Profesorka McGonagallová zmĺkla a študenti videli, že nozdry jej zbeleli. Pokračovala, teraz už pokojnejšie. „Veštenie je jedno z najnepresnejších odvetví mágie. Nebudem pred vami skrývať, že ja naň nemám dosť trpezlivosti. Skutočných jasnovidcov človek nájde naozaj zriedka a profesorka Trelawneyová...“
Znovu zmĺkla a potom celkom vecným tónom povedala: „Podľa mňa ste vo výbornom zdravotnom stave, Potter, takže mi prepáčte, ale ja vás od dnešnej domácej úlohy neoslobodím. Ubezpečujem vás, že ak umriete, nemusíte ju odovzdať.“
Hermiona sa zasmiala. Harry sa cítil trochu lepšie. Keď nebol v triede profesorky Trelawneyovej, osvetlenej matným červeným svetlom, presýtenej ťažkou omamnou vôňou, kôpka čajovej usadeniny sa mu nezdala až taká desivá. Nie každý sa však dal presvedčiť. Ron sa stále tváril znepokojene a Lavender zašepkala: „A čo Nevillova šálka?“
Keď sa hodina transfigurácie skončila, pripojili sa k študentom, hrnúcim sa do Veľkej siene na obed.
„Ron, pozbieraj sa,“ povzbudzovala ho Hermiona a potisla pred neho misku s duseným mäsom. „Počul si, čo povedala profesorka McGonagallová.“
Ron si nabral na tanier, chytil do ruky vidličku, ale nejedol.
„Harry,“ povedal Ron potichu a vážne, „videl si niekde veľkého čierneho psa?“
„Áno, videl,“ odvetil Harry. „Videl som ho v tú noc, keď som odišiel od Dursleyovcov.“
Ronovi vidlička s rinkotom vypadla z ruky.
„Asi nejaký zatúlaný,“ skonštatovala Hermiona pokojne.
Ron pozrel na Hermionu, akoby jej preskočilo.
„Hermiona, ak Harry videl Besa, to je... to je zlé,“ povedal. „Môj... môj strýko Bilius raz jedného videl a... do dvadsaťštyri hodín bolo po ňom!“
„Náhoda,“ vyhlásila Hermiona ľahkomyseľne a naliala si tekvicový džús.
„Nevieš, o čom hovoríš!“ hneval sa Ron. „Besi väčšinu čarodejníkov vydesia na smrť.“
„No vidíš, v tom je to,“ povedala Hermiona povýšenecky. „Uvidia Besa a umrú od strachu. Bes nie je znamenie, ale príčina smrti! A Harry je ešte stále medzi nami, lebo nie je taký hlúpy, aby si povedal ‚dobre, tak ja teda radšej otrčím kopytá,‘ keď nejakého vidí.“
Ron s otvorenými ústami hľadel na Hermionu, ktorá si z tašky vybrala učebnicu aritmancie a oprela si ju o krčah s džúsom.
„Myslím, že veštenie je absolútna hlúposť,“ prehlásila a nalistovala si stránku. „Ak chcete vedieť môj názor, je v tom priveľa nejasností.“
„Ten Bes v šálke nebol vôbec nejasný,“ zanietene trval na svojom Ron.
„Nezdalo sa mi, že by si bol o tom taký presvedčený, keď si Harrymu tvrdil, že je to ovca,“ chladne odvetila Hermiona.
„Profesorka Trelawneyová povedala, že nemáš tú správnu auru! Skrátka sa ti nepáči, že v niečom nie si dobrá!“
Udrel na citlivú strunku. Hermiona zabuchla aritmanciu na stole tak silno, až sa kúsky mrkvy a mäsa rozleteli na všetky strany.
„Ak mám preto, aby som bola na veštení dobrá, predstierať, že vidím smrteľné znamenia v kôpke čajových lístkov, nie som si istá, či ho ešte budem študovať! V porovnaní s hodinou aritmancie bola tá hodina absolútny nezmysel.“
Schmatla tašku a odchádzala.
Ron sa za ňou mračil.
„O čom to hovorí?“ spýtal sa Harryho. „Veď na aritmancii ešte nebola.“
Harry bol rád, že sa po obede dostal von z hradu. Po včerajšom daždi sa vyjasnilo, obloha bola svetlosivá, a keď kráčali na prvú hodinu starostlivosti o zázračné tvory, tráva pod nohami bola vlhká a pružná.
Ron a Hermiona sa nerozprávali. Keď schádzali dolu svahom po trávniku k Hagridovej chatrči na kraji Zakázaného lesa, Harry vedľa nich kráčal mlčky. Až keď pred sebou zbadal tri dobre známe chrbty, uvedomil si, že zrejme majú hodinu aj so Slizolinčanmi. Malfoy sa živo zhováral s Crabbom a Goylom, ktorí sa chichúňali. Harry si bol istý, že vie, o čom hovoria.
Hagrid na nich čakal pred chatrčou. Na sebe mal kabát z krtích kožtičiek, pri nohách mu sedel Tesák a bolo vidieť, že sa už nemôže dočkať, kedy začnú.
„No, pome, pohnime sa!“ volal na prichádzajúcich študentov. „Mám pre vás prekvapko. Dneska budete mať špeci hodinu. Sú tu šeci? Tak ideme.“
Na chvíľu Harryho prepadla hrozná myšlienka, že Hagrid ich zavedie do lesa. Harry mal z toho lesa toľko nepríjemných zážitkov, že mu hádam postačia do konca života. Lenže pri okraji Hagrid zabočil a o päť minút sa ocitli pri akomsi výbehu. Nebolo v ňom nič.
„Šeci sa postavte tutok k plotu!“ zavolal. „Tak aby ste videli... a teraz si otvoríte knihy...“
„Ako?“ ozval sa nepríjemný ťahavý hlas Draca Malfoya.
„Há?“ nechápal Hagrid.
„Ako si otvoríme knihy?“ zopakoval Malfoy. Vytiahol svoju Príšernú knihu príšer, ktorú si zviazal povrazom. Aj ostatní študenti si ich vybrali. Niektorí ich tak ako Harry zatiahli opaskom, iní napchali do tesných tašiek alebo zacvakli svorkami.
„Šmária, to nikto z vás nevedel, jako má tú knihu otvoriť?“ spýtal sa Hagrid a bol z toho očividne zronený.
Všetci pokrútili hlavami.
„Šak ste ich mali pohladkať,“ povedal Hagrid, akoby to bola najsamozrejmejšia vec na svete. „Aha...“
Zobral do ruky Hermioninu knihu a odtrhol z nej lepiacu pásku, ktorou bola oblepená. Kniha sa ho pokúsila uhryznúť, ale Hagrid prešiel obrovským ukazovákom po jej chrbte, kniha sa zachvela a potom sa otvorila a pokojne mu ležala v ruke.
„Ó, akí sme len boli hlúpi!“ škľabil sa Malfoy. „Mali sme ich pohladkať. Ako to, že sme na to neprišli?“
„Mne... mne sa zdali smiešne,“ neistým hlasom povedal Hagrid Hermione.
„Ó, náramne smiešne!“ poznamenal Malfoy. „Skutočne to bolo vtipné dať nám knihy, ktoré sa pokúšajú odhryznúť nám ruky!“
„Zavri si hubu, Malfoy,“ potichu povedal Harry. Na Hagridovi bolo vidieť, že ho to deprimuje, a Harry chcel, aby sa mu prvá hodina vydarila.
„Dobre teda,“ ozval sa Hagrid, ktorý zrejme stratil niť a zabudol, čo si pripravil na hodinu, „jako by som to... máte teda otvorené knihy... a... teraz potrebujete zázračné tvory. Áno. Tak ja teda idem po ne. Dočkajte...“
Zamieril do lesa a stratil sa im z dohľadu.
„Pána, s touto školou to ide dolu vodou,“ nahlas poznamenal Malfoy. „Keď tatkovi poviem, že ten truľo je tu učiteľom, dostane záchvat.“
„Zavri si hubu, Malfoy,“ zopakoval Harry.
„Daj si pozor, Potter, za chrbtom máš dementora...“
„Oj!“ zapišťala Lavender Brownová a ukazovala na druhú stranu výbehu.
Bežal k nim tucet tých najčudesnejších tvorov, aké Harry v živote videl. Mali telá, zadné nohy a chvosty ako kone, ale predné nohy, krídla a hlavy akoby si požičali od obrovských orlov spolu so strašnými oceľovosivými zobákmi a veľkými žiarivooranžovými očami. Pazúry na predných nohách merali asi pätnásť centimetrov a vyzerali vražedne. Každá z beštií mala na krku hrubý kožený obojok a na ňom dlhú reťaz. Konce všetkých reťazí držal vo svojich velikánskych rukách Hagrid, ktorý bežal za nimi.
„Ho-hó!“ zreval a potriasol reťazami poháňajúc tvory k ohrade, kde stáli študenti. Keď k nim Hagrid prišiel a uviazal obludy k plotu, všetci kúsok odstúpili.
„Hipogrify“!“ šťastne zvolal Hagrid a širokým gestom ukazoval na tvory. „Krásne, čo?!“
Harry tak trochu chápal, ako to Hagrid myslí. Keď človek prekoná prvý šok z pohľadu na tvora, ktorý vyzerá napoly ako kôň, napoly ako vták, začne si uvedomovať, akú má krásne lesklú srsť, ktorá plynulé prechádza do peria. Každý hipogrif mal inú farbu – jeden bol búrkovosivý, druhý bronzový, tretí grošovaný, ďalší gaštanovohnedý a atramentovočierny.