána Weasleyho a odišli, pričom nevedno ako sa dostali na čelo radu áut stojacich pred semaforom.
Pán Weasley sa celou cestou na stanicu držal tesne pri Harrym.
„Dobre,“ povedal obzerajúc sa. „Pôjdeme po dvojiciach, lebo nás je veľa. My dvaja s Harrym budeme prví.“
Pán Weasley zamieril k bariére medzi nástupišťom deväť a desať a tlačil Harryho vozík, navonok veľmi zaujatý medzimestským expresom číslo stodvadsaťpäť, ktorý práve prišiel na nástupište deväť. Veľavýznamne pozrel na Harryho a nenútene sa oprel o bariéru. Harry ho napodobnil.
Vzápätí sa bokom prepadli cez pevnú kovovú bariéru na nástupište deväť a tri štvrte a uvideli Rokfortský expres s purpurovou parnou lokomotívou, ako vyfukuje dym nad nástupište plné čarodejníc a čarodejníkov, ktorí odprevádzali svoje deti na vlak.
Odrazu sa za Harrym zjavili Percy a Ginny. Boli zadychčaní, lebo očividne brali bariéru s rozbehom.