„To nemôže byť tade,“ namietal Ron. „Táto chodba vedie na juh, cez okno vidieť kúsok jazera...“
Harry hľadel na obraz. Na trávnik sa práve dovliekol tučný strakatý sivý poník a hneď sa začal popásať. Harry bol zvyknutý, že výjavy na rokfortských obrazoch sa pohybujú a veci, osoby i zvieratá opúšťajú svoje rámy, aby navštívili iné obrazy, a rád ich pozoroval. O chvíľu za poníkom s rinkotom vstúpil do obrazu územčistý objemný rytier v brnení. Fľaky od trávy na kovových kolenách svedčili o tom, že práve spadol.
„Hej!“ skríkol, keď uvidel Harryho, Rona a Hermionu. „Akí zlosynovia to vstúpili na moje územie?! Neprišli ste sa mi náhodou posmievať, že som spadol? Len poďte bližšie, vy podliaci, vy psy!“
Všetci traja ohromene hľadeli, ako malý rytier vytiahol meč z pošvy a začal sa ním zúrivo oháňať a zlostne poskakovať. Lenže meč bol preňho pridlhý a pri jednom zvlášť divom švihnutí stratil rovnováhu a pristál nosom v tráve.
„Stalo sa vám niečo?“ spýtal sa Harry a podišiel bližšie k obrazu.
„Odstúp, ty podlý chvastúň! Späť, ty lotor!“
Rytier znovu chytil meč a oprel sa oň, aby mohol vstať, lenže čepeľ sa zaborila hlboko do trávy a hoci ťahal z celej sily, nemohol ho vytiahnuť. Napokon sa znovu zviezol na zem a nadvihol si priezor, aby si utrel spotenú tvár.
„Počúvajte,“ prihovoril sa rytierovi Harry, využívajúc jeho vyčerpanosť, „hľadáme Severnú vežu. Neviete náhodou, kadiaľ sa ta ide?“
„Rytierska výprava!“ Zdalo sa, že rytiera ihneď prešiel hnev. S hrkotom vstal a vykríkoclass="underline" „Nasledujte ma, drahí priatelia, a nájdeme váš cieľ, alebo statočne zahynieme pri útoku!“
Ešte raz bezvýsledne potiahol meč, pokúsil sa vysadnúť na poníka, ale ani to sa mu nepodarilo, a tak to vzdal a zvolaclass="underline" „Tak teda peši, dobrí páni a vznešená dáma! Hor sa! Hor sa!“
A rozbehol sa, hlasno rinčiac, smerom k ľavému rámu a zmizol im z dohľadu.
Ponáhľali sa po chodbe za ním podľa hrkotu brnenia. Občas ho zazreli pred sebou, ako beží cez nejaký obraz.
„Nestrácajte odvahu, to najhoršie ešte len príde!“ kričal rytier a zbadali ho pred obrazom so skupinkou vyľakaných žien v krinolínach, ktorý visel na stene úzkeho točitého schodiska.
Harry, Ron a Hermiona hlasno odfukujúc liezli po prudko sa točiacich schodoch, až sa im z toho čoraz väčšmi krútila hlava, a napokon nad sebou počuli šum hlasov a vedeli, že sa dostali k triede.
„Zbohom!“ zvolal rytier a strčil hlavu do obrazu akýchsi zlovestne sa tváriacich mníchov. „Zbohom, moji druhovia v zbroji! Ak niekedy budete potrebovať šľachetné srdce a oceľovú silu, len príďte za Sirom Cadoganom!“
„Áno, zavoláme vás,“ zahundral Ron, keď rytier zmizol, „keď niekedy budeme potrebovať nejakého pomätenca.“
Vyšli poslednými schodíkmi a ocitli sa na malej plošine, kde sa už zhromaždila väčšina spolužiakov. Na plošine nebolo jediných dverí, ale Ron štuchol Harryho a ukázal na strop s okrúhlymi padacími dverami a mosadznou ceduľkou.
„Sibyla Trelawneyová, učiteľka veštenia,“ čítal Harry. „Ako sa tam máme dostať?“
Akoby odpoveď na jeho otázku sa padacie dvere odrazu otvorili a k Harryho nohám sa zošuchol striebristý rebrík. Všetci stíchli.
„Až po tebe,“ uškrnul sa Ron, takže Harry vyliezol po rebríku prvý.
Vynoril sa v tej najneobyčajnejšej triede, akú kedy videl. Vlastne vôbec nevyzerala ako trieda, skôr ako kombinácia podkrovia a starodávnej čajovne. V miestnosti bolo natlačených aspoň dvadsať malých okrúhlych stolíkov a okolo všetkých stáli čalúnené kreslá a vankúše na sedenie. Všetko osvetľovali slabé červené lampy, všetky závesy na oknách boli zatiahnuté a mnohé svietidlá prikryté tmavočervenými šálmi. V miestnosti bolo teplo na zadusenie a pod rímsou kozuba, zapratanou všetkým možným, horel oheň a z medeného kotlíka nad ním sa šírila akási ťažká sladkastá vôňa. Police na kruhových stenách boli plné zaprášených bŕk, a zvyškov sviečok, ležali na nich množstvá balíčkov ošúchaných kariet, kopa krištáľových gúľ a obrovská zbierka čajových šálok.
Za Harrym vošiel Ron, a keď sa okolo nich zhromaždila celá trieda, všetci sa rozprávali šeptom.
„Kde je?“ spýtal sa Ron.
Odrazu sa z prítmia ozval hlas, tichý, zastretý.
„Vitajte,“ povedal. „Som rada, že vás konečne vidím naživo.“
Harry si v tej chvíli predstavil nejaký veľký ligotavý druh hmyzu. Profesorka Trelawneyová vystúpila do svetla, ktoré vyžarovalo z ohňa, a žiaci videli, že je veľmi chudá, veľké okuliare jej zväčšujú oči na niekoľkonásobok skutočnej veľkosti a zahaľuje ju priesvitná trblietavá štóla. Na tenkom krku jej viselo množstvo retiazok a korálikov a ruky mala vyzdobené prsteňmi a náramkami.
„Sadnite si, deti moje, sadnite,“ vyzvala ich a všetci sa nemotorne pousádzali do kresiel alebo na vankúše. Harry, Ron a Hermiona si sadli k okrúhlemu stolíku.
„Vitajte na hodine veštenia,“ povedala profesorka Trelawneyová a usadila sa do mohutného kresla pred ohňom. „Volám sa profesorka Trelawneyová. Možno ste ma predtým nevideli. Zistila som totiž, že ak pričasto zostupujem do toho ruchu a zhonu v hlavnej budove školy, zahmlieva sa tým moje vnútorné oko.“
Na to nezvyčajné vyhlásenie nikto nepovedal nič. Profesorka Trelawneyová si upravila štólu a pokračovala: „Takže ste sa rozhodli študovať veštenie, najťažšie zo všetkých čarodejníckych umení. Musím vás hneď na začiatku varovať, že ak nie ste obdarení videním, môžem vás naučiť len veľmi málo. V tejto oblasti vám knihy pomôžu len po určitú hranicu...“
Pri týchto slovách Harry a Ron s úškrnom pozreli na Hermionu, ktorú vyhlásenie, že pri tomto predmete jej knihy veľmi nepomôžu, prekvapilo.
„Mnohé čarodejnice a čarodejníci napriek talentu v oblasti rachotu a buchotu, všelijakých smradov a náhlych zmiznutí, nedokázali preniknúť do záhad budúcnosti,“ pokračovala profesorka Trelawneyová a jej obrovské lesklé oči prechádzali z jednej nervóznej tváre na druhú. „Je to dar, ktorý dostali len nemnohí. Chlapče,“ oslovila odrazu Nevilla, ktorý sa na vankúši skoro prekotil, „vaša stará mama sa má dobre?“
„Myslím, že áno,“ trasľavo odpovedal Neville.
„Ja by som si tým na vašom mieste nebola taká istá,“ odvetila profesorka Trelawneyová a svetlo ohňa sa odrážalo od jej dlhých smaragdových náušníc. Neville preglgol. Profesorka Trelawneyová flegmaticky pokračovala: „Tento rok preberieme základné metódy veštenia. Prvý polrok sa budeme venovať čítaniu z čajových lístkov. A potom prejdeme na čítanie z dlane. Mimochodom, moja milá,“ oslovila odrazu Parvati Patilovú, „dávajte si pozor na červenovlasého muža.“
Parvati vyľakane pozrela na Rona, ktorý sedel priamo za ňou, a kúsok sa odtiahla.
„V druhom polroku,“ pokračovala profesorka Trelawneyová, „prejdeme na krištáľovú guľu, ale to až potom, keď skončíme s ohňovými znameniami. Nanešťastie vo februári vyučovanie naruší nepríjemná vlna chrípky. Ja sama stratím hlas. A okolo Veľkej noci jeden z nás navždy opustí naše rady.“
Po tomto vyhlásení zavládlo mimoriadne napäté ticho. Ale profesorka Trelawneyová sa tvárila, akoby si ho neuvedomovala.
„Moja drahá,“ požiadala Lavender Brownovu, ktorá sa chúlila v najbližšom kresle, „mohli by ste mi podať ten najväčší strieborný čajník?“
Lavender odľahlo, vstala, zobrala z police obrovský čajník a postavila ho na stôl pred profesorku Trelawneyovú.
„Ďakujem, moja milá. Aby som nezabudla, to, čoho sa desíte... sa stane v piatok šestnásteho októbra.“
Lavender sa zachvela.
„Teraz chcem, aby ste sa rozdelili do dvojíc. Zoberte si z police šálky, príďte ku mne a ja vám do nich nalejem čaj. Potom si sadnite a vypite ho, kým na dne nezostane len usadenina. Ľavou rukou tri razy šálkou zakrúžte, potom ju prevráťte na tanierik, počkajte, kým odtečie aj posledná kvapka čaju, a potom šálku podajte svojmu partnerovi, aby z nej čítal. Obrazce budete vykladať podľa strany päť a šesť z knihy Odhaľovanie zahalenej budúcnosti. Ja budem prechádzať pomedzi vás, pomáhať vám a radiť. Och, a vy, môj drahý,“ chytila za ruku Nevilla, ktorý chcel vstať, „keď rozbijete prvú šálku, buďte taký láskavý a vyberte si jednu s modrým vzorom. Tie ružové mi prirástli k srdcu.“