„To je čo?“ spýtala sa Hermiona.
„Tam predávajú cukríky,“ informoval Ron a tváril sa zasnene. „Majú tam všetko... ostré čertíky, od ktorých sa ti dymí s úst, veľké bucľaté čokoguľky plnené jahodovou penou a hustou smotanou a vynikajúce cukrové brká. Tie môžeš v triede cumľať a pritom vyzeráš, akoby si rozmýšľala, čo napíšeš ďalej...“
„Ale Rokville je veľmi zaujímavé miesto, nie?“ naliehala Hermiona. „V Pamätných miestach čarodejníckych dejín sa píše, že miestny hostinec bol hlavným stanom pri vzbure škriatkov v roku tisícšesťstodvanásť a Škriekajúca búda je vraj najstrašidelnejšia budova v celej Británii...“
„... a veľké zmrzlinové guľky. Keď ich lížeš, vznášaš sa kúsok nad zemou,“ pokračoval Ron, ktorý jednoducho vôbec Hermionu nepočúval.
Hermiona pozrela na Harryho.
„Nebude to senzačné na chvíľu vypadnúť zo školy a objavovať Rokville?“
„Asi áno,“ zarmútene súhlasil Harry. „Budete mi musieť o tom porozprávať.“
„Ako to myslíš?“ opýtal sa Ron.
„Ja nemôžem ísť. Dursleyovci mi povolenie nepodpísali a ani Fudge nechcel.“
Ron sa tváril zdesene.
„Ty tam nesmieš ísť? Ale... to tak nemôže zostať... McGonagallová alebo niekto iný ti dá povolenie...“
Harry sa smutne zasmial. Profesorka McGonagallová, vedúca Chrabromilu, bola veľmi prísna.
„...alebo sa môžeme spýtať Freda a Georgea, tí poznajú každý tajný východ z hradu...“
„Ron!“ zahriakla ho Hermiona. „Myslím, že Harry by nemal potajomky opúšťať hrad, kým je Black na slobode...“
„Predpokladám, že práve to povie aj McGonagallová, keď ju požiadam o povolenie,“ s trpkosťou poznamenal Harry.
„Ale keby sme s ním boli my,“ energicky vyhlásil Ron, „Black by sa neopovážil...“
„Och, Ron, netrep hlúposti,“ odsekla mu Hermiona. „Black už odpravil celú hŕbu ľudí rovno na preplnenej ulici. Myslíš si, že by preňho bol problém zaútočiť na Harryho len preto, že sme tam my?“
Pri rozprávaní sa pohrávala s remeňmi Krivolabovho košíka.
„Len toho tvora nevypusť von!“ upozornil ju Ron, ale už bolo neskoro. Krivolab pružne vyskočil z košíka, natiahol sa, zažíval a skočil Ronovi na kolená. Hrča v Ronovom vrecku sa roztriasla a on Krivolaba nahnevane odohnal.
„Vypadni odtiaľto!“
„Ron, prestaň!“ hnevala sa Hermiona.
Ron jej chcel odpovedať, keď sa profesor Lupin pohol. S obavami ho sledovali, no on len otočil hlavu na druhú stranu, pootvoril ústa a spal ďalej.
Rokfortský expres rovnomerne postupoval na sever a krajina za oknami vlaku bola čoraz pustejšia a tmavšia, lebo oblaky nad nimi hustli. Popri dverách ich kupé stále niekto pobehoval sem a tam. Krivolab sa teraz usalašil na prázdne sedadlo, sploštenú papuľu otočil k Ronovi a žlté oči upieral na jeho náprsné vrecko.
O jednej prišla k dverám ich kupé tučná čarodejnica s jedálenským vozíkom.
„Myslíte, že by sme ho mali zobudiť?“ rozpačito sa spýtal Ron a ukázal na profesora Lupina. „Vyzerá, že by si potreboval trochu zajesť.“
Hermiona opatrne podišla k profesorovi Lupinovi.
„Pán profesor?“ oslovila ho úctivo. „Prepáčte, pán profesor?“
Nehýbal sa.
„Netráp sa, moja zlatá,“ povedala čarodejnica, pričom podávala Harrymu veľkú kopu kotlíkových koláčikov. „Keď sa zobudí a bude hladný, nájde ma vpredu u rušňovodiča.“
„Dúfam, že naozaj spí,“ poznamenal Ron potichu, keď čarodejnica zavrela dvere kupé. „Že... nezomrel.“
„Nie, nie, dýcha,“ zašepkala Hermiona a zobrala si od Harryho koláčik.
Hoci profesor Lupin nebol dobrý spoločník, jeho prítomnosť v ich kupé mala svoje výhody. Popoludní, práve začalo pršať a vŕšky za oknami nebolo cez dážď vidieť, znovu začuli na chodbe kroky a vo dverách sa zjavili tri osoby, ktoré najväčšmi neznášali: Draco Malfoy s kamarátmi Vincentom Crabbom a Gregorym Goylom.
Draco Malfoy a Harry boli nepriatelia, odkedy sa stretli na prvej ceste do Rokfortu. Malfoy s bledou, škľabiacou sa tvárou a ostrými črtami bol v Slizoline a v slizolinskom metlobalovom družstve hral na poste stíhača rovnako ako Harry za Chrabromil. Crabbe a Goyle akoby žili iba preto, aby plnili Malfoyove želania. Obaja boli mohutní a svalnatí. Crabbe bol vyšší, vlasy mal ostrihané ako podľa Serbia a krk veľmi hrubý, Goyle mal krátke tvrdé vlasy a ruky dlhé ako gorila.
„No pozrime sa, koho to tu máme,“ zatiahol Malfoy lenivým tónom ako vždy a otvoril dvere kupé. „Potrík a Weslík.“
Crabbe a Goyle sa hlúpo zasmiali.
„Počul som, že toto leto sa tvoj tatko konečne dostal k nejakému zlatu, Weasley,“ prehodil Malfoy. „Netrafil z toho tvoju mamku šľak?“
Ron vstal tak rýchlo, že zhodil na zem Krivolabov košík. Profesor Lupin nahlas zachrápal.
„Kto je to?“ spýtal sa Malfoy a automaticky cúvol, keď zbadal Lupina.
„Nový učiteľ,“ povedal Harry, ktorý tiež vstal pre prípad, že by bolo treba Ronovi pomôcť. „Čo si to hovoril, Malfoy?“
Malfoy prižmúril bledé oči. Nebol taký hlúpy, aby začal bitku rovno učiteľovi pod nosom.
„Poďme,“ zahundral vzdorovito Crabbovi a Doylovi a zmizli.
Harry s Ronom si znovu sadli a Ron si šúchal hánky.
„Tento rok mu neodpustím ani zbla,“ prehlásil nahnevane. „A myslím to vážne. Ešte nejaké poznámky o našej rodine a odtrhnem mu hlavu...“
Ron zlostne gestikuloval vo vzduchu.
„Ron,“ tíšila ho Hermiona a ukazovala na profesora Lupina, „kroť sa...“
Ale profesor Lupin stále tvrdo spal.
Ako vlak postupoval ďalej na sever, dážď hustol, za oknami bola len nepriehľadná sivá ligotavá stena, ktorá postupne tmavla, až napokon na chodbách a nad policami na batožinu ožili lampáše. Vlak rachotil, dážď bubnoval, vietor hučal, ale profesor Lupin stále spal.
„O chvíľu už musíme byť na mieste,“ povedal Ron, naklonil sa dopredu a nakúkal do teraz už celkom čierneho okna pri profesorovi Lupinovi.
Ledva to dohovoril, vlak začal spomaľovať.
„Výborne,“ potešil sa Ron, vstal, opatrne prešiel povedľa profesora a chcel sa pozrieť von. „Umieram od hladu. Najradšej by som už bol na hostine...“
„Ešte tam nemôžeme byť,“ tvrdila Hermiona, keď pozrela na hodinky.
„Tak prečo zastavujeme?“
Vlak stále spomaľoval. Keď piesty stíchli, zvuky vetra a nárazy dažďa do okien zosilneli.
Harry, ktorý sedel najbližšie k dverám, vstal a vyzrel do chodby. V celom vagóne sa zo všetkých kupé zvedavo vystrkovali hlavy.
Zrazu sa vlak mykol, celkom zastal a vzdialené dunenie a buchot prezrádzali, že z políc popadala batožina. Potom bez výstrahy zhasli všetky svetlá a ocitli sa v úplnej tme.
„Čo sa deje?“ ozval sa spoza Harryho Ronov hlas.
„Au!“ zjojkla Hermiona. „Ron, to bola moja noha!“
Harry nahmatal svoje miesto a sadol si.
„Myslíte, že máme poruchu?“
„Neviem...“
Ozval sa piskľavý zvuk a Harry uvidel nejasnú tmavú Ronovu siluetu, ako utiera kúsok okna a nakúka von.
„Tam vonku sa niečo hýbe,“ oznámil Ron. „Myslím, že nastupujú nejakí ľudia...“
Dvere kupé sa odrazu otvorili a niekto bolestivo zakopol o Harryho nohy.
„Prepáč... neviete, čo sa deje? Au... prepáč...“
„Ahoj, Neville,“ pozdravil ho Harry, hmatal v tme a schytil Nevilla za plášť.
„Harry? Si to ty? Čo sa stalo?“
„Netuším... sadni si...“
Ozvalo sa hlasné prskanie a bolestivý výkrik – Neville si takmer sadol na Krivolaba.
„Idem sa spýtať rušňovodiča, čo sa deje,“ ozvala sa Hermiona. Harry cítil, ako prešla popri ňom, počul, že sa znova otvorili dvere a potom čosi buchlo a ozvali sa dva bolestné výkriky.