„A pokiaľ ide o toho druhého nového učiteľa,“ pokračoval Dumbledore, keď stíchol chabý potlesk pre profesora Lupina, „s ľútosťou vám oznamujem, že náš učiteľ starostlivosti o zázračné tvory profesor Kettleburn na konci minulého roka odišiel do dôchodku, aby si ešte v zdraví užil trochu voľného času. No s potešením vám môžem oznámiť, že jeho miesto zaplnil práve Rubeus Hagrid, ktorý súhlasil s tým, že k svojim povinnostiam hájnika prevezme aj výučbu tohto predmetu.“
Harry, Ron a Hermiona ohromení pozreli na seba. Pridali sa k potlesku búrlivému najmä pri chrabromilskom stole. Harry sa naklonil dopredu, aby videl na Hagrida, ktorý bol červený ako paprika, klopil oči na svoje obrovské ruky a pod chumáčom čiernej brady skrýval široký úsmev.
„To sme mohli vedieť!“ burácal Ron a búchal po stole. „Kto iný by nám predpísal hryzúcu knihu?“
Harry, Ron a Hermiona prestali tlieskať poslední, a keď profesor Dumbledore prehovoril znova, videli, že Hagrid si obrusom utiera oči.
„No, myslím, že to je všetko, čo bolo dôležité,“ dodal Dumbledore. „Začnime teda hostinu!“
Zlaté taniere a čaše pred nimi sa vzápätí naplnili jedlom a nápojmi. Harry, odrazu celkom hladný, si nabral zo všetkého, na čo dosiahol, a pustil sa do jedenia.
Bola to skvelá hostina. V sieni sa ozýval hovor, smiech a štrngot príborov. Harry, Ron a Hermiona sa však už nemohli dočkať konca, lebo sa chceli porozprávať s Hagridom. Vedeli, ako veľa preňho znamená, že sa stal učiteľom. Hagrid nebol plne kvalifikovaný čarodejník. V treťom ročníku štúdia ho vylúčili za zločin, ktorý nespáchal. Práve Harry, Ron a Hermiona vlani očistili Hagridovo meno.
Nakoniec, keď zo zlatých podnosov zmizli posledné kúsky tekvicového koláča, Dumbledore vyhlásil, že je čas ísť do postele, a oni traja využili príležitosť.
„Gratulujeme, Hagrid!“ pišťala Hermiona, keď prišli k učiteľskému stolu.
„Šecko to je vďaka vám trom,“ povedal Hagrid a obrúskom si utieral ligotavú tvár. „Skoro neverím... je to fakticky veľký človek ten Dumbledore... došiel rovno ku mne do chalupy, keď profesor Kettleburn povedal, že končí... Vždy som to chcel...“
Dojatý si zaboril tvár do vreckovky a profesorka McGonagallová ich hnala preč.
Harry, Ron a Hermiona, teraz už veľmi unavení, sa pridali k ostatným Chrabromilčanom, ktorí vychádzali hore mramorovými schodmi a po ďalších chodbách a ďalších schodoch ku skrytému vchodu do Chrabromilskej veže. Veľký portrét tučnej dámy v ružových šatách sa ich spýtaclass="underline" „Heslo?“
„Už idem, už idem!“ volal Percy zozadu. „Nové heslo je Fortuna major!“
„Och, nie,“ smutne komentoval Neville Longbottom. Nikdy si heslá nevedel zapamätať.
Cez otvor v portréte a klubovňu prešli dievčatá a chlapci spolu, no potom sa rozdelili každý na iné schodisko. Harry vyšiel točitými schodami a nemyslel na nič iné iba na to, aké príjemné je byť zase tu. V dobre známej kruhovej spálni s piatimi posteľami s baldachýnom sa Harry obzeral okolo seba a mal pocit, že je konečne doma.
6
Pazúry a čajové lístky
Keď Harry, Ron a Hermiona vošli na druhý deň do Veľkej siene na raňajky, prvé, čo zbadali, bol Draco Malfoy, ktorý zabával veľkú skupinu Slizolinčanov nejakou veľmi smiešnou historkou. Keď prechádzali okolo nich, Malfoy predstieral, že zamdlel, a ozval sa výbuch smiechu.
„Nevšímaj si ho,“ povedala Hermiona, ktorá šla rovno za Harrym. „Nevšímaj si ho, nestojí ti za to...“
„Hej, Potter!“ zaškriekala Pansy Parkinsonová, Slizolinčanka s tvárou ako mopslík. „Potter! Idú dementori, Potter! Húúúúúú!“
Harry klesol na stoličku pri chrabromilskom stole vedľa Georgea Weasleyho.
„Nové rozvrhy pre tretiakov,“ oznámil George a podával mu ich. „Čo sa stalo, Harry?“
„Malfoy,“ vysvetlil Ron, ktorý si sadol vedľa Georgea z druhej strany a gánil na slizolinský stôl.
Keď ta George pozrel, Malfoy zase práve predstieral že zamdlieva od hrôzy.
„Ten všivák,“ povedal pokojne. „Včera večer tak nevyskakoval, keď sa dementori zjavili na našom konci vlaku. Pribehol do nášho kupé, však, Fred?“
„Skoro sa docikal,“ potvrdil Fred a pohŕdavo pozrel na Malfoya.
„Ani ja som sa z nich netešil,“ priznal George. „Sú to hrozné tvory, tí dementori...“
„Človeku ako keby zmrazili dušu,“ povedal Fred.
„Lenže vy ste nezamdleli,“ potichu poznamenal Harry.
„Zabudni na to, Harry,“ povzbudil ho George. „Raz musel ísť otec do Azkabanu, pamätáš, Fred? A povedal, že v živote nebol na hroznejšom mieste, a vrátil odtiaľ celkom slabý a roztrasený... dementori odvšadiaľ vysajú šťastie. Väčšina väzňov tam zošalie.“
„Veď uvidíme, ako bude vyzerať Malfoy po našom prvom metlobalovom zápase,“ poznamenal Fred. „Chrabromil proti Slizolinu. Prvý zápas sezóny. Nezabudol si?“
Ten jediný raz, keď sa Harry a Malfoy ocitli v metlovom zápase zoči-voči, Malfoy súboj o ohnivú strelu prehral. Harry trochu pookrial a vzal si klobásu a prepečené paradajky.
Hermiona študovala svoj nový rozvrh.
„Och, výborne, už dnes nám začnú nejaké nové predmety,“ pochvaľovala si spokojne.
„Hermiona,“ mračil sa Ron, keď jej hľadel ponad plece, „pomotali ti rozvrh. Pozri, zapísali ťa asi na desať predmetov denne. To časovo nevychádza.“
„Ja to zvládnem. S profesorkou McGonagallovou som všetko vybavila.“
„Ale, aha,“ smial sa Ron, „vidíš tuto, napríklad dnes dopoludnia. O deviatej veštenie. A pod tým zase o deviatej život a zvyky muklov.“ Ron sa neveriacky sklonil bližšie. „A tuto zase je aritmancia, tiež o deviatej. Teda viem, že si dobrá, Hermiona, ale až taký dobrý nie je nikto. Ako budeš na troch predmetoch naraz?“
„Nebuď hlúpy,“ stroho odvetila Hermiona. „Samozrejme, že nebudem na troch predmetoch naraz.“
„Tak ako...“
„Podaj mi džem,“ požiadala ho.
„Ale...“
„Och, Ron, čo teba do toho, že mám trochu nabitý rozvrh?“ odsekla mu. „Povedala som ti, že som to všetko vybavila s profesorkou McGonagallovou.“
Práve vtedy vošiel do Veľkej siene Hagrid. Mal na sebe dlhý kabát z krtích kožtičiek, v ruke držal mŕtveho tchora a zamyslene ním hojdal.
„Jako? Dobre?“ zvolal nadšene cestou k učiteľskému stolu. „Šmária, prvú hodinu v živote mám akurát s vami! Hneď po obede. Od piatej som hore. Fakticky. Fšecko chystám... aby to bolo okej... Ja a učiteľ... pánečku...“
Usmial sa na nich a pokračoval k učiteľskému stolu, pohojdávajúc pritom tchorom.
„Som zvedavý, čo chystal,“ povedal Ron so znepokojením v hlase.
Sieň sa začala vyprázdňovať a žiaci odchádzali na prvé hodiny. Ron pozrel do svojho rozvrhu.
„Mali by sme radšej ísť. Pozri, veštenie je celkom hore v Severnej veži. Potrvá aj desať minút, kým sa ta dostaneme...“
Rýchlo dojedli, rozlúčili sa s Fredom a Georgeom a pobrali sa. Keď prechádzali okolo slizolinského stola, Malfoy znova predstieral zamdletie. Harryho vyprevádzali do vstupnej haly výbuchy smiechu.
Cesta cez hrad do Severnej veže bola dlhá. Ani za dva roky na Rokforte nespoznali v hrade všetko a v Severnej veži ešte nikdy neboli.
„Musí... tu... byť... nejaká skratka,“ dychčal Ron, keď sa štverali už po siedmom schodisku a vynorili sa na neznámej plošine, kde nebolo nič, iba na kamennej stene visel veľký obraz, na ktorom bol namaľovaný kus trávnika.
„Myslím, že tadiaľto,“ usmerňovala Hermiona nakúkajúc do prázdneho priechodu vpravo.