Hermiona štuchla Rona do chrbta, aby sa ponáhľal, a všetci traja sa pripojili k ostatným študentom, ktorí sa hrnuli hore schodmi cez obrovské dubové vchodové dvere do rozľahlej vstupnej haly osvetlenej horiacimi fakľami, z ktorej viedlo veľkolepé mramorové schodisko na horné poschodia.
Napravo boli otvorené dvere do Veľkej siene. Harry šiel so zástupom k nim, no sotva zazrel čarovný strop, dnes večer čierny a zamračený, ozvalo sa: „Potter! Grangerová! Chcem sa s vami rozprávať.“
Harry a Hermiona sa prekvapene otočili. Ponad hlavy ostatných na nich volala profesorka McGonagallová, učiteľka transfigurácie a vedúca Chrabromilu. Bola to čarodejnica s vlasmi zopnutými do tuhého prísneho uzla a s prenikavými očami za štvorcovým rámom okuliarov. Harry sa k nej pretlačil so zlou predtuchou. Profesorka McGonagallová sa vedela tváriť tak, že Harry mal pocit, akoby celkom určite urobil niečo, čo nemal.
„Nemusíte sa tak znepokojovať, chcem sa s vami len porozprávať u mňa v pracovni,“ upokojovala ich. „Pokračujte ďalej, Weasley.“
Ron hľadel, ako profesorka McGonagallová odvádza Harryho a Hermionu od džavotajúceho davu. Išli za ňou cez vstupnú halu, hore mramorovým schodiskom a po chodbe.
V jej pracovni, malej miestnosti s veľkým príjemným ohňom, profesorka McGonagallová kývla Harrymu a Hermione, aby si sadli. Aj ona sa usadila za svoj stôl a zrazu povedala: „Profesor Lupin poslal pred vaším príchodom sovu so správou, že vám vraj vo vlaku prišlo zle, Potter.“
Kým Harry stihol odpovedať, ozvalo sa tiché zaklopanie a náhlivo vošla dnu zdravotná sestra madam Pomfreyová.
Harry cítil, že očervenel v tvári. Už len to, že zamdlel, či čo sa mu to stalo, bolo trápne, aj bez toľkého rozruchu.
„Nič mi nie je,“ povedal. „Nič nepotrebujem...“
„Á, to si ty?“ ignorovala jeho slová madam Pomfreyová, sklonila sa k nemu a pozorne naňho hľadela. „Zase si zrejme robil niečo nebezpečné.“
„Bol to dementor, Poppy,“ vysvetlila jej profesorka McGonagallová.
Zamračene pozreli na seba a madam Pomfreyová nesúhlasne zatskala.
„Postaviť dementorov okolo školy,“ zahundrala, odhrnula Harrymu vlasy a ohmatala mu čelo. „Nebude posledný, kto sa zosype. Áno, je celkom spotený. Sú to hrozné tvory a na chúlostivých ľudí pôsobia...“
„Ja nie som chúlostivý!“ mrzuto namietal Harry.
„Pravdaže nie si,“ duchom neprítomne odvetila madam Pomfreyová, ktorá mu teraz merala pulz.
„Čo potrebuje?“ rázne sa spýtala profesorka McGonagallová. „Pokoj na lôžku? Nemal by stráviť noc v nemocničnom krídle?“
„Nič mi nie je!“ vyskočil Harry. Keď si pomyslel, čo by povedal Draco Malfoy, keby musel ísť do nemocničného krídla, priam trpel.
„Prinajmenšom by mal dostať čokoládu,“ vyhlásila madam Pomfreyová, ktorá sa teraz pokúšala zavŕtať sa mu pohľadom do očí.
„Už som mal,“ povedal Harry. „Dal mi ju profesor Lupin. Všetkým nám dal čokoládu.“
„Naozaj?“ odobrujúce povedala madam Pomfreyová. „Žeby sme nakoniec predsa len dostali učiteľa obrany proti čiernej mágii, čo sa v nej naozaj vyzná?“
„Ste si istý, že sa cítite dobre, Potter?“ prísne sa spýtala profesorka McGonagallová.
„Áno,“ odvetil Harry.
„Tak fajn. Buďte taký dobrý a počkajte, prosím, vonku, kým so slečnou Grangerovou rýchlo prejdeme jej študijný plán, a potom môžeme ísť na hostinu spolu.“
Harry vyšiel na chodbu s madam Pomfreyovou, ktorá odišla do nemocničného krídla a niečo si hundrala popod nos. Čakal iba chvíľku, keď sa zjavila Hermiona a zdalo sa, že ju niečo veľmi potešilo. Za ňou vyšla profesorka McGonagallová a všetci traja sa mramorovým schodiskom vrátili do Veľkej siene.
Hmýrilo sa tam more čiernych špicatých klobúkov, všetky dlhé stoly jednotlivých fakúlt lemovali študenti a tváre sa im jagali vo svetle tisícov sviečok, ktoré sa vznášali vo vzduchu nad stolmi. Profesor Flitwick, drobný čarodejník so strapatou bielou šticou, odnášal zo siene starobylý klobúk a trojnohú stoličku.
„Och,“ potichu si vzdychla Hermiona, „zmeškali sme triedenie!“
Nových študentov v Rokforte rozdeľovali do fakúlt tak, že im nasadili na hlavu Triediaci klobúk. Ten potom vykríkol meno fakulty, do ktorej sa študent najlepšie hodí (Chrabromil, Bystrohlav, Bifľomor alebo Slizolin). Profesorka McGonagallová zamierila k prázdnemu miestu za učiteľským stolom a Harry s Hermionou sa čo možno najtichšie vybrali opačným smerom k chrabromilskému stolu. Keď prechádzali vzadu cez sieň, spolužiaci sa za nimi obzerali a niektorí si ukazovali na Harryho. Žeby sa historka o jeho zamdletí pred dementorom rozšírila až tak rýchlo?
Sadli si vedľa Rona, ktorý im obsadil miesta.
„Čo to malo znamenať?“ potichu sa spýtal Harryho.
Harry mu začal šeptom vysvetľovať, lenže v tej chvíli vstal riaditeľ, aby predniesol prejav, a Harry zmĺkol.
Hoci profesor Dumbledore bol veľmi starý, vyžarovala z neho veľká energia. Mal vyše metra dlhé strieborné vlasy a bradu, okuliare s polmesiačikovými sklami a mimoriadne krivý nos. Často sa o ňom písalo ako o najväčšom čarodejníkovi týchto čias, ale nie preto si ho Harry vážil. Albusovi Dumbledorovi človek jednoducho musel dôverovať, a keď Harry hľadel naňho, ako sa usmieva na študentov, po prvý raz, odkedy do ich kupé vošiel dementor, pocítil skutočný pokoj.
„Vitajte!“ začal Dumbledore a svetlo sviečok sa mu odrážalo od brady. „Vitajte v ďalšom školskom roku na Rokforte! Musím vás všetkých poinformovať o niekoľkých záležitostiach a jedna z nich je veľmi vážna. Myslím, že bude najlepšie, ak to poviem hneď, kým ešte nie ste otupení po našej vynikajúcej hostine...“
Dumbledore si odkašlal a pokračovaclass="underline" „Ako iste všetci viete, lebo ste zažili kontrolu Rokfortského expresu, na našej škole teraz máme niekoľko dementorov z Azkabanu, ktorí sú tu z poverenia Ministerstva mágie.“
Odmlčal sa a Harry si spomenul, ako pán Weasley povedal, že Dumbledorovi sa nepáči, keď školu strážia dementori.
„Stoja pri každom vchode na územie školy,“ pokračoval Dumbledore, „a kým sú tu, otvorene vám hovorím, že nikto nesmie opustiť školu bez dovolenia. Dementorov nemožno oklamať nijakými trikmi, ani preoblečením, ba ani neviditeľnými plášťami,“ dodal nenútene a Harry a Ron pozreli na seba. „Dementori nerozumejú ani prosbe, ani ospravedlňovaniu, preto každého jedného z vás varujem – neposkytnite im príčinu, aby vám ublížili. Obraciam sa na prefektov a na nášho hlavného prefekta a hlavnú prefektku, dozerajte, aby sa ani jeden študent nedostal do konfliktu s dementormi,“ povedal.
Percy, ktorý sedel o niekoľko miest od Harryho, vypol hruď a dôležito sa obzeral. Dumbledore znovu na chvíľu zmĺkol, veľmi vážne sa rozhliadol po sieni, kde sa nikto ani nepohol, nevydal ani hláska.
„A aby sme prešli na niečo veselšie,“ pokračoval, „teším sa, že tento rok môžem medzi nami privítať dvoch nových učiteľov.
Prvým je profesor Lupin, ktorý láskavo súhlasil, že nastúpi na miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii.“
Ozval sa ojedinelý, dosť chabý potlesk. Iba Lupinovi spolucestujúci z kupé tlieskali silno. Harry bol medzi nimi. Popri ostatných učiteľoch vyobliekaných v sviatočných habitoch vyzeral profesor Lupin zvlášť ošumelo.
„Pozri na Snapa!“ šepkal Ron Harrymu do ucha. Učiteľ elixírov profesor Snape uprene hľadel ponad profesorský stôl na profesora Lupina. Všetci vedeli, že mal zálusk na miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii, ale aj Harryho, ktorý Snapa nenávidel, prekvapil výraz, aký mu skrivil chudú sinavú tvár. To bolo viac ako hnev. Bola to nenávisť. Harry poznal ten výraz až priveľmi dobre. Snape sa tak tváril vždy, keď hľadel naňho.