A pravdaže, len čo Neville siahol do police so šálkami, ozval sa cinkot rozbíjajúceho sa porcelánu. Profesorka Trelawneyová už aj bola pri ňom s metličkou a lopatkou a prízvukovala: „Takže jednu z tých modrých, môj milý, ak by vám to neprekážalo... ďakujem...“
Harry a Ron sa s plnými šálkami vrátili k stolíku a usilovali sa vypiť horúci nápoj čo najskôr. Zakrúžili usadeninou v šálke podľa pokynov profesorky a prevrátili ju.
„Dobre teda,“ povedal Ron, keď obaja otvorili knihy na strane päť a šesť. „Čo vidíš v mojej?“
„Kopu niečoho mokrého hnedého,“ odpovedal Harry. Od ťažkej vône v miestnosti boli ospanliví a otupení. „Otvorte svoje mysle, moji drahí, a dovoľte, aby vaše oči videli aj za to pozemské!“ v prítmí volala profesorka Trelawneyová.
Harry sa usiloval sústrediť sa.
„Dobre, tuto máš nejaký krivý kríž...“ nazrel do Odhaľovania zahalenej budúcnosti. „To znamená, že podstúpiš skúšku a utrpenie – to je mi ľúto – ale toto tu by mohlo byť slnko... počkaj... to znamená veľké šťastie... takže budeš trpieť, ale budeš veľmi šťastný...“
„Ak ti mám poradiť, daj si vyšetriť vnútorné oko,“ zafrflal Ron a obaja museli dusiť smiech, lebo profesorka Trelawneyová hľadela na nich.
„Teraz som na rade ja...“ Ron skúmal Harryho šálku a čelo až vraštil od námahy. „Tu je akási guľka, čo vyzerá ako klobúk,“ povedal. „Možno budeš pracovať pre Ministerstvo mágie...“ Otočil šálku opačne.
„Ale z tejto strany to vyzerá skôr ako žaluď... Čo je toto?“ hľadal v Odhaľovaní zahalenej budúcnosti. „Nečakané dedičstvo, zlato. Výborne. Mohol by si mi požičať... a tuto niečo je,“ znovu šálku otočil, „vyzerá to ako zviera... áno, toto je hlava... nejaký hroch... nie, ovca...“
Profesorka Trelawneyová zakrúžila okolo Harryho a zasmiala sa.
„Ukážte, nech sa pozriem, môj milý,“ vyčítavo sa pozrela na Rona a vytrhla mu Harryho šálku. Všetci stíchli a sledovali ju.
Profesorka Trelawneyová hľadela do šálky a krútila ju proti smeru hodinových ručičiek.
„Sokol... môj milý, máte smrteľného nepriateľa.“
„Ale to vie predsa každý,“ hlasno zašepkala Hermiona. Profesorka Trelawneyová pozrela na ňu.
„No áno, každý vie o Harrym a Veď-Viete-Kom,“ zopakovala Hermiona.
Harry a Ron hľadeli na ňu s úžasom i obdivom zároveň. Nikdy predtým nepočuli, že by sa Hermiona s nejakým učiteľom rozprávala takto.
Profesorka Trelawneyová sa rozhodla neodpovedať. Znovu uprela veľké oči do Harryho šálky a ďalej ju točila.
„Palica... to je útok. No toto, no toto, to veru nie je šťastná šálka...“
„Ja som myslel, že je to klobúk,“ krotko poznamenal Ron.
„Lebka... nebezpečenstvo vám stojí v ceste, môj milý...“
Všetci ako zhypnotizovaní hľadeli na profesorku Trelawneyovú, ktorá ešte naposledy pokrútila šálkou, zhíkla a potom vykríkla.
Znovu sa ozval cinkot rozbíjajúceho sa porcelánu – Neville rozbil ďalšiu šálku. Profesorka Trelawneyová klesla do prázdneho kresla, trblietavú ruku si priložila na srdce a zavrela oči.
„Môj drahý chlapče... chudák môj... nie... je ohľaduplnejšie mlčať... nie... nepýtajte sa ma...“
„Čo je, pani profesorka?“ spýtal sa Dean Thomas vzápätí. Všetci vstali a pomaly sa zhŕkli okolo Harryho a Ronovho stola a natlačili sa ku kreslu profesorky Trelawneyovej, aby lepšie videli do Harryho šálky.
„Prepánajána,“ profesorka Trelawneyová dramaticky otvorila obrovské oči, „máte tam Besa.“
„Čo tam mám?“ spýtal sa Harry.
Videl, že nie je jediný, kto tomu nerozumie. Dean Thomas pozrel naňho a pokrčil plecami a Lavender Brownová sa tvárila nechápavo, ale skoro každý si zdesene zakryl ústa rukou.
„Bes, môj milý, Bes!“ volala profesorka Trelawneyová, ktorú očividne šokovalo, že Harry to nepochopil. „Obor, strašidelný pes, čo máta na cintorínoch! Drahý chlapče, je to zlé znamenie... to najhoršie znamenie... znamenie smrti!“
Harrymu zovrelo žalúdok. Pes na obálke knihy Smrteľné znamenia v obchode s čarodejníckou literatúrou pre malých i veľkých. Pes v tme na Magnóliovom oblúku... Aj Lavender Brownová si zakryla ústa rukou. Všetci hľadeli na Harryho, všetci okrem Hermiony, ktorá vstala, obišla kreslo profesorky Trelawneyovej a postavila sa zaň.
„Podľa mňa to nevyzerá ako Bes,“ vyhlásila rozhodne.
Profesorka Trelawneyová si premerala Hermionu s narastajúcou nevôľou.
„Odpustite, že vám to takto otvorene hovorím, ale okolo vás nevidím skoro nijakú auru. Máte veľmi malú vnímavosť na rezonancie budúcnosti.“
Seamus Finnigan nakláňal hlavu z jednej strany na druhú.
„Z tejto strany,“ povedal a oči prižmúril tak, až ich mal takmer zavreté, „to vyzerá ako Bes, ale odtiaľto sa to väčšmi podobá na somára,“ vyhlásil, keď sa naklonil doľava.
„Ak ste už teda všetci ukončili rozhodovanie o tom, či zomriem, alebo nie...“ prehovoril Harry a prekvapil tým aj sám seba. Zdalo sa, akoby naňho teraz nikto nechcel ani pozrieť.
„Myslím, že pre dnešok by sme mohli skončiť,“ ozvala sa profesorka Trelawneyová celkom zastretým hlasom. „Áno, prosím, zbaľte si veci...“
Trieda mlčky vrátila šálky profesorke Trelawneyovej, odložila si knihy a zavrela tašky. Ešte aj Ron sa vyhýbal Harryho pohľadu.
„Kým sa stretneme znova,“ lúčila sa profesorka Trelawneyová zdržanlivo, „nech je váš osud šťastný. Ó, a vy, môj milý,“ ukázala na Nevilla, „vy nabudúce prídete neskoro, takže pracujte zvlášť usilovne, aby ste to dobehli.“
Harry, Ron a Hermiona zliezli po rebríku profesorky Trelawneyovej a po točitom schodisku bez slova a pobrali sa na hodinu transfigurácie profesorky McGonagallovej. Tak dlho im trvalo, kým našli jej triedu, že hoci odišli z veštenia skôr, len-len že stihli hodinu.
Harry si vybral miesto celkom vzadu a mal pocit, akoby sedel vo svetle reflektora. Ostatní žiaci naňho vrhali kradmé pohľady, akoby mal každú chvíľu padnúť mŕtvy. Sotva počúval, čo im profesorka McGonagallová rozpráva o animágoch (čarodejníkoch, ktorí sa ľubovoľne vedia meniť na zvieratá) a dokonca sa ani nepozeral, keď sa pred ich očami premenila na pruhovanú mačku so vzorom okuliarov na srsti okolo očí.
„Čo je to dnes s vami?“ čudovala sa profesorka McGonagallová, keď sa po slabom puknutí premenila zase na seba a hľadela na nich. „Niežeby mi na tom záležalo, ale dnes po prvý raz moju transformáciu nikto neocenil potleskom.“
Všetky hlavy sa otočili k Harrymu, ale nikto nič nevravel. Napokon Hermiona zdvihla ruku.
„Pani profesorka, prosím, my sme práve mali prvú hodinu veštenia, čítali sme z čajových lístkov a...“
„Áno, pravdaže,“ povedala profesorka McGonagallová a odrazu sa mračila. „Viac nemusíte hovoriť, slečna Grangerová. Povedzte mi, kto umrie tento rok?“
Všetci vyvaľovali na ňu oči.
„Ja,“ povedal napokon Harry.
„Aha,“ profesorka McGonagallová priklincovala Harryho svojimi prenikavými očami. „Tak teda by ste mali vedieť, Potter, že odkedy Sibyla Trelawneyová prišla na túto školu, každý rok predpovedá smrť jedného študenta. Doteraz ani jeden z nich nezomrel. S obľubou víta každú novú triedu víziou smrteľných znamení. Keby som sa nedržala zásady, že svojich kolegov nikdy neohováram...“