„Kto je to?“
„A ty si kto?“
„Ginny?“
„Hermiona?“
„Čo robíš?“
„Hľadala som Rona...“
„Poď dnu a sadni si...“
„Sem nie!“ rýchlo ju varoval Harry. „Tu som ja!“
„Au!“ zjojkol Neville.
„Ticho!“ ozval sa zrazu chrapľavý hlas.
Profesor Lupin sa zrejme konečne zobudil. Harry zacítil v jeho kúte pohyb. Nikto nepovedal ani slovo.
Ozval sa tichý pukot a kupé naplnilo mihotavé svetlo. Ukázalo sa, že profesor Lupin drží v dlani zopár plamienkov. Osvetľovali jeho unavenú sivú tvár, ale oči mal čulé a ostražité.
„Zostaňte, kde ste,“ prikázal im rovnakým zachrípnutým hlasom a pomaly vstal a dlaň s ohňom vystrel pred seba.
Lenže dvere sa pomaly otvorili prv, ako k nim Lupin došiel. Zjavila sa v nich postava v plášti, ktorá sa týčila až po strop, osvetlená mihotavými plamienkami v Lupinovej dlani. Tvár mala celkom skrytú pod kapucňou. Harryho pohľad padol nižšie a z toho, čo videl, mu stislo žalúdok. Spod plášťa vytŕčala ruka a bola lesklá a sivastá, na pohľad mazľavá a akoby porastená hubami ako niečo mŕtve, čo už poriadne dlho hnilo vo vode...
Zazrel ju však iba zlomok sekundy. Ako keby tvor cítil Harryho pohľad, ruka sa odrazu stiahla pod záhyby čierneho plášťa.
A potom sa tá postava v kapucní, nech už to bol ktokoľvek, pomaly, chrčavo nadýchla, akoby chcela vtiahnuť do seba aj niečo viac než len okolitý vzduch.
Všetkých ich zrazu ovanul chlad. Harry cítil, ako sa mu dych zasekol v hrudi. V ušiach mu zahučalo, akoby nablízku tiekol prúd vody. Niečo ho ťahalo dolu a hukot silnel...
A potom z diaľky počul krik, hrozný, desivý, vystrašený, prosebný krik. Chcel pomôcť kričiacemu, pokúšal sa pohnúť rukami, ale nemohol... obklopovala ho hustá biela hmla, krúžila okolo neho, v ňom...
„Harry! Harry! Čo ti je?“
Niekto ho plieskal po tvári.
„Č... čo?“
Harry otvoril oči, nad ním svietili lampáše a podlaha sa chvela – Rokfortský expres sa znovu hýbal. Zrejme skĺzol zo sedadla na dlážku. Ron a Hermiona kľačali pri ňom, nad nimi stál Neville a profesor Lupin a hľadeli naňho. Bolo mu veľmi zle, a keď zdvihol ruku, aby si napravil okuliare, cítil na tvári studený pot.
Ron a Hermiona ho zdvihli naspäť na sedadlo.
„Už ti je dobre?“ nervózne sa spytoval Ron.
„Áno,“ odvetil Harry a rýchlo pozrel na dvere. Postava v kapucní zmizla. „Čo sa stalo? Kde je... tá vec? Kto to kričal?“
„Nikto nekričal,“ ešte nervóznejšie povedal Ron.
Harry sa obzeral po veľkom kupé. Ginny a Neville hľadeli naňho a obaja boli veľmi bledí.
„Ale ja som počul niekoho kričať...“
Pri hlasnom puknutí všetci až nadskočili. Profesor Lupin lámal velikánsku tabuľku čokolády.
„Tu máš,“ podával Harrymu zvlášť veľký kúsok. „Zjedz to. To pomôže.“
Harry si vzal čokoládu, ale nejedol.
„Čo to bolo?“ spýtal sa Lupina.
„Dementor,“ povedal Lupin a podával čokoládu aj ostatným. „Jeden z azkabanských dementorov.“
Všetky oči sa upierali naňho. Profesor Lupin skrčil prázdny obal od čokolády a strčil si ho do vrecka.
„Jedzte,“ zopakoval. „Pomôže vám to. Musím sa porozprávať s rušňovodičom, ospravedlňte ma...“
Prešiel popri Harrym a zmizol na chodbe.
„Určite si už v poriadku, Harry?“ spýtala sa Hermiona a znepokojene Harryho sledovala.
„Nechápem... Čo sa stalo?“ čudoval sa Harry a utieral si pot z tváre.
„Nuž... tá vec... ten dementor... len tam stál a hľadel, teda myslím, že hľadel, nevidela som mu do tváre... a ty... ty...“
„Myslel som si, že si dostal nejaký záchvat či čo,“ povedal Ron, ktorý stále vyzeral vyľakane. „Celkom si zmeravel, spadol si zo sedadla a začal si sa zvíjať...“
„A profesor Lupin ťa prekročil, šiel k dementorovi, vytiahol prútik,“ pokračovala Hermiona, „a povedaclass="underline" ‚Nikto z nás neskrýva pod plášťom Siriusa Blacka. Choď.‘ Ale dementor sa nehýbal, a tak Lupin niečo zamrmlal a z prútika mu vystrelilo čosi strieborné a ten tvor sa otočil a ako keby odplachtil preč...“
„Bolo to hrozné,“ povedal Neville tenším hlasom ako zvyčajne. „Cítili ste, ako sa tu zrazu ochladilo, keď vošiel?“
„Cítil som sa čudne,“ pridal sa Ron a zatriasol plecami. „Ako keby som už nikdy nemal byť veselý...“
Ginny, ktorá sa chúlila v kúte a vyzerala skoro tak zle, ako sa Harry cítil, zavzlykala. Hermiona šla k nej a upokojujúco ju objala okolo pliec.
„Ale nikto z vás nespadol zo sedadla?“ rozpačito sa pýtal Harry.
„Nie,“ povedal Ron a znovu znepokojene pozrel na Harryho. „Ginny sa triasla ako v horúčke, hoci...“
Harry to nechápal. Cítil sa slabý a roztrasený, ako keby sa zotavoval zo silnej chrípky, a začínal sa aj hanbiť. Prečo sa takto zosypal, keď sa to nikomu inému nestalo?
Profesor Lupin sa vrátil. Prv než vošiel, zastal, poobzeral sa a so skoro nepatrným úsmevom povedaclass="underline" „Nebojte sa, neotrávil som tú čokoládu.“
Harry si odhryzol a prekvapilo ho, ako sa mu teplo rozšírilo až do končekov prstov.
„O desať minút budeme v Rokforte,“ povedal profesor Lupin. „Už ti je dobre, Harry?“
Harry sa nepýtal, odkiaľ profesor pozná jeho meno.
„Áno,“ odvetil potichu v pomykove.
Po zvyšok cesty sa už veľmi nerozprávali. Napokon vlak zastal na rokvillskej stanici a všetko sa to ponáhľalo vystúpiť, sovy húkali, mačky mňaukali a Nevillova žaba Gertrúda mu pod klobúkom hlasno kŕkala. Dážď padal ako ľadová sprcha a dlažba na malom nástupišti zamŕzala.
„Prváci tadiaľto!“ volal známy hlas. Harry, Ron a Hermiona sa otočili a na druhom konci nástupišťa sa pred nimi črtala obrovská silueta Hagrida, zvolávajúca k sebe vystrašených nováčikov na tradičnú prvú cestu po jazere.
„Hej, vy traja! Máte sa?“ kričal Hagrid ponad hlavy húfu žiakov. Zakývali mu, ale nemali príležitosť sa s ním rozprávať, lebo masa ľudí ich unášala po nástupišti. Harry, Ron a Hermiona kráčali za ostatnými na neupravenú blatovú cestu, kde stálo najmenej sto kočov, ktoré čakali na ostatných študentov, každý so záprahom neviditeľných koní (aspoň tak si myslel Harry), lebo keď nastúpili a zavreli dvere, koč sa sám pohol a nadhadzoval sa a kolísal tak ako ostatné.
Koč nepatrne páchol plesňou a slamou. Harry sa po čokoláde cítil lepšie, ale stále bol slabý. Ron a Hermiona naňho ukradomky pokukovali, ako keby sa báli, že by mohol znovu zamdlieť.
Keď sa koč doterigal k veľkolepej tepanej železnej bráne lemovanej kamennými stĺpmi s okrídlenými diviakmi, Harry uvidel ďalších dvoch vysokých dementorov v kapucniach. Stáli na stráži, každý na jednej strane. Hrozilo, že ho zase zaleje studený pot a príde mu zle, a tak sa oprel o hrboľaté sedadlo a zavrel oči, až kým neprešli za bránu. Na dlhej, zvažujúcej sa ceste k hradu koč nabral rýchlosť. Hermiona sa vykláňala z malého okienka a hľadela, ako sa množstvo veží a vežičiek približuje. Nakoniec sa koč zakolísal a zastal a Hermiona a Ron vystúpili.
Keď vyšiel aj Harry, v ušiach mu zaznel pobavený hlas.
„Ty si odkvicol, Potter? Hovorí Longbottom pravdu? Naozaj ťa šľahlo na zem?“
Malfoy sa na kamenných schodoch do hradu rozbehol, prešmykol sa popri Hermione a postavil sa Harrymu do cesty, škodoradostne sa uškŕňal a bledé oči sa mu zlovestne leskli.
„Odpáľ, Malfoy,“ precedil Ron cez stisnuté zuby.
„Aj ty si zamdlel, Weasley?“ zvýšil hlas Malfoy. „Aj teba ten starý dementor vydesil?“
„Máte nejaký problém?“ ozval sa pokojný hlas. Z nasledujúceho koča práve vystúpil profesor Lupin.
Malfoy bezočivo pozrel na profesora Lupina, najmä na záplaty na jeho habite a ošúchaný kufor. S náznakom sarkazmu v hlase povedaclass="underline" „Ó, nie... ehm... pán profesor,“ potom sa uškrnul na Crabbeho a Goyla a viedol ich hore schodmi do hradu.